Alexander Brüggemann

Keď pred 125 rokmi, 11. júla 1899, v stredotalianskom baníckom meste Allumiere zomrel Theodulf Mertel, mal za sebou mimoriadne pozoruhodnú kariéru v Cirkvi. Pápež Pius IX. (1846 – 1878) ho vraj dokonca označil za „najlepšieho muža 19. storočia“ – a Mertela urobil vykonávateľom svojej poslednej vôle. V každom prípade bol tento v Bavorsku narodený právnik jedno: doteraz posledným kardinálom, ktorý nebol kňazom. A bol laikom, ktorý nasadil korunu (tiaru) na hlavu pápeža.

Hovorí sa, že Pánove cesty sú nevyspytateľné. Theodulfov otec, zbožný pekár Isidor Mörtl alebo Mertel z Eglfingu am Pfaffenwinkel v Hornom Bavorsku, sa rozhodol prekročiť Alpy, aby so svojou manželkou Máriou Františkou, ženou z Vorarlberska, začal nový život v pápežskom štáte. Ako pekár zásoboval baníkov v Allumiere severne od Ríma, ktorí tam z pápežského poverenia ťažili alunit.

Martin Eckart z Huglfingu, ktorý zomrel v roku 2017, podrobne preštudoval Mertelov život. Theodulf sa narodil 9. februára 1806 v Allumiere ako prvý syn rodiny. Navštevoval cirkevnú školu, študoval právo v Ríme a koncom 20. rokov 19. storočia, vo veku niečo vyše 22 rokov, bol doktorom svetského aj kánonického práva. A svet v pápežskom štáte je malý: po tom, čo sa Mertel usadil ako právnik vo svojom rodnom meste, pápež Gregor XVI. ho v roku 1831 povolal do Rímskej kúrie.

Talentovaný právnik tam zastával rôzne pozície, vrátane obhajoby ľudí v núdzi v právnych záležitostiach, a postupne stúpal po kariérnom rebríčku. V roku 1843, už ako predseda vatikánskeho civilného súdneho dvora, dostal po prvý raz pápežský titul preláta – hoci nebol príslušníkom kléru.

Mertel odviedol svoju majstrovskú prácu, keď v Taliansku vypukla v roku 1848 revolúcia a Pius IX. musel dočasne utiecť z Ríma. Mertel údajne doslova cez noc zhotovil návrh ústavy pre pápežský štát so 69 článkami, na ktorý pápež prikývol bez akýchkoľvek zmien. Skromný právnik si tak získal bezvýhradnú dôveru Pia IX. – ktorý bol osobne dosť komplikovaný – a posunul sa do vnútorného kruhu Vatikánu. Od roku 1853 bol Mertel ministrom vnútra a spravodlivosti pápežského štátu a od roku 1863 dokonca šéfom vlády.

V marci 1858 mu pápež dal kardinálsky klobúk – ako sa hovorilo, proti Mertelovej výslovnej vôli. Zároveň odmietol kňazskú vysviacku. Avšak vysvätením za diakona v máji Mertel od tej doby aspoň formálne patril do klerického stavu. 

Ako kardinál sa Mertel zúčastnil aj na Prvom vatikánskom koncile v rokoch 1869/70. V diskusii o pápežskej neomylnosti sa tento právnik neježil, ale vyzýval na veľmi presné formulácie a silnú cirkevnopolitickú zdržanlivosť pri jej uplatňovaní.

Keď talianske zjednocovacie jednotky obsadili Rím a anektovali pápežský štát, koncil bol 20. októbra 1870 prerušený. Práve Mertel vypracoval list, v ktorom Pius IX. protestoval proti zániku pápežského štátu, tento zánik považoval za v rozpore s medzinárodným právom.

Pravdepodobne z vďačnosti i dôvery Pius IX. vymenoval Mertela za vykonávateľa svojho testamentu, čo kardinála nakoniec dostalo do nepríjemnej situácie. Jednej letnej noci v roku 1881 sprevádzal tajný prevoz telesných pozostatkov do rímskej baziliky San Lorenzo fuori le mura. Došlo k nepokojom a rozzúrený dav sa pokúsil hodiť pápežovu rakvu do Tiberu.

Ešte predtým však bavorsko-talianske emigrantské dieťa Theodulf Mertel zažilo najväčšiu poctu svojho života: pekárov syn, ktorý nikdy nebol vysvätený za kňaza, korunoval nového pápeža. Po zvolení Vincenza Gioacchina Pecciho za Leva XIII. (1878 – 1903) príslušný kardinál protodiakon ochorel a nemohol predsedať korunovačnému obradu v Sixtínskej kaplnke. Jeho úlohu prevzal kardinál Mertel – a svojmu novému šéfovi nasadil tiaru.

Aj Lev XIII. poveril Mertela mnohými úlohami právnika, diplomata a vedca a v roku 1884 ho vymenoval za vicekancelára Svätej rímskej cirkvi. Po roku 1889, keď mal Mertel už 83 rokov, sa situácia okolo neho utíšila.

Odvtedy sa ešte viac venoval charite a vede, napríklad rímskej archeológii a novým objavom v ranokresťanských katakombách. Angažoval sa v starostlivosti o hluchonemých a postihnutých a financoval štúdium chudobných kandidátov na kňazstvo.

Mertel bol aj patrónom mesta Allumiere, kde ho fascinovala nielen miestna história, ale aj geológia a mineralógia. Priatelil sa s moravsko-rakúskym augustiniánskym opátom, biológom a zakladateľom teórie dedičnosti Johannom Gregorom Mendelom (1822 –   1884).

Takmer slepý a chromý Theodulf Mertel – „kardinál, ktorý nikdy nebol vysvätený za kňaza“, ako vtedy písala medzinárodná tlač – zomrel vo svojom rodnom meste vo veku 93 rokov. Obce Eglfing a Allumiere uzavreli v roku 2000 dohodu o partnerstve miest. V Ríme a Eglfingu sú po Mertelovi pomenované ulice.

Zdroj: https://www.kathpress.at/goto/meldung/2388191/vor-125-jahren-starb-der-letzte-kardinal-der-kein-priester-war