Leto je aspoň v našom svete tradične časom pre slnko a zábavu: varenie, pláž, párty pri bazéne a podobne. Avšak uprostred leta – v týždni, ktorý bol prirovnaný k najvyššiemu sedadlu ruského kolesa, keď sa zastaví vo svojom otáčaní – sme povolaní k pôstu. Prvé dva augustové týždne sa v byzantských cirkvách zachovávajú ako Pôst Bohorodičky v rámci prípravy na sviatok jej Zosnutia (cirkevnoslovansky: Uspenie, 15. august).

V starovekej Cirkvi sa pôst pred Zosnutím dodržiaval všeobecne na Východe i Západe. Pápež svätý Lev Veľký ho spomína v polovici 5. storočia v spojitosti s ročnými obdobiami: „Cirkevné pôsty sú v roku rozmiestnené tak, že pre každé obdobie je predpísaná osobitná zdržanlivosť. A tak pre jar je Jarný pôst, Štyridsiatnica [Veľký pôst]; pre leto je Letný pôst... [Apoštolský pôst]... pre jeseň je Jesenný pôst, v siedmom mesiaci [Pôst pred Zosnutím]; pre zimu je Zimný pôst [Pôst pred Narodením Pána].“

Dnes Koptská, Malankárska, Sýrska i Byzantská cirkev naďalej dodržiavajú toto 14-dňové pôstne obdobie. V arménskej a maronitskej tradícii trvá tento pôst skôr jeden než dva týždne. V tradičnom kalendári Rímskej cirkvi sa 14. august dodržiava ako deň pôstu v rámci prípravy na tento sviatok.

Toto pôstne obdobie je jeden z viacerých aspektov tohto sviatku, ktorý si vyslúžil pomenovanie „letná Pascha“, sviatok, ktorý poukazuje na konečné vzkriesenie každého tela v posledný deň. Tak ako sa sviatok Kristovho zmŕtvychvstania spája so sviatkom Zvestovania (25. marec), Zosnutie sa spája so sviatkom Kristovho svätého Premenenia (6. august). Keďže Pasche predchádza večerné veľkopiatkové slávenie, keď sa koná Kristov pohreb, Zosnutie sa na mnohých miestach vyznačuje porovnateľnou pohrebnou službou pre Bohorodičku, keď sa spievajú náreky podľa vzoru hymnov Veľkého týždňa. Na niektorých miestach sa zároveň v procesii nesie plaštenica (epitafios) s vyobrazením Zosnutia.

Paraklis k Bohorodičke

V byzantských cirkvách stredomorského sveta je najvýznamnejším prvkom Pôstu pred Zosnutím slávenie Paraklisu k Bohorodičke, služby, pri ktorej sa prosí príhovor Panny Márie za tých, na ktorých si spomíname počas tejto služby. Hovorí sa, že keď Panna cítila svoju blížiacu sa smrť, neustále sa modlila za učeníkov svojho Syna a za tých, ktorí uveria ich posolstvu. A tak, keď sa blíži sviatok Zosnutia, s podobnou intenzitou prosíme Bohorodičku o modlitby za našu Cirkev a našich blízkych.

Paraklis k Bohorodičke je zostavený čiastočne podľa vzoru utierne (gr. orthros). Otvára sa žalmom, nasledujú tropáre, čítanie evanjelia a kánon, ktorý sa končí okiadzaním celého chrámu a slávnostným uctením ikony Panny Márie. Celou službou sa prelínajú príhovorné ekténie za tých, na ktorých si spomíname. 

V skutočnosti sa používajú dva kánony, ktoré poskytujú názov celej tejto službe. Malý paraklis obsahuje starší kánon, ktorý v 9. storočí zostavil mních Theosteriktus. Tento Paraklis sa môže používať kedykoľvek počas roka. Veľký Paraklis, ktorý sa spieva len počas Pôstu pred Zosnutím, zložil v trinástom storočí cisár Teodor II. Dukas Laskaris, ktorý bol vo vyhnanstve pre štvrtú križiacku výpravu. Tieto dve služby sa spravidla spievajú striedavo počas po sebe nasledujúcich nocí tohto pôstu (Veľký Paraklisis sa spieva vždy v nedeľu). Ani jedna z týchto služieb sa nespieva v sobotu večer alebo v predvečer samotných Veľkých sviatkov.

Za čo modlíme?

V našich liturgických knihách sa uvádza, že táto služba sa modlí „v čase úzkosti a smútku duše“. Úvodný tropár vyjadruje tieto emócie: „Nikdy neprestaneme, my nehodní, ospevovať tvoju moc, Bohorodička. Lebo keby si ty neprosila a nezastávala sa nás, ktože by nás zbavil toľkých bied? Kto by nám doteraz zaistil slobodu? Neopustíme ťa, Vládkyňa, lebo ty, jediná požehnaná, chrániš svojich služobníkov pred každým nešťastím.“

Kánon Malého paraklisu sa spieva na živú melódiu a vyjadruje dôveru v Bohorodičkinu starostlivosť o nás. Robí to v tropároch, ako sú tieto:

„Ty, ktorá si v sebe nosila Dobrodinca všetkých a Príčinu každej dobrej láskavosti, nech sa Jeho hojná milosť rozhojní na nás všetkých. Ty máš plnosť moci, keďže si porodila Pána, Všemohúceho.“

„Daj mi svoju čistú radosť, Panna čistá a nepoškvrnená, ty, ktorá si porodila príčinu šťastia, a naplň moje srdce radosťou svojho Syna, nášho Boha.

Veľký Paraklisis pridáva ďalšie poznámky k nášmu obrazu Panny Márie ako našej orodovníčky:

„Vyznávam ťa, Vládkyňa, že si skutočná Bohorodička: ty, ktorá si vypudila i premohla moc smrti, lebo ako zdroj Života si ma vyslobodila z pút podsvetia (hádesu) a pozdvihla si ma k životu, hoci som bol padlý na zem.“

„Zmätky tohto života ma obklopujú ako včely obklopujú plást, Panna. Chytili moje srdce a teraz ho držia v zajatí, som prebodnutý žihadlami utrpenia, Panna. No, Presvätá, buď mojou obhajkyňou, pomocníčkou a záchrankyňou.“

Nezvyčajnou črtou týchto kánonov je nasledujúca dvojica hymnov, ktoré sa spievajú po každom kánone, pričom po každom verši nasleduje veľká poklona:

„Zbav svojich služobníkov všetkých nebezpečenstiev, Božia Matka, lebo k tebe, po Bohu, sa utiekame. Ty si naša nedobytná pevnosť, naša Orodovníčka.“

„Matka Božia, hodná každej chvály, zhliadni so súcitom na choroby môjho trpiaceho tela a uzdrav neduhy mojej duše.“

Nakoniec si celebrant slávnostne uctí ikonu Bohorodičky, pričom sa spieva nasledovné zvelebovanie (alebo megalynarion): „Nech sú zapečatené pery všetkých heretikov, pretože sa odmietajú skloniť pred tvojou presvätou ikonou, ktorá je vytvorená podľa blaženej Hodigitrie, ktorú zobrazil svätý apoštol Lukáš.“

Tento hymnus odráža ikonoklastickú kontroverziu, počas ktorej bola zložená táto bohoslužba. Ikonoklasti odmietali uctievať ikony Krista, jeho Matky alebo svätých a viac ako sto rokov prenasledovali tých, ktorí uctievali ikony.

Hodigitria, ktorá sa tu spomína, je obraz Krista tróniaceho na ramene svojej Matky, ktorá nám ukazuje cestu k Tomu, ktorý je Cesta, Pravda a Život. Traduje sa, že originál tejto ikony namaľoval svätý Lukáš. Táto najslávnejšia ikona v Konštantínopole sa stratila počas pádu mesta do rúk Turkov v roku 1453.

Ďalším obradom, ktorý sa v byzantskej tradícii spája s Pôstom pre Zosnutím, je procesia so Svätým krížom mimo chrámu 1. augusta. Pre svoje podnebie bol Konštantínopol v tomto letnom období vystavený chorobám, ktoré prenášal hmyz. Každý deň tohto pôstneho obdobia sa konala procesia s modlitbami za úľavu. Posviacala sa voda, ktorou sa kropilo aj mesto. Dnes sa tento sviatok pripomína v prvý deň augusta procesiou a Malým požehnaním vody.

Zdroj: https://melkite.org/faith/the-fast-of-the-theotokos Preložil o. Ján Krupa