Blížia sa parlamentné voľby a viacerí na Slovensku nemajú celkom jasno v tom, ako sa  zjednodušene zvyknú deliť politické strany. Zjednodušene preto, lebo každá politická strana si sama volí svoje priority a tak vo svojom programe môže mať návrhy z oboch tradičných politických táborov. Dnes existujú dokonca politické strany, ktorých jednotliví politickí predstavitelia môžu mať pravicové aj ľavicové názory.

Delenie na politickú ľavicu a pravicu siaha do obdobia Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789. Vo vtedajšom Národnom zhromaždení si naľavo sadli politické strany hnutí, ktoré žiadali politicko-spoločenskú zmenu. Napravo zasa boli politické strany poriadku, ktoré chceli zachovať vtedajšie pomery.

Podobný model zasadacieho poriadku možno dnes nájsť v Nemeckom spolkovom sneme –   Bundestagu. Z pohľadu, kde sedí jeho predseda, si naľavo sadajú predstavitelia tamojšej ľavice a napravo sedia poslanci kresťanských demokratov.

Okrem progresivizmu a tradicionalizmu, ktorý sa takto sformoval medzi zástancami ľavice a pravice vo Francúzsku pred takmer 235 rokmi, zástancov oboch táborov odlišuje aj prístup k človeku. Kým ľavica sa snaží o to, aby panovala čo možno najväčšia rovnosť medzi všetkými ľuďmi, pravica v prístupe k človeku kladie hlavný dôraz na slobodu jednotlivca.

A tak ľavica propaguje silné zásahy štátu, aby sa dosiahla čo najväčšia rovnosť, a pravica zasa pripúšťa existenciu spoločenských rozdielov ako dôsledok šikovnosti a pracovitosti jednotlivých ľudí.

Tým, že ľavica pripúšťa slobodný rozvoj a súkromné vlastníctvo človeka a pravica zasa sociálne zásahy štátu kvôli zmierneniu sociálnych rozdielov, obe sa pohybujú smerom k stredu.

Extrémy oboch politických táborov sú zaujímavé v tom, že hoci jeden extrém hlása rovnosť pre všetkých či spoločné vlastníctvo a druhý extrém nadradenosť rasy, národa alebo náboženstva, dôsledky oboch extrémov sú veľmi podobné. Vedú k totalitnej spoločnosti, k prenasledovaniu ľudí s odlišným názorom, k nárastu násilia a, žiaľ, až k obetiam. Dôsledkom extrémnej ľavice, ako sme mali možnosť zažiť v časoch socializmu, bol spoločenský úpadok a pretrvávanie spoločenských rozdielov medzi sympatizantami a odporcami režimu.

Národný socializmus v Hitlerovom Nemecku, ktorý sa u nás zjednodušene označuje ako fašizmus, nebol len extrémnym pravicovým hnutím, ale mal aj mnoho ľavicových prvkov. Vyplýva to už zo samotného názvu vtedajšej Hitlerovej politickej strany NSDAP – Národná socialistická nemecká strana robotníkov. Tá síce nepropagovala progresívne témy, ale tradičné, no nesnažila sa o slobodu jednotlivcov, ale o rovnosť všetkých pracujúcich. Sama propagovala založenie viacerých štátnych podnikov a slobodné podnikanie sa snažila dostať pod kontrolu štátu.

Nebezpečnou a trestnou sa stala preto, lebo jej stúpenci začali likvidovať najsamprv vlastných ľudí s telesnými a duševnými postihnutiami a predstaviteľov opozície, potom aj členov iných národností, najmä Židov, pričom to považovali za prejav pocitu vlastnej nadradenosti nad ostatnými.

Ak na Slovensku má niekto rád Slovensko, jeho dejiny a kultúru, to z neho nerobí automaticky fašistu. Takto v minulosti za čias totality označovali svojich oponentov len komunisti a socialisti, aby mohli zdanlivo ospravedlniť násilie, ktoré páchali na svojich ideových oponentoch.

Či už je Vám bližšie ľavica či pravica, alebo z každého tábora sa Vám pozdáva iba časť, spoločným menovateľom by malo byť, aby sme sa ako spoločnosť nepohybovali smerom k extrému, ktorého spoločným menovateľom je strata slobody, nárast nespravodlivosti a násilia.