Jednoznačná a veľmi starobylá tradícia prisudzuje svätému Klementovi Rímskemu, tretiemu v zozname biskupov rímskej cirkvi, autorstvo listu, ktorý bol v mene cirkvi v Ríme okolo roku 96 adresovaný cirkvi v Korinte.

O podnete, ktorý viedol k napísaniu listu, podáva informáciu samotný list. V Korinte sa mladí ľudia (3,3) vzopreli proti presbyterom cirkevnej obce, ktorí boli zjavne slabší než oni, čo sa týka rečníckeho nadania. Mladým vzbúrencom sa podarilo získať na svoju stranu väčšinu cirkevnej obce a zosadiť presbyterov (44,3n.6). Tak došlo k rozštiepeniu na dva tábory. Väčšina stála na strane rebelov, menšina na strane presbyterov. Rímska kresťanská obec, keď sa dozvedela o korintskej schizme, zasiahla takým spôsobom, že dala korešpondentovi – tradícia ho nazýva Klement – napísať list (1,1), v ktorom je zosadenie presbyterov vyhlásené za nespravodlivosť (44,3) a novátori sú vyzvaní k odchodu z cirkevnej obce (54,2n). Cirkevná obec ako taká je vyzývaná k obráteniu a pokániu a je dôkladne napomínaná (kap. 7n). Traja členovia rímskej cirkevnej obce sa majú postarať v Korinte o uskutočnenie nariadení a po svojom návrate do Ríma o tom podať správu (65,1).  

Dôvody, ktoré viedli k vzbure v Korinte, sa pochopiteľne v liste neuvádzajú celkom jednoznačne. Lebo rímska cirkevná obec nepotrebovala, aj keď mala byť o tom presne v obraze, oboznamovať spolukresťanov v Korinte o príčinách vzbury. Ako motívy vodcov vzbúrencov sa v liste uvádzajú závisť, žiarlivosť, nerozvážnosť a pochabosť (kap. 4-6). Argumentácia listu je iba vtedy logicky správna, keď autor predpokladá, že zosadeným presbyterom nebolo vyčítané nijaké chybné správanie v úrade (44,3-6). Na druhej strane list predpokladá (54,1-3), že pôvodcovia vzbury (51,1) nie sú jednoducho bludármi (pneumatikmi, alebo gnostikmi), lebo môžu, ako to ukazuje rada k odchodu, „zaiste ako kresťania byť rešpektovaní“ mimo korintskej cirkevnej obce. Vodcovia vzbury si zjavne nerobia nárok na úrad presbyterov. Chcú skôr odstrániť tento kolegiálny úrad. List neargumentuje v prospech jednotlivých osôb, ale v prospech úradu. Ten má byť znovu obnovený podľa poriadku, ktorý vyplýva z biblických a apoštolských príkazov (kap. 44-47). Takýmto spôsobom má byť podľa vytýčeného cieľa autora listu znovu nadobudnutý „pokoj“ a „svornosť“ (57,1).

Ak sa pýtame na motív rímskej intervencie, tak je najskôr zreteľné, že list nemá za adresáta aj ďalšie cirkevné obce. Rímska „autorita“ nespočíva na právnicky definovateľnom prednostnom postavení, cirkevná obec sa skôr odvoláva na spoločnú cirkevnú tradíciu (7,2), na Bibliu Starého zákona a na Ježišove slová. Okrem toho sa odkazuje na spoločnú cirkevnú prax, ktorá pochádza od apoštolov (kap. 40-44). Korintskí kresťania sú odkazovaní aj na populárno-filozofické (20,1-11) a etické úvahy (30,1; 35,1n; 62,2; 64), takže list je niečo viac ako len pastoračné napomenutie.

Tým je List Korinťanom síce textom kresťanskej solidarity, ale odvoláva sa na autority, ktoré si majú ctiť všetci kresťania (63,1). Do tej miery môže autor listu povedať, že napísal „prostredníctvom Svätého Ducha“ (63,2; porov. Sk 15,28). Rímska cirkevná obec si nenárokuje nijakú kontrolnú funkciu alebo nejakú prednosť voči korintskej cirkevnej obci. Hlavným cieľom listu je znovunastolenie pokoja a svornosti v Korinte. Menej isté je tvrdenie, že rímska cirkevná obec má obavu, že rímsky štát môže zasiahnuť cez svoje úrady, aby potlačil rebéliu v Korinte (porov. 1,1; 14,2; 59,1).

List Korinťanom mal pravdepodobne želaný úspech. Neskôr bol v tamojšej cirkevnej obci čítaný pravidelne pri bohoslužbe, ako to vyplýva aj z listu korintského biskupa Dionýza adresovaného Sotérovi Rímskemu. List Korinťanom je významný ako medzičlánok medzi apoštolským a poapoštolským časom a tiež ako najstaršie svedectvo o rímskej kresťanskej obci. 

Zdroj: Fontes christiani