Ich úspech bol často aj ich záhubou. Už od svojho založenia v 16. storočí boli jezuiti vystavení mnohým predsudkom, z ktorých niektoré pretrvávajú dodnes. Hovorilo sa o nich, že sú intrigáni a prospech rádu kladú nad všetko ostatné: takto politickí protivníci a závistlivci mohli v priebehu storočí opakovane diskreditovať úspešný jezuitský rád.

Napríklad v Latinskej Amerike boli jezuiti misionársky a hospodársky takí efektívni, že vzbudzovali závisť. „Nový svet“ priťahoval dobrodruhov a bohatých vojakov, ktorých dobývanie španielska koruna oslavovala ako šírenie kresťanstva; a domorodé obyvateľstvo pritom bolo vystavené nútenej práci. Nápravou boli takzvané jezuitské redukcie, v ktorých domorodé obyvateľstvo žilo a pracovalo spoločne, aby domorodcov chránili pred zotročením a vykorisťovaním zo strany svetských dobyvateľov.

Od roku 1610 jezuitský rád zakladal samosprávne redukcie na území dnešného Paraguaja, Argentíny, Brazílie a Bolívie, aby chránil domorodých obyvateľov pred obchodníkmi s otrokmi. Boli organizovaní v dedinách s približne 400 až 7 000 obyvateľmi.

V 30. rokoch 17. storočia len v 30 redukciách ľudu Guarani žilo približne 140 000 ľudí. Uvádza sa, že do roku 1768 tam bolo pokrstených viac ako 700 000 Indiánov – a podľa kráľovského dekrétu pokrstení Indiáni už nesmeli byť zotročení. Na svojich územiach jezuiti boli dušpastiermi i lekármi, ekonómami i inžiniermi, učiteľmi i školiteľmi, starostami i sudcami. Okrem výrobkov pre vlastnú potrebu sa čoskoro začal vyrábať aj exportný a luxusný tovar: bavlna, indigo, tabak a maté. Z výnosov sa platili dane španielskej korune.

Mimoriadny úspech redukcií – s vyváženou kombináciou súkromného a spoločného majetku – vyvolával závisť zo všetkých strán. Vojsko, obchodníci, kupci, statkári a dokonca aj biskupi sa neustále sťažovali na jezuitský rád – a nevyhýbali sa ani neférovým prostriedkom. V 30. rokoch 16. storočia boli vypálené celé domorodé dediny a ich obyvatelia vyvraždení alebo zotročení.

Závisť v Lisabone a Madride

Jezuiti márne žiadali panovníkov o ochranu. Tŕňom v oku bola jezuitská rehoľa aj dvoru v Lisabone a Madride. Králi čoraz častejšie verili osočovaniam a klebetám a nariadili niekoľko vyšetrovaní – výsledky vyšetrovaní vždy ukázali, že žalobcovia sa mýlia. Napokon prvý portugalský minister Sebastiao Marques de Pombal (1699 - 1782) v roku 1759 otvoril Pandorinu skrinku. Ostatné krajiny sa vďačne chopili loptičky.

V priebehu niekoľkých rokov boli jezuiti vyhnaní zo svetových ríš Portugalsko, Francúzsko a Španielsko. V roku 1767 bol jezuitský rád vyhnaný zo všetkých španielskych kolónií vrátane redukcií v Paraguaji a Latinskej Amerike. A napokon 21. júla 1773, pred 250 rokmi, pápež Klement XIV. pod tlakom koloniálnych mocností Francúzska, Španielska a Portugalska úplne zakázal jezuitský rád a nariadil jeho rozpustenie.

Mnohé vlády protestovali. Obávali sa predovšetkým o účinnú rolu, ktorú jezuiti zohrávali v školskom a univerzitnom vzdelávaní. Nakoniec len ruská cárovná Katarína II. natrvalo odmietla realizovať zákaz jezuitskej rehole. Rusko sa stalo útočiskom jezuitov a Petrohrad sídlom generála jezuitského rádu.

Básnik Novalis v roku 1799 napísal: „Teraz spí, tento strašný rád, v biednom stave na hraniciach Európy, možno sa odtiaľ, ako ľud, ktorý ho chráni, jedného dňa rozšíri s novým násilím po svojej starej vlasti, možno pod iným menom.“ A ukázalo sa, že Novalis mal pravdu.

Obrat na Viedenskom kongrese

Pápež Pius VII. (1800 – 1823) a kniežacie rody, otrasené dôsledkami Francúzskej revolúcie, si uvedomili chybu, ktorej sa dopustili ich predchodcovia, keď potlačili tento vtedy stabilizujúci faktor proti liberalizmu. V auguste 1814 Pius VII. využil príležitosť, ktorú mu ponúkol Viedenský kongres, a oficiálne zrušil zákaz. Vo Švajčiarsku bola založená nová nemecky hovoriaca provincia.

Nové začiatky neboli vôbec jednoduché, pretože regionálne rozloženie „nových jezuitov“ bolo veľmi nerovnomerné a ich pôvod rôznorodý. Stále tu boli veteráni spred roku 1773, ďalej novovstúpení v Rusku a neskôr na Sicílii či v Parme, ako aj svetskí kňazi, ktorí sa pripojili k rádu. Podľa historika rádu Klausa Schatza sa v rokoch obnovy jednoznačne sústredili na Taliansko a francúzsky hovoriaci svet. Z približne 600 členov na začiatku sa rád rozrástol na viac ako 2 000 v roku 1830 a až na vrchol v tomto období s počtom 4 757 v roku 1847, v predvečer nových revolúcií v Európe.

Zákazy v Nemecku a Švajčiarsku

Samozrejme, opätovné povolenie jezuitského rádu neznamenalo trvalú slobodu: už v roku 1820 boli jezuiti za cára Alexandra I. vyhostení z Ruska – z krajiny, ktorá umožnila rádu prežiť viac ako 40 rokov. Jezuiti sa vrátili do Ruska až v roku 1992, po páde komunizmu. V rokoch 1848 až 1874 bolo rádu zakázané pôsobiť vo Švajčiarsku, nominálne až do roku 1973. Aj v Nemecku bol rád zakázaný v roku 1872 v rámci pruského Kulturkampfu (čiže Kultúrneho boja, do roku 1917).

Jezuiti museli znovu a znovu prežívať dramatické obdobia. V niektorých sa dokonca objavili trhliny v toľko ospevovanej jednote „Spoločnosti Ježišovej“, ktorú predsa len tvorí toľko veľmi nadaných individualistov. Rozpory v rámci rádu sa objavili napríklad v sporoch o „modernizmus“ a „integralizmus“ na začiatku 20. storočia alebo v rokoch novej orientácie po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). V tom čase sa rád dostal aj do sporu okolo teológie oslobodenia, najmä v Latinskej Amerike, a prešiel jednou zo svojich najvážnejších kríz.

Dnes je jezuitský rád opäť taký medzinárodný ako v časoch misií v Číne a Japonsku alebo jezuitských redukcií v Paraguaji. „Spoločnosť Ježišova“ má približne 15 000 členov. A Františkom prvý raz vo svojej takmer 500-ročnej histórii zabezpečila od roku 2013 hlavu univerzálnej katolíckej cirkvi, pápeža.

Zdroj: Kathpress