V deň Spomienky na všetkých verných zosnulých 2. novembra slávil pápež František svätú omšu v kaplnke nemeckého kolégia pri vatikánskom cintoríne Campo Santo Teutonico. Vôbec po prvý raz zostal pri tejto príležitosti vo Vatikáne. V homílii o postoji trpiaceho Jóba zdôraznil silu kresťanskej nádeje, ktorá je darom od Boha a slúži nám ako pevne zachytená kotva.

Svätá omša vo fialovej farbe mala jednoduchý priebeh aj z dôvodu opatrení na prevenciu šírenia koronavírusu. Rektor Kolégia Teutonico Mons. Hans-Peter Fischer Svätého Otca pozdravil v mene prítomných členov kolégia a Arcikonfraternity „Santa Maria della Pietà“.

Na svätej omši nechýbala ani trojica slovenských rehoľných sestier z Kongregácie Božského Vykupiteľa, ktoré v kolégiu dlhodobo pracujú: sestry Akvináta Lipovská, Ľudovíta Kazimírová a Arimatea Kiškovská, ktorá v taliančine predniesla liturgické čítanie.

Po čítaniach z knihy Jób (19,1.23-27), z Listu sv. apoštola Pavla Rimanom a z Jánovho evanjelia sa v homílii sa Svätý Otec prihovoril spontánnymi slovami. Nádej dáva životu zmysel a nesklame nás, zdôraznil pápež František. Dynamiku nádeje znázornil ako pevné pridŕžanie sa lana kotvy, zachytenej na druhom brehu života – u Boha. Okrem iného uviedol:

„Jób zdrvený, ba takmer na pokraji svojej existencie, keď mu choroba takmer celkom rozožrala kožu, na prahu smrti, takmer bez tela, Jób má jednu istotu a vyslovuje ju: «Ja viem, že môj vykupiteľ žije a ako posledný bude stáť nad prachom»“ (...)

Táto istota vo chvíli doslova na pokraji života, je kresťanská nádej. Je to nádej, ktorá je darom: sami si ju nemôžeme zadovážiť, je to dar, o ktorý musíme prosiť: «Pane, daj mi nádej!» (...)

„Nádej nie je klamná, hovorí Pavol. Nádej nás priťahuje a dáva životu zmysel. Nevidím na druhý breh života. Ale nádej je dar od Boha, ktorý nás tiahne smerom k životu, k večnej radosti. Nádej je kotva, ktorú máme zachytenú tam na druhej strane. Držiac sa lana nachádzame oporu. «Ja viem, že môj vykupiteľ žije a uvidím ho» Toto si opakujme vo chvíľach radosti i vo chvíľach ťažkých, v momentoch smrteľne ťažkých, nazvime to tak. (...)

„Táto istota je dar Boží. ... Nádej je nezištný dar, ktorý si nijako nemôžeme zasluhovať: je darovaný, je to milosť. A ďalej, Pán to potvrdzuje. Táto nádej nesklame: «Všetko, čo mi Otec dáva, príde ku mne“. Toto je cieľ nádeje: prísť k Ježišovi. „A kto prichádza ku mne, ja ho neodoženiem preč, pretože som zostúpil z neba nie aby som plnil moju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal». Pán nás prijme tam, kde je tá kotva. Život v nádeji znamená žiť takto: mocne sa držiac lana, vediac, že tá kotva je tam. A táto kotva nesklame. (...)

Dnes, pri myšlienke na toľkých bratov a sestry, ktorí zosnuli, nám dobre urobí hľadieť na cintoríny a opakovať ako Jób: «Ja viem, že môj vykupiteľ žije a ja ho uzriem, ja sám ho uvidím. Moje vlastné oči budú na neho hľadieť». A toto je tá sila, ktorá nám dáva nádej, tento nezištný dar, ktorým je čnosť nádeje. Nech ju Pán daruje nám všetkým.“

Po svätej omši sa pápež František prišiel pomodliť na hroby na priľahlom cintoríne. Campo Santo Teutonico je miestom posledného odpočinku najmä klerikov z nemeckej jazykovej oblasti, členov rímskych kolégií Teutonico, Germanicum a Anima, ako aj príslušníkov nemeckých šľachtických rodín. Za zmienku stojí, že sú tu pochovaní aj traja slovenskí kňazi, z toho dvaja z rehole verbistov – zo Spoločnosti Božieho Slova. Ich hroby sú mladšieho dáta, z druhej polovice 20. storočia.

Svätý Otec sa zvyčajne prichádza v tento deň pomodliť aj pri hroboch pápežov v krypte pod Bazilikou sv. Petra – tzv. Grotte Vaticane. Urobil tak aj tentoraz. Na pietne miesto zašiel súkromne vo večerných hodinách.
Pamiatku zosnulých slávil pápež František vôbec po prvý raz priamo vo Vatikáne. Pripomeňme, že minulý rok slávil pápež František Pamiatku zosnulých v Priscilliných katakombách. V predchádzajúcich rokoch prichádzal vždy na niektorý rímskych cintorínov, najčastejšie na hlavný mestský cintorín Campo Verano. Výnimku urobil v roku 2017, keď podnikol cestu mimo Ríma na americký vojenský cintorín v Nettune