Jednoznačná a veľmi starobylá tradícia pripisuje svätému Klementovi Rímskemu, tretiemu v zozname biskupov rímskej cirkvi, autorstvo listu, tzv. (Prvého) Klementovho listu, ktorý bol v mene cirkvi v Ríme okolo roku 96 poslaný cirkvi v Korinte.

Podnetom pre list bola udalosť hodnotená ako vzbura (1,1). V Korinte sa niekoľko ľudí (1,1; 47,6) vzoprelo proti presbyterom cirkvi. Podarilo sa im získať na svoju stranu väčšinu veriacich a zosadiť presbyterov (44,5-6). Tak došlo z rozkolu na dva tábory. Väčšina stála na strane vzbúrencov, menšina na strane presbyterov (46,9; 47,6).

Dôvody, ktoré viedli ku korintskej kríze, nie sú v liste uvedené dostatočne jasne. Sú prezentované len v morálnej rovine. Je dosť možné, že aj v Korinte práve prebiehala tá istá kríza, ktorá viedla aj inde k nahradeniu kolégia presbyterov monarchickým episkopátom. Ale aj v Ríme bola cirkev vtedy vedená kolégiom presbyterov, preto neprekvapuje, že list vyzýva korintských kresťanov, aby obnovili stav pred vzburou. Takýmto spôsobom sa má podľa vytýčeného cieľa autora listu znovu dosiahnuť „pokoj“ a „svornosť“ (57,1) v korintskej cirkvi.

Vzhľadom na podnet vzniku Listu Korinťanom nachádzame v ňom bohaté učenie o Cirkvi. Podľa Klementa Rímskeho má cirkevná komunita hierarchickú štruktúru. V kontexte hierarchickej štruktúry kresťanskej komunity podľa Klementa Rímskeho si našu pozornosť zaslúži prvok týkajúci sa apoštolskej postupnosti, ktorý ukazuje inštitucionálny charakter Cirkvi. V tejto súvislosti sa javí ako veľmi významná nasledujúca pasáž:

„Za hlásateľov evanjelia nám Pán Ježiš Kristus ustanovil apoštolov. Ježiš Kristus bol zas poslaný Bohom. Teda Kristus je od Boha, apoštoli od Krista. Oboje v krásnom poriadku podľa Božej vôle. Apoštoli, keď prijali príkaz učiť a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša Krista získali istotu a po zoslaní Svätého Ducha sa utvrdili v Božom slove, vyšli hlásať o príchode Božieho kráľovstva. Kázali po dedinách a mestách. Tam veriacim ustanovili za biskupov a diakonov svojich prvých žiakov, ktorých z vnuknutia Svätého Ducha uznali za hodných pre tento úrad. Toto nebolo ničím novým. Už pred dávnymi časmi je písané o biskupoch a diakonoch. Písmo kdesi hovorí: ´Ustanovím im biskupov v spravodlivosti a diakonov vo viere.´“  (42,1-4)

V práve citovanom úryvku sú pastieri kresťanskej komunity, teda biskupi a diakoni, prezentovaní ako výtvor apoštolov: apoštoli, poslaní Pánom Ježišom Kristom kázať radostnú zvesť o spáse v mestách a dedinách, ustanovili v jednotlivých cirkvách za vodcov niektoré osoby schválené Svätým Duchom, pričom z nich urobili biskupov a diakonov (42,4).

Kristovi apoštoli, aby sa vyhli sporom a hádkam, čo sa týka voľby pastierov komunity, ustanovili tiež pravidlo, že po smrti biskupov a presbyterov nastúpia na ich miesta osvedčení muži, ustanovení čelnými predstaviteľmi komunity so súhlasom celého kresťanského zhromaždenia (44,1-3). Takýmto spôsobom sa nastolí nepretržitá reťaz medzi žijúcimi pastiermi Cirkvi a apoštolmi.

Účasť celej komunity na voľbe duchovných hláv cirkví je v plnej zhode s apoštolskou disciplínou, zdokumentovanou v Skutkoch apoštolov (1,21nn; 6,2nn). Klement výslovne spomína súhlas celej komunity pri voľbe nástupcov apoštolov (44,3). Podľa disciplíny dosvedčenej v Skutkoch apoštolov sa celá komunita  priamo zúčastňuje na voľbe nástupcu apoštola zradcu a siedmych diakonov. Je to zástup veriacich, ktorí označuje osoby, o ktorých sa má losovať alebo na ktoré majú apoštoli položiť ruky. Klement Rímsky necháva kresťanskej komunite právo a úlohu schváliť voľbu pastierov vykonanú čelnými osobami komunity. Ide vždy o aktívnu účasť cirkevnej komunity pri voľbe pastierov.