Jednoznačná a veľmi starobylá tradícia pripisuje svätému Klementovi Rímskemu, tretiemu v zozname biskupov rímskej cirkvi, autorstvo listu, tzv. (Prvého) Klementovho listu, ktorý bol v mene cirkvi v Ríme okolo roku 96 poslaný cirkvi v Korinte.

V úvodnej pasáži Klement ihneď pristupuje k téme listu (1,1), ktorej obsah nie je bližšie vysvetlený, pretože to ani nie je nutné. Adresátom je problém vo vlastnej cirkevnej obci známy dostatočne:

“Pre náhle a ako úder za úderom na nás prichádzajúce nešťastia a udalosti si myslíme, že sme sa začali trocha neskoro zaujímať o sporné záležitosti u vás, milovaní, o špinavú a bezbožnú vzburu - pre Bohom vyvolených nevhodnú a cudziu -, ktorú rozdúchalo niekoľko málo nerozvážnych osôb do takého stupňa bláznovstva, že vaše čestné, všeobecne známe a všetkými ľuďmi obľúbené meno bolo veľmi zhanobené.“  (1,1)

Úvodná pasáž listu uvádza priamo do jadra veci. Pojednáva o štyroch záležitostiach: a) podmienený náhlymi a opakovanými nešťastnými udalosťami sa zásah rímskej obce deje až s oneskorením; b) podnetom pre zásah je sporná vec v Korinte, ktorá je posúdená ako vzbura; c) pôvodcovia vzbury sú naozaj iba niekoľkí, dôsledok je však veľký; d) spor uškodil povesti cirkevnej obce.

a) Z textu nevyplýva jasne, o aký druh nešťastných udalostí ide, ktoré spomalili zásah rímskej cirkevnej obce. Podľa tradičného výkladu to bolo prenasledovanie kresťanov za panovania cisára Domiciána (81-96). Tiež nie je oznámené, ako sa dostala do Ríma správa o pomeroch v Korinte. Takisto Klement nijako neodôvodňuje nasledovný zásah svojej obce v podobe obšírneho listu.   

b) Predmetom sporu, ktorý viedol k zásahu rímskej obce, sú sporné otázky v Korinte, a nie otázky, ktoré by boli Korinťanmi predložené rímskej cirkevnej obci. Celá korintská záležitosť je považovaná sa „vzburu“ (gr. stásis). Pojem „vzbura“ sa vyskytuje v liste často a vždy sa vzťahuje na korintské hádky (porov. 2,6; 3,2; 14,2; 46,9; 51,1; 54,2; 57,1; 63,1). Hodnotenie týchto vecí je výslovne negatívne a rozvíja sa v dvoch smeroch. Prvý smer vyzdvihuje nezlučiteľnosť vzbury s podstatou kresťanstva. Druhý smer sa týka samotnej vzbury, ktorá je označená za špinavú a bezbožnú.

c) Autor listu nerobí nijaké výpovede o dôvode a okolnostiach vzbury. Podľa jeho opisu sa odvádza od pôsobenia niekoľkých členov obce. Aj podľa 47,6 sú to iba jedna alebo dve osoby, ktoré sa vzbúrili proti presbyterom. Tieto údaje prezrádzajú málo o skutočných pomeroch v korintskej obci. Sú súčasťou negatívneho hodnotenia diania, ktoré má byť vyjadrené aj nízkym počtom zodpovedných. V rovnakom svetle sa ocitnú aj pôvodcovia nepokojov. Sú označení za nerozvážnych a bezohľadných. Ako na niekoľko ďalších miestach v liste, kde je reč priamo o protivníkoch (3,3; 14,1; 47,6; 51,1; 54,2; 57,1), čitateľ aj tu nadobúda o nich iba nejasný obraz. Jasný je naopak dôsledok ich konania. Pre nerozvážnosť a bezohľadnosť sa situácia v cirkevnej obci vyhrotila. Vzburu, a síce v extrémnej podobe, poznačuje pochabosť a nerozum.

d) Následky udalostí v Korinte sa v liste popisujú prehnane. Meno obce, t.j. jej povesť, je považovaná za ctené, všeobecne známe a obľúbené u všetkých ľudí. Práve táto povesť sa cez konfliktné udalosti v obci ocitá v zlej povesti a veľmi sa hanobí. V akom cirkevnom, prípadne spoločenskom kontexte sa rozšírila správa o konflikte, že bolo možné konštatovať až taký ohlas, to sa v liste nespomína.

Stanovisko rímskej obce k problému v Korinte je zjavné. Každému Korinťanovi je od počiatku jasné, že pôvodcovia konfliktu označeného za vzburu sú z pohľadu Ríma aj vinníkmi.