„Pápež František hovorí, že pandémia môže byť «miestom konverzie»“ - pod týmto titulom vyšiel 8. apríla v časopise The Tablet vydávanom v Londýne exkluzívny rozhovor so Svätým Otcom. Britský žurnalista Austen Ivereigh sa na pápeža Františka obrátil na diaľku so šiestimi otázkami.

Všetky mieria k horúcej téme tejto doby, ku kríze spôsobenej koronavírusom a jej rozličným dôsledkom na život Cirkvi i spoločnosti, na život jednotlivcov, ale i svetovú politiku a ekonomiku. Odpovede, ktoré Ivereigh dostal od Svätého Otca v podobe zvukového záznamu, spracoval do textu rozhovoru, ktorý paralelne priniesli londýnsky The Tablet a v newyorský Commonweal. Prinášame z neho vybrané časti.

Nie skartovaniu ľudí v duchu Malthusových ideí

Na otázku ako vníma politiky prijaté jednotlivými vládami v ich reakciách na krízu koronavírusu, pápež odpovedá:

„Niektoré vlády prijali príkladné opatrenia, s jasne definovanými prioritami, aby ochránili obyvateľstvo. Ale uvedomujeme si, že všetka naša starosť, či sa nám to páči alebo nepáči, sa stavia okolo  ekonomiky. Povedali by sme, že vo finančnom svete je normálne niečo obetovať. To je politika kultúry skartovania. Od špičky až po spodok.

Myslím napríklad na prenatálnu selekciu. V súčasnosti je veľmi ťažké stretnúť na ulici ľudí s Downovým syndrómom. Keď ho ukáže ultrazvuk, posielajú ich „späť k odosielateľovi“. Aj kultúra eutanázie, legálnej či skrytej, keď sa starému človeku lieky podávajú iba do určitého bodu.

Myslím na encykliku pápeža Pavla VI., Humanae vitae. Tým veľkým problémom, na ktorý sa v tej dobe sústreďovali pastoralisti, bola pilulka. A neuvedomili si prorockú silu tej encykliky, vopred reagujúcej na neomalthusiánstvo, ktoré bolo v štádiu prípravy v celom svete. Je to varovanie Pavla VI. vzhľadom na vlnu neomalthusianizmu, ktorú dnes vidíme v selektovaní osôb podľa ich schopnosti produkovať, byť užitočnými: kultúra skartovania“.

Konverzia od pokrytectva zbrojárskej ekonomiky

V rámci odpovede na otázku, v akej miere môže súčasná kríza viesť k revidovaniu našich životných štýlov, k ekologickej konverzii a poľudšteniu ekonomiky, pápež okrem iného odpovedá: 

„Táto kríza sa nás týka všetkých: bohatých aj chudobných. Je to apel na ostražitosť voči pokrytectvu. Znepokojuje ma pokrytectvo istých politických osobností, ktoré hovoria, že chcú čeliť kríze, hovoria o hlade vo svete, a medzitým ako to hovoria, vyrábajú zbrane. Toto je moment, aby sme sa obrátili z tohto pokrytectva k činom. Toto je čas pre koherentnosť. Buď sme koherentní, alebo stratíme všetko.“

„Pýtate sa ma na konverziu. Každá kríza je nebezpečenstvom, ale je aj príležitosťou. A je príležitosťou dostať sa von z tohto nebezpečenstva. Myslím si, že dnes musíme spomaliť nastavený rytmus konzumu a produkcie (Laudato si´, 191) a naučiť sa rozumieť prírode a kontemplovať ju. A znovu sa napojiť na naše reálne prostredie. Toto je príležitosť ku konverzii.“

Zostup k realite nenápadných svätcov

Pápež ďalej vyjadril túto skutočnosť ako potrebu „zostúpiť do hlbín“, s poukázaním na metaforické vyjadrenie ruského spisovateľa Dostojevského, autora „Zápiskov z podzemia“:

„Zísť do hlbín, a prejsť od hypervirtualizovanej, znetelesnenej spoločnosti, k trpiacemu telu chudobného – to je konverzia, ktorá sa tu žiada. A ak nezačneme odtiaľ, tá konverzia nemá budúcnosť. Myslím na tých svätých od vedľajších dverí, v tomto ťažkom čase. Sú to hrdinovia! Lekári, dobrovoľníci, rehoľníčky, kňazi, pracovníci, ktorí vykonávajú svoje povinnosti, aby táto spoločnosť fungovala. Koľkí lekári a zdravotníci zomreli! Koľkí kňazi zomreli! Koľko rehoľníčok zomrelo! V službe, slúžiac“.

Cirkev v napätí udržiavanom Duchom Svätým

Ďalšia otázka sa týkala eventuálnej potreby prehodnotenia spôsobu existencie Cirkvi: „Možno Cirkev viac misionárska, viac kreatívna, menej primknutá k inštitúciám. Zažívame vynáranie sa určitej «domácej cirkvi», Cirkvi, ktorá má základ aj v domácnosti?“ – opýtal sa Austen Ivereigh. Nasleduje celá odpoveď pápeža Františka:  

„Menej primknutá k inštitúciám? Skôr by som povedal ku schémam. V skutočnosti Cirkev je inštitúciou. Existuje pokušenie snívať o určitej odinštitucionalizovanej cirkvi, napríklad cirkvi gnostickej, bez inštitúcií, alebo podrobenej nehybným inštitúciám, aby sa chránila, a to je cirkev pelagiánska. Tým, kto robí Cirkev inštitúciou je Duch Svätý. Ten nie je ani gnostik, ani pelagián. To on inštitucionalizuje Cirkev. Je to alternatívna a komplementárna dynamika, pretože Duch Svätý charizmami podnieti zmätok, ale v tomto zmätku vytvorí harmóniu. Slobodná Cirkev neznamená Cirkev anarchickú, pretože sloboda je dar Boží. Inštitucionalizovaná Cirkev znamená, že je Cirkvou inštitucionalizovanou Duchom Svätým.

Napätie medzi zmätkom a harmóniou: takáto musí vyjsť Cirkev z krízy. Musíme sa naučiť žiť v Cirkvi, ktorá je v napätí medzi zmätkom a harmóniou, vyvolanými Duchom Svätým. Ak sa ma spýtate na teologickú knihu, ktorá môže pomôcť tomuto porozumieť, sú to Skutky apoštolov. Tam nájdete spôsob, akým Duch Svätý deinštitucionalizuje to, čo viac neslúži a inštitucionalizuje budúcnosť Cirkvi. Toto je tá Cirkev, aká musí vyjsť z krízy“.

Sloboda Ducha a zmysel kánonického práva

„Pred niekoľkými týždňami mi telefonoval jeden taliansky biskup. Skľúčený mi hovoril, že šiel z nemocnice do nemocnice dať rozhrešenie všetkým, čo sú tam vnútri, stojac vo vstupnej hale. Ale kánonisti, ktorých si zavolal, mu povedali, že nie, že rozhrešenie je dovolené iba v priamom kontakte. «Otče, čo mi môžete povedať?» pýtal sa ma ten biskup. Povedal som mu: «Monsignor, konajte svoju kňazskú povinnosť». A biskup mi povedal: «Ďakujem, pochopil som». Potom som sa dozvedel, že udeľoval rozhrešenia všade“.

„Inými slovami, Cirkev je sloboda Ducha v tejto chvíli zoči-voči kríze, a nie je Cirkvou uzavretou v inštitúciách. Toto neznamená, že kánonické právo by bolo nepotrebným: je užitočné, áno, pomáha, a prosím, používajme ho dobre, pretože to nám prinesie dobro. Ale posledný kánon hovorí, že celé kánonické právo má zmysel pre spásu duší, a tu sa nám otvárajú dvere, aby sme vyšli priniesť Božiu útechu v náročných momentoch.“

Kreativita domácej cirkvi

„Pýtali ste sa ma na «domácu cirkev». Voči tomu, že zostávame doma, sa musíme postaviť so všetkou našou kreativitou. Buď budeme deprimovaní, alebo sa odcudzíme – napríklad komunikačnými prostriedkami, ktoré nás môžu viesť k úniku od reality prítomnej chvíle –, alebo budeme kreatívni. Doma potrebujeme apoštolskú kreativitu, kreativitu očistenú od mnohých neužitočných vecí, ale s nostalgiou vyjadrovať vieru v spoločenstve a ako Boží ľud. Čiže: nútená klauzúra s nostalgiou; k vyjdeniu z našej izolácie nám musí pomáhať tá pamäť, ktorá spôsobuje nostalgiu a vyvoláva nádej“.