V našich školských dňoch sme všetci boli vystavení „záludným otázkam“, ktoré nás mali zmiasť, aby sme dali nesprávnu odpoveď. Išlo o chyták aj v prípade otázky, ktorú v Matúšovom evanjeliu opísaný „učiteľ zákona“ položil Ježišovi, aby ho „pokúšal“? Snažil sa touto otázkou Ježiša oklamať, alebo tu „pokúšanie“ znamená niečo iné?

Spôsob, akým je toto stretnutie opísané v Markovom evanjeliu, nám môže pomôcť pochopiť, ako učiteľ Zákona „pokúšal“ Ježiša. Keď Matúš podáva správu o tejto udalosti, jednoducho hovorí: „Jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal...“ (Matúš 22, 35) Avšak Marek nám približuje motiváciu tohto muža: „A keď videl, že im dobre odpovedal, spýtal sa ho: ‚Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?‘“ (Marek 12, 28)

Markovo vysvetlenie naznačuje, že učiteľ zákona sa nesnažil Ježiša chytiť do pasce, ale skúmal jeho pohľad na zákon, pretože bolo vidno, že Ježiš dobre rozumie zákonu. Tento muž nepokúšal Ježiša v zmysle, že sa ho snažil chytiť do pasce, ale aby zistil, ako Ježiš chápe najhlbší význam zákona. Vycítil, že Ježiš má hlbší pohľad na zákon než saduceji, ktorí diskutovali s Ježišom (porov. Marek 12,18 – 27). A tak jeho otázka bola motivovaná úprimnou túžbou prehĺbiť svoje vlastné chápanie Svätého písma.

Pánova odpoveď

Pán neodpovedal tomuto pýtajúcemu sa novým učením. Jednoducho zopakoval prikázania, ktoré sa nachádzajú v Tóre. Marek citoval aj predchádzajúci verš: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (Deuteronómium 6, 4. 5) Matúš aj Marek nám poskytujú variantné čítanie tohto prikázania. Hebrejský text Deuteronómia spomína len „srdce, dušu a silu“. Matúš nahrádza „silu“ slovom „myseľ“, zatiaľ čo Marek pridáva „myseľ“. Keďže v čase, keď vznikali evanjeliá, sa používali rôzne texty starozákonného Svätého písma, evanjelisti mohli jednoducho použiť verziu, ktorá bola známa v ich komunite.

Aj druhé Pánovo prikázanie sa nachádza v Tóre. V knihe Levitikus (19, 18) čítame: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“ Tóra tu identifikuje „blížneho“ ako ďalšieho Žida („kohokoľvek z tvojho ľudu“). Pán Ježiš túto definíciu rozšíri v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Tam je Samaritán, ktorého Židia odsudzovali, zobrazený ako vzor dobrého blížneho. Je zrejmé, že pre Pána etnická príslušnosť nie je kritériom pre posúdenie toho, kto je môj blížny.

V Tóre sa tieto dve prikázania nachádzajú v rôznych knihách, tak prečo sú tu spojené? Odpoveď, ktorú nachádzame u gréckych cirkevných otcov, je jednoduchá a zároveň hlboká: človek je Božím obrazom. Človek, ktorý miluje druhého človeka ako bytosť na Boží obraz, v skutočnosti miluje Boha, ktorý ho stvoril. Pravý veriaci sa nemôže pozerať na druhého človeka bez toho, aby v ňom videl Boha.

Odpoveď učiteľa zákona

Posledná vec, ktorú Pán hovorí v Matúšovom evanjeliu, sa líši od textu v Markovom evanjeliu, ale obe pasáže znamenajú to isté. Matúš hovorí: „Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (verš 40). Avšak Marek len poznamenáva: „Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet“ (verš 31). Komentátori od raných storočí sa domnievali, že Matúš písal pre veriacich zo židovstva, zatiaľ čo Marek písal v spoločenstve veriacich z pohanstva. To by dávalo zmysel, keby sa Matúš, a nie Marek, odvolával na hebrejské Sväté písmo, aby vyjadril tú istú myšlienku.

V Markovi sa táto scéna končí uvedením reakcie učiteľa zákona a Ježišovej odpovede: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: ‚Jediný je a okrem neho iného niet; a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily a milovať blížneho ako seba samého je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.‘ Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: ‚Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.‘ A už sa ho nik neodvážil vypytovať“ (verše 32 – 34).

Učiteľ zákona vyjadruje to, čo Ježiš počas svojho verejného pôsobenie často hovoril aj za iných okolností: Božiu vôľu vyjadruje skôr láska než nábožnosť: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Matúš 9, 13; tiež 12, 7). Pánova odpoveď je odpoveďou, ktorú by sme všetci radi počuli z jeho úst.

Pán je na rade, aby položil otázku

Podľa Matúša sa potom Pán obrátil na farizejov s vlastnou otázkou: „Čo si myslíte o Kristovi? Čí syn je?” Odpovedali mu: „Dávidov.“ (verše 41, 42)

Vo vtedajšej židovskej viere bol Mesiáš nazývaný „syn Dávidov“. Čiastočne sa to vzťahovalo na proroctvo, ktoré Nátan vyriekol kráľovi Dávidovi: „Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky... Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!“ (Druhá kniha Samuelova 7, 12 – 13.16) Na jednej strane sa toto proroctvo vzťahovalo na fyzickú líniu Dávidových potomkov, jeho vlastného syna Šalamúna a jeho synov po ňom. No Dávidovi potomkovia nevládli naveky. Keď si Gréci v treťom storočí pred naším letopočtom podmanili Svätú zem, Dávidov kráľovský rod skončil.

Keď Machabejci porazili Grékov, začal vládnuť ďalší rod, Hasmonejovci, ktorí nemali žiadne spojenie s Dávidovým rodom. To podnietilo niektorých židovských mysliteľov, aby „Dávidov trón“ vnímali v duchovnom zmysle, ktorý sa vzťahoval na prítomnosť Mesiáša. V tomto zmysle mnohí ľudia počas Ježišovho života označovali Mesiáša ako „syna Dávidovho“.

Ježišova otázka pomohla jeho nasledovníkom hlbšie pochopiť jeho mesiášsku úlohu. Ježiš citoval Žalm 110, ktorý sa začína takto: „Pán povedal môjmu Pánovi: ‚Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“ (verš 1). Prvé „Pán“ sa jasne vzťahuje na Boha, ale kto je ten, koho žalmista Dávid nazýva „môj Pán“? Následne Ježiš položil svoju otázku: „Ak ho teda Dávid volá Pánom, ako môže byť jeho Synom?“ (verš 45)

Ježišova narážka, že Mesiáš je väčší než kráľ Dávid, pomohla jeho nasledovníkom pochopiť ho ako niečo viac ako len proroka. Ak Mesiáš nie je len obyčajným človekom, mohol by byť Božím Synom jedinečným spôsobom?

Dnešné evanjeliové čítanie sa končí slovami: „A nik mu nevedel odpovedať ani slovo. Ani sa ho od toho dňa už nik neodvážil vypytovať.“ (verš 46). Pýtať sa Ježiša mohlo viesť na neznáme územie – územie, ktoré si ani jeho najbližší učeníci nevedeli predstaviť až do jeho zmŕtvychvstania.

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/who-is-davids-son Preložil o. Ján Krupa