V noci zo soboty 22. júla na nedeľu 23. júla 2023 ruský útok medzi 01:00 a 02:00 zničil časti Katedrály Premenenia Pána v Odese. Raketa zasiahla Kaplnku svätého Petra, kde bola uchovávaná Kasperovova ikona Božej Matky. Po dopade strely vypukol požiar; poškodené boli základy a stĺpy, ťažko zasiahnutá bola aj rotunda a oltár. Katedrála zažila v tú noc druhé zničenie vo svojej histórii. Už v roku 1936 dal Stalin vyhodiť do vzduchu pôvodnú budovu. Oba akty zničenia znamenali pre Odesu zvonka nanútenú historickú cezúru, rozchod s minulosťou a nútenú zmenu orientácie. Už teraz je jasné, že bombardovanie katedrály 23. júla je neklamným majákom pre koniec postimperiálnej, postsovietskej Odesy, ktorá sa podobne ako celá Ukrajina zjednotila a zomkla ako nikdy predtým v ústrety budúcnosti politickej a kultúrnej nezávislosti.

Na konci 20. storočia Odesa nadviazala kontakt s vlastnou imperiálnou minulosťou. V roku 1996 sa začali vykopávky na mieste, kde pred 60 rokmi stál jeden z najväčších pravoslávnych chrámov bývalého ruského impéria, ktorého návšteva bola v 19. storočí povinnou jazdou pre cestujúcich do Odesy. Katedrála Premenenia Pána (po ukrajinsky: Спасо-Преображенський кафедральний собор), podobne ako Katarínsky pamätník, bola jedným z tých symbolov, ktoré sa vytratili z mestskej krajiny a kedysi sprostredkovávali návštevníkom Odesy mýtus o prometeovskom založení mesta cárovnou Katarínou II. Už v roku 1795 bol inžinier V. Vonrezant poverený výstavbou kamenného chrámu, ktorý bol po prieťahoch posvätený v roku 1808. V 19. storočí sa budova cirkevného komplexu značne rozrástla. Keď sa Odesa v roku 1837 stala centrom Chersonskej eparchie, tento chrám sa stal katedrálnym. V nasledujúcich rokoch bola nadstavaná samostatne stojaca zvonica a interiér bol ďalej vyzdobený. V roku 1903 bola katedrála jednou z najväčších cirkevných stavieb (mala rozmery 90 x 45 metrov) v Ruskom impériu a zmestilo sa do nej až 9000 ľudí.

Začiatkom 30. rokov 20. storočia zachvátila Odesu a jej katedrálu protináboženská vlna stalinizmu. V roku 1932 bola katedrála zatvorená a na jar 1936 padlo rozhodnutie vyhodiť budovu chrámu do vzduchu. Diktátor chcel týmto spôsobom nechať upadnúť do zabudnutia cársku minulosť a obdarovať mestský priestor novými sovietskymi symbolmi. Jeho pomocníkov viedli aj profánnejšie motívy. Veľká časť interiéru bola pred demoláciou vyprataná a dodnes nie je známe, kde sa nachádza cenný cirkevný majetok.

Hoci katedrála bola vymazaná z panorámy mesta, na túto pozoruhodnú stavbu sa spomínalo aj počas sovietskej éry. V postsovietskych deväťdesiatych rokoch 20. storočia podporili rekonštrukciu miestne iniciatívy s podporou Ruskej pravoslávnej cirkvi. Po archeologickom odkrytí základov sa v roku 1999 začali stavebné práce na opätovnej výstavbe v hodnote 32 miliónov hrivien, ktoré financovala „Pravoslávna čiernomorská nadácia“ financovaná z darov. Pri opätovnej výstavbe sa mimoriadne angažoval vtedajší starosta Ruslan Bodelan, ktorý bol vo funkcii od roku 1998 do roku 2005. Po obvineniach z volebných podvodov a zneužitia funkcie po Oranžovej revolúcii odišiel do Ruska a do Odesy sa vrátil po volebnom víťazstve Viktora Janukovyča.

V roku 2005 boli do katedrály opätovne uložené urny manželov Voroncovcov, čiže telesné pozostatky generálneho gubernátora, ktorý sa viac ako ktokoľvek iný zaslúžil o hospodársky vzostup mesta, jeho multietnický charakter a kultúrnu veľkosť. V roku 2008 sa prvýkrát rozozvučal 14-tonový zvon – a v roku 2010 tento chrám posvätil patriarcha Kirill (Gunďajev), ktorý mal o dvanásť rokov neskôr požehnať tých ruských vojakov, ktorí terorizujú ukrajinské civilné obyvateľstvo svojimi bombami a raketami, vraždia nevinných ľudí a ničia pravoslávne cirkevné budovy na území Ukrajiny.

Slávnostná posviacka chrámu v roku 2010 znamenala ukončenie premeny mesta z bývalého sovietskeho na ukrajinské mesto, ktoré si opäť pripomenulo svoju históriu obchodného a frontového mesta ruského impéria. (Prílišný) dôraz na ruskú a cársku minulosť sa v žiadnom prípade nezaobišiel bez rozporov – v rokoch 2000 a 2010 sa rozhoreli ostré diskusie okolo predruských dejín mesta a regiónu, okolo vhodného pripomínania katarínskeho obdobia, ktoré sa tiež označovalo za utláčateľskú, kolonizátorskú vládu, a podobne ako na celej Ukrajine aj okolo úlohy Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi.

Katedrála Premenenia Pána v Odese, podobne ako Kyjevský jaskynný monastier, v očiach mnohých predstavovala pokračujúcu prítomnosť ako „ruskej“ vnímanej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi-Moskovského patriarchátu, od ktorej sa ohraničila svetovým pravoslávím neuznaná Ukrajinská pravoslávna cirkev – Kyjevský patriarchát, ktorá sa v roku 2018 rozplynula v autokefálnej (svojbytnej) Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Ukrajinská pravoslávna cirkev prerušila vzťahy s Moskovským patriarchom po ruskej invázii na celú Ukrajinu a zriekla sa ho 27. mája 2022[6]. Napriek tomu obnovená katedrála bola symbolom spoločnej histórie ukrajinského a ruského pravoslávia. Zaradenie Starého mesta na zoznam svetového dedičstva UNESCO v januári 2023 neochránilo posvätnú stavbu pred zničením.

Od roku 2014 sa Vladimír Putin rád hrá na „obrancu pravoslávnej viery“. Pre ruskú útočnú vojnu proti Ukrajine a nastolenie bábkových režimov v Donbase predložil mnoho, väčšinou vykonštruovaných, prehnaných alebo fakticky nepravdivých zdôvodnení. Jedným z nich bola ochrana Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorá bola podľa neho utláčaná a marginalizovaná kyjevskou vládou a jej prívržencami.

Po raketovom útoku obyvatelia Odesy odpovedali na toto falošné tvrdenie po svojom: Hneď na druhý deň dobrovoľníci odpratali sutiny v chráme, pred chrámom odslúžili bohoslužbu a svoju prácu, pozornosť a vášeň venovali katedrálnemu námestiu, „Soborke“ (námestiu Sovietskej armády v časoch Sovietskeho zväzu), kde sa v čase mieru v lete schádzali futbaloví fanúšikovia, šachoví nadšenci a hráči domina. Značne poškodený nerozštiepil, ale podobne ako námestie pred ním stal sa miestom budovania spoločenstva.

Boris Belge pôsobí na univerzite vo švajčiarskom Bazileji

Zdroj: noek.info