Keď v júni 2013 vyšlo najavo, že pápež František vydá svoju prvú encykliku, zvedavosť bola veľká. Aké myšlienky a smery vyjadrí nová hlava Cirkvi v tomto doktrinálnom liste? Dovtedy sa vo svojich príhovoroch vyznačoval teologickými myšlienkami oveľa menej než jeho predchodca. Naproti tomu Benedikt XVI., konzervatívny profesor teológie na pápežskom stolci, v priebehu desaťročí v rôznych úlohách opakovane poskytoval nové podnety pre teologické diskusie vnútri i mimo Katolíckej cirkvi.

U Františka zas dominovali chytľavé gestá, obraz jednoduchosti, ľudskosti a blízkosti. Jeho prvé zásadné dielo Evangelii gaudium ešte nevyšlo, nebolo jasné, čo zastáva teologicky a dogmaticky. Jeho zväčša krátke prejavy na ranných omšiach a generálnych audienciách boli nostalgikmi za Ratzingerom zosmiešňované ako typická juhoamerická „teológia z Copacabany“: blízka ľuďom, ale bez teologickej hĺbky. O to väčšie bolo prekvapenie, keď bolo oznámené, že nový pápež svoju prvú encykliku založí najmä na existujúcom návrhu svojho učeného predchodcu.

To, že Benedikt XVI. pracoval na encyklike o viere v poslednom roku svojho pontifikátu (2012), bolo v tom čase všeobecne známe. Na jednej strane sám vyhlásil „Rok viery“ – aj ako odpoveď na krízu viery, ktorú vnímal v Európe i mimo nej. Na druhej strane bolo jasné, že po encyklikách o nádeji (Spe salvi, 2007) a o láske (Caritas in veritate, 2009) musí napísať ďalšiu o viere, aby zavŕšil kresťanskú triádu nádeje, lásky a viery.

Čo pochádza od starého pápeža a čo od nového pápeža?

To, že nebol schopný dokončiť encykliku o viere, bolo tragické a malo to niekoľko príčin. Z knihy jeho osobného tajomníka Georga Gänsweina je známe, že Benedikt XVI. sa už v roku 2012 niekoľko mesiacov zaoberal otázkou svojej dobrovoľnej rezignácie, pretože videl, že mu ubúdajú sily. Okrem toho pracoval na treťom a poslednom diele Ježišovej trilógie a písanie už preňho nebolo také ľahké ako pri prvých dvoch dieloch. Okrem toho tu bola psychická záťaž spôsobená porušením dôvery v škandále Vatileaks a stále novými poznatkami o rozmeroch škandálu zneužívania v Cirkvi.

Oslabený pápež už zrejme nebol schopný nechať svietiť „svetlo viery“ v texte tak jasne, ako by si želal vzhľadom na rastúcu krízu viery. Priaznivci pápeža, ktorý medzitým odstúpil, si vydýchli, keď jeho nástupca František oznámil, že prijal Benediktov existujúci návrh encykliky o viere a doplnil ho o niekoľko častí.

Neobvyklá história vzniku encykliky viedla pozorovateľov a interpretov k tomu, že sa od začiatku sústredili na otázku, ktoré časti encykliky pochádzajú pravdepodobne od starého pápeža a ktoré nesú rukopis nového. Čoskoro sa dospelo ku konsenzu, že František napísal len úvodné kapitoly a niektoré časti záverečného textu.

Na základe tohto predpokladu encyklika Lumen fidei celkom dobre naznačuje štádium teologického myslenia Benedikta XVI, ktorý už zápasil s rezignáciou, a ktoré myšlienky, neskôr sformulované v ďalších doktrinálnych listoch, dozrievali v tom čase u nového pápeža Františka.

Typické pre „neskorého Benedikta“ sú zaiste vety, v ktorých sa snaží odvolávať na nemennosť a kontinuitu tradície viery Cirkvi: „Ako službu jednote viery a jej neporušenému odovzdávaniu dal Pán Cirkvi dar apoštolskej postupnosti. Prostredníctvom nej je zaručená kontinuita pamäti Cirkvi a je možné bezpečne čerpať z čistého prameňa, z ktorého viera pochádza. Záruku spojenia s prameňom tak poskytujú živé osoby, čo zodpovedá živej viere, ktorú Cirkev odovzdáva ďalej.

Spolieha sa na vernosť svedkov, ktorých si Pán vybral na túto úlohu. Magistérium teda vždy hovorí v poslušnosti pôvodnému Božiemu slovu, na ktorom je založená viera; a je spoľahlivé, pretože dôveruje Božiemu slovu, ktoré počúva, uchováva a vykladá (...). Vďaka Magistériu Cirkvi môže na nás táto vôľa dopadnúť neporušená a s ňou aj radosť z jej dokonalého naplnenia.“

Rôzni autori s vlastnou „základnou teologickou melódiou“

„Rannému Františkovi“ možno pravdepodobne pripísať tieto vety: „Svetlo viery nás nenecháva zabudnúť na utrpenie sveta. Veď koľko mužov a žien viery bolo trpiacimi sprostredkovateľmi svetla! Tak malomocný pre svätého Františka z Assisi alebo pre blahoslavenú Matku Teréziu z Kalkaty jej chudobní. Chápali tajomstvo, ktoré je v nich prítomné. (...) Viera nie je svetlom, ktoré rozptýli celú našu tmu, ale lampou, ktorá vedie naše kroky v noci, a to stačí na cestu.

Trpiacemu Boh nedáva myšlienku, ktorá by všetko vysvetľovala, ale ponúka svoju odpoveď v podobe sprievodnej prítomnosti, dejín dobra, ktoré sa pripájajú ku každému príbehu utrpenia, aby v ňom otvorili dvere k svetlu. V Kristovi sa Boh sám chcel s nami podeliť o túto cestu (...) Utrpenie nám pripomína, že služba viery spoločnému dobru je vždy službou nádeje, ktorá hľadí do budúcnosti.“

Nielen kvôli dvom tak rozdielnym autorom a ich vlastnej „základnej teologickej melódii“ sa oplatí prečítať si túto pomerne krátku a ľahko čitateľnú encykliku. Môže pomôcť veriacim aj neveriacim lepšie pochopiť, čo kresťania myslia, keď hovoria: „Verím.“ A to celkom nezávisle od toho, či sa cítia byť oslovení viac Benediktom XVI. alebo viac Františkom.

Zdroj: KNA