Syropôstna nedeľa je tradične posledným dňom konzumácie mliečnych výrobkov až do Paschy, pretože v nasledujúci deň sa začína Veľký pôst. V našej spoločnosti, kde mäso a mliečne výrobky tvoria podstatu každého jedla, toto predstavuje problém. Niektorí ľudia hovoria, že sa bez mäsa nezaobídu, a tak sa postia len sporadicky. Môžu tým myslieť, že potrebujú bielkoviny a nevedia o iných zdrojoch bielkovín, ako sú fazuľa, hrach, sójové výrobky (tofu) a tiež semená a orechy. Ale možno pravdepodobnejšie je to, že ľuďom viac chýba chuť mäsa, rýb alebo mliečnych výrobkov než ich obsah bielkovín.

V dôsledku toho mnohí ľudia nenahrádzajú tieto potraviny zeleninou a obilninami, ale náhradami mäsa a mliečnych výrobkov, ktoré chutia ako mäsové a mliečne výrobky. Z technického hľadiska tieto potraviny nie sú mäsovými ani mliečnymi výrobkami – to len tak chutia – takže neprerušujú pôstne obdobie. Alebo áno?

Kresťanský pôst nie je založený na vyhýbaní sa nejakým potravinám, pretože sú nečisté alebo nejakým spôsobom tabuizované. Naša zdržanlivosť od mäsa alebo mliečnych výrobkov počas pôstneho obdobia nie je motivovaná zdravotnými dôvodmi, úctou k zvieratám, ktoré ich produkujú, alebo ekologickými dôvodmi, aj keď sú oprávnené. Počas tohto obdobia sa nepostíme ani preto, aby sme oplakávali Kristovo utrpenie a smrť. Ako napísal svätý Ján Zlatoústy: „Umučenie nie je dôvodom na pôst alebo smútok, ale na radosť a jasanie“ (Šestnásta homília na Matúšovo evanjelium).

Pôst vo východných cirkvách je nástrojom na preškolenie ega. Je to spôsob, ako obmedzovať „ja túžim“ v každom z nás a robiť to spoločne ako spoločenstvo. Pôst je istým druhom sebazapierania, napodobňovaním Kristovho sebazrieknutia, aby mal účasť na našom ľudskom stave. Liturgia to vyjadruje poeticky: „Kvet zdržanlivosti vyrastá pre celý svet zo stromu kríža. Prijmime teda pôstne obdobie s láskou a tešme sa z ovocia Kristových božských prikázaní“ (Utiereň, Prvá streda Veľkého pôstu). Sebazrieknutie na kríži prináša ovocie v nás, keď sa usilujeme zrieknuť sa seba pôstom.

Ľudia so skutočnými zdravotnými problémami vždy dostanú požehnanie, aby počas pôstneho obdobia mohli jesť mäso alebo mliečne výrobky, ale väčšina ľudí sa týmto potravinám nechce vyhýbať – a to po dobu štyridsiatich dní – pretože sa nechce vzdať ich chuti. Ak sa na pôstne obdobie pozeráme tak, ako sa naň pozerá Cirkev, teda ako na cvičenie na obmedzenie svojho ega, môžeme sa rozhodnúť, že sa budeme vyhýbať aj „dvojníkom“ mäsových a mliečnych výrobkov.

Učenie o pôste v Kázni na hore, ktoré sa čítalo na dnešnej liturgii, sa končí napomenutím: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú“ (Mt 6, 19). Pôst je školou, v ktorej sa snažíme žiť podľa tohto prikázania. V našej bohatej spoločnosti má väčšina z nás nejaké „poklady na zemi“, ktorých sa neradi vzdávame. Pôst nám pomáha naučiť sa, že v skutočnosti môžeme žiť bez niektorých vecí, na ktorých si zakladáme svoj spôsob života.

Pôst a súcit

V evanjeliu nás Kristus napomína, aby sme nerobil šou zo svojho pôstu. V starovekom Izraeli ľudia často prejavovali svoj zármutok alebo pokánie tým, že si roztrhli odev alebo si obliekli vrecovinu a tvár si posypali popolom. Kristus učil pravý opak: „Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6, 17 – 18).

Cirkev nás povzbudzuje, aby sme robili to isté, a uvádza, aký olej máme používať: „Pomažme si hlavu svojej duše olejom milosrdenstva“ (Kánon, Prvý pondelok Veľkého pôstu). V gréčtine sú slová pre olej a milosrdenstvo prakticky totožné, čo dáva podnet k myšlienke, že radosť tohto obdobia spočíva v širšom súcite s núdznymi. „Keď dávaš, dávaj štedro, tvoja tvár sa rozžiari radosťou. A dávaj viac, než sa od teba žiada...“ (Izák Sýrsky, Asketické traktáty, 23).

Časté pôstne charitatívne večere alebo almužnové krabičky v našich chrámoch sú prejavom tohto pocitu.

Súcit bol definovaný ako „hlboké uvedomovanie si utrpenia druhých, spojené s túžbou zmierniť toto utrpenie“. Súcit je niečo oveľa osobnejšie než vypísanie šeku alebo odovzdanie daru do miestneho obchodu s lacným tovarom. Súcit je tým, čo motivovalo príchod Krista v tele. „Ak zostúpil na zem, bolo to zo súcitu s ľudským rodom. Trpel naším utrpením ešte predtým, ako znášal kríž, dokonca ešte predtým, ako na seba vzal naše telo. Keby nebol trpel, nebol by zostúpil, aby mal účasť na našom živote“ (Origenes, Šiesta homília na Ezechiela 6, 6). Napodobňovať Kristov súcit teda znamená osobne sa zapájať do života tých, ktorým sa snažíme pomôcť, a to až do tej miery, že máme účasť na ich stave. Väčšine z nás to môže zabrať všetky Veľké pôsty, kým sa to naučíme.

Už dlho je zvykom hovoriť o telesných a duchovných skutkoch milosrdenstva, o spôsoboch prejavovania súcitu, ktoré sú v dosahu každého veriaceho. Sú to:

Telesné (fyzické) skutky milosrdenstva: nasýtiť hladného; dať piť smädnému; poskytnúť prístrešie človeku bez domova; zaodieť nahého; navštíviť chorého; navštíviť väzneného a pochovať zosnulého.

Duchovné skutky milosrdenstva: napomenuť hriešnika; poučiť nevedomého; poradiť bezradnému; utešiť zarmúteného; trpezlivo znášať krivdy; odpustiť všetky krivdy a modliť sa za živých i zosnulých.

Môže byť aspoň jeden z týchto bodov súčasťou tvojho Veľkého pôstu?

Svätý Teodor Studita a pôste

„Pôst je teda obnovou duše, lebo svätý Apoštol hovorí: Hoci náš vonkajší človek hynie, vnútorný sa každým dňom obnovuje. A ak sa obnovuje, je zrejmé, že sa skrášľuje podľa svojej pôvodnej krásy; skrášlený sám v sebe je láskou priťahovaný k tomu, ktorý povedal: „Ja a Otec prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Ak je teda milosť pôstu taká, že z nás robí Boží príbytok, musíme pôst prijať s radosťou, bratia, netrúchliac nad prostotou stravy, lebo vieme, že Pán, hoci je schopný štedro živiť, na púšti z chleba a vody pripravil hostinu pre tisíce. Aj preto, že to, čo je nezvyčajné, sa pre človeka s nadšením stáva prijateľným a bezbolestným. Pôst nie je definovaný len jedlom, ale každým zdržiavaním sa zlého, ako to vysvetľovali naši zbožní otcovia.

A tak, ja vás prosím, zdržujme sa skľúčenosti, nečinnosti, lenivosti, závisti, sváru, zlomyseľnosti, samoľúbosti, sebectva; zdržujme sa ničivej túžby, ktorú nám mnohotvárny had kladie pred oči, keď sa postíme. Počúvajme toho, ktorý hovorí: ‚Ovocie, ktoré ma zabilo, bolo krásne na pohľad a vhodné na jedenie.‘ ... To je to, čo utrpel náš praotec Adam, keď ho oklamal had. Keď sa totiž dotkol zakázanej potraviny, namiesto života našiel smrť“ (Katechéza 54).

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/a-fastless-fast Preložil o. Ján Krupa