Zahranično-politické smerovanie Slovenska je jednou z tém, ktorá v posledných týždňoch rezonovala nielen medzi politikmi, ale aj v uliciach. Kým premiér Robert Fico hovorí o suverénnej politike na štyri svetové strany, opozícia sa obáva odklonu na východ. Proti sú aj tisícky ľudí, ktorí pravidelne protestujú v uliciach. O tom, kam vlastne patrí Slovensko a ako sme na tom v otázke vlastnej štátnosti, uvažuje v Kompase týždňa farár v Novej Lesnej Anton Ziolkovský.

V poslednom období sa veľa hovorí o Slovensku ako o nefunkčnom štáte. Je pravdou, že vážne problémy vidíme v mnohých oblastiach v školstve, v zdravotníctve, justícii i bežných službách. Už pomaly nie je odvetvia, ktoré by nebolo personálne poddimenzované. Veci však nie sú čierno-biele. Hľadíme na vlastné záujmy a menej na dobro celku, či spoločné dobro. Slovenskú republiku ako štát tolerujeme a rešpektujeme, lebo v ňom žijeme. Ale, že by sme ju vnímali ako vlasť, pre ktorú treba prinášať nejaké obete a pomáhať jej rozvíjať sa, takto asi mnohí neuvažujú. Nie, že by sme nechceli, alebo že by sme úplne odmietali patriotizmus. Len poriadne netušíme, čo to znamená, lebo zatiaľ nás štátnosť nič nestála.

Väčšina obyvateľov samostatnú Slovenskú republiku v čase jej vzniku nechcela. Len sa prispôsobila politickým okolnostiam. Vznik štátu nás nič nestál. Nebojovali sme oň, ale prišli sme k nemu ako slepé kura k zrnu. Väčšina to dnes asi aj takto berie. Neviedli sme žiaden národno-oslobodzovací boj, nemáme vo vienku nejakého panovníka svätca či osvietenca, ku ktorého odkazu by sme sa mohli hlásiť. Aj o tých pár osobách so štátnickým rozhľadom z našich dejín až tak veľa nevieme.

Táto skúsenosť je v nás. Kdesi v podvedomí sme stále vidieckym obyvateľstvom, ktoré bolo vždy na periférii akýchkoľvek dejín. Možno preto vlastnú štátnosť neberieme príliš vážne a veľmi sa o ten štát nestaráme. Akoby sme nejako intuitívne cítili, že to, čo sa stalo, je chyba v programe. A stále čakáme, „kto si nás osvojí“. Západ či východ. Poliaci alebo Maďari. Vlastne s tým možno aj mentálne počítame, akoby sme neverili, že to môžeme dokázať a riadiť samých seba. Faktom je, že máme štát a budúcnosť je v našich rukách. Keďže nám na rozdiel od susedov chýba akási vlastenecká mentalita spojená s hrdosťou, s pocitom solidarity, s ochotou budovať spoločnosť a teda aj štát, tak to potom aj vyzerá. Namiesto ochoty niečo budovať a obetovať pre spoločné dobro, sa vo veľkom kradlo a asi aj kradne. Na veľkých projektoch, na eurofondoch i drobných zákazkách.

Mať štát to nie len tak. Treba ho udržiavať. Budovať pocit vzájomnej súdržnosti a jednoty. Byť ochotný sa pre druhých obetovať. Lebo napriek rozdielnostiam sme jedna komunita, ktorá žije tu pod Tatrami. Slovensko zaostáva a v mnohých oblastiach vládne neporiadok. Nie je to len dôsledok spravovania zo strany konkrétnych vlád, ale aj daň za to, že ako spoločnosť nemáme vzťah k svojmu štátu. Dozrievanie je bolestivé, ale to neznamená, že treba rezignovať. Ak hľadáme zmysel vlastnej štátnosti, nemusia to byť len niektoré udalosti z dejín. Vidíme za tým aj snahu našich predkov prežiť v tomto ťažkom prostredí, vzájomne si pomáhať a spolupracovať. Ich odkaz žije v nás. Napriek tomu, že o vznik štátu sme nebojovali, je náš a treba sa oň starať. 

Najlepšiu modernú víziu našej štátnosti nám ponúkol pápež, sv. Ján Pavol II., keď na audiencii slovenských pútnikov počas národnej púte do Ríma 9. novembra 1996 povedal tieto slová: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte. Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi ako aj živými silami svojich nových generácií."

Pápežove slová nie sú iba o evanjelizačnej misii, ani o rekatolizácii, ani o vnucovaní náboženskej morálky svetskému prostrediu, ani o boji proti potratom či LGBTI. Sú to slová múdreho človeka, ktorý nás pobáda, aby sme ako komunita boli hrdí na svoju minulosť, zápasy, ktoré sme úspešne viedli, tradície a kultúru, ktorá nemusí byť nutne iba náboženská.

Túto víziu by si pre jej humanistický rozmer pokojne mohla osvojiť aj sekulárna verejnosť. Uvedomme si, že naša cesta emancipácie, dozrievania a hodnotového ukotvenia môže byť pre mnohých Európanov i pre nás samých inšpiráciou. Naše dejiny majú čierne i svetlé stránky. Napriek peripetiám sme odmietli fašizmus, obstáli sme v zápase s komunizmom. Naša mladá demokracia sa dokázala vzoprieť autokratickým tendenciám, prihlásili sme sa k európskej integrácii, zachovali sme si kresťanskú vieru. 

Predtým, ako budeme inšpiráciou pre druhých, mali by sme túto víziu vztiahnuť na seba. Buďme k sebe láskaví, nie arogantní a drzí. Obnovme spoločenskú súdržnosť a vzájomnú dôveru. Dívajme sa na seba ako na komunitu, ku ktorej patríme a kde si máme všetci navzájom pomáhať. Odovzdávajme si kresťanskú vieru, ktorá nám už toľkokrát pomohla prekonať samých seba a rozličné prekážky. Rešpektujme ľudskú dôstojnosť každého človeka. Žijeme v mladom štáte. Urobili sme a robíme pri jeho spravovaní veľa chýb. Často hľadíme na seba ako jednotlivcov a menej na dobro celku. Pritom oboje má byť v rovnováhe.

Zápas o charakter Slovenska nie je stratený. Pápežove slová pripomínajú, že máme na čom stavať, nezačíname od nuly. Tak sa vzoprime zlu v akejkoľvek podobe. Spájajme sa pre dobré ciele a budujme krajinu, ktorá bude nielen fungujúcim štátom, ale v nejakej miere aj spoločenstvom. Slovensko má budúcnosť. Tak to nevzdávajme.