Celková čiastka
Zostávajúci čas
„Neomylnosť je Boží dar (charizma), ktorý Kristus prisľúbil (Mt 28, 18; Mk 16,15 – 16; Sk 1, 8; 26, 17) a Duch Svätý udeľuje Kristovej Cirkvi (Sk 2, 1 – 4; 9, 15; 2 Tim 4, 1 -4), aby viedla ľudí k spáse. Neomylnosť je účasťou na Kristovej autorite. Vykonávanie tejto charizmy môže mať viacero podôb. Najvýraznejšie sa prejavuje ako nadprirodzený zmysel pre vieru u Božieho ľudu (Lumen gentium 12, 25) a ako charizma spojená s Učiteľským úradom pápeža (Dogma o neomylnosti, Katechizmus Katolíckej cirkvi 891). Neomylnosť prisľúbenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší Učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom, predovšetkým na ekumenickom koncile (Lumen gentium 25). Charizma neomylnosti sa vzťahuje len na pravdy viery a mravov (KKC 2035)“ (Teologický a náboženský slovník, SSV 2008).
Po dlhých debatách pred 150 rokmi Prvý vatikánsky koncil 18. júla 1870 slávnostne vyhlásil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus. Tá obsahuje štyri kapitoly: o Kristovom ustanovení apoštolského primátu v blahoslavenom Petrovi; o stálom zotrvávaní primátu blahoslaveného Petra v rímskych veľkňazoch; o moci a podstate primátu rímskeho veľkňaza; o neomylnom učiteľskom úrade rímskeho veľkňaza.
Vo štvrtej kapitole dogmatickej konštitúcie Pastor aeternus je rímskemu biskupovi pripísaná neomylnosť v prípadoch, keď sa vyjadruje „ex cathedra“. Čo však znamená „ex cathedra“?
Spomenutá konštitúcia odpovedá: „Keď svojou najvyššou apoštolskou autoritou z úradu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov definuje náuku viery alebo mravov, ktorá má byť zachovávaná celou cirkvou.“
Tvrdením, že pápežské definície „ex cathedra“ sú „nezmeniteľné samy zo seba, a nie zo súhlasu Cirkvi“ (ex sese, non autem ex consensu Ecclesiae), je odmietnutá náuka galikanizmu, že pápežské učiteľské nariadenia sa stávajú neodvolateľnými až vtedy, keď v cirkvi nastane konsenzus o nich.
Spomenuté tvrdenie podľa historika pápežského primátu Klausa Schatza hovorí len toto: „Pokiaľ došlo k pápežskej definícii, potom tento fakt dostačuje k istote definitívnosti a neodvolateľnosti jej učenia. Nepotrebuje už žiadnu dodatočnú ratifikáciu konsenzom cirkvi. Rozhodne sa tým nehovorí, že pápež nie je odkázaný na svedectvo či zmysel pre vieru cirkvi. Tým skôr to neznamená, že by pápež bol ,zo seba‘ neomylný , lebo ,zo seba‘ (ex sese) sa vzťahuje na definíciu, a nie na pápeža“ (Dějiny papežského primátu, Centrum pro studium demokracie a kultury 2002).
K jednoznačnému výroku ex cathedra došlo až v roku 1950 pri definícii telesného nanebovzatia Božej Matky. Pripomeňme, že v zmysle práve predstaveného učenia o pápežskej neomylnosti Pius XII. v roku 1946 poslal list biskupom, aby vyjadrili svoj názor k celej problematike dogmatizácie telesného nanebovzatia Panny Márie, a až 1. novembra 1950 pápež vydal bulu Munificentissimus Deus (Najláskavejší Boh). K vyhláseniu mariánskej dogmy prispelo aj gréckokatolícke biskupstvo v Prešove skrze profesora Mikuláša Rusnáka.
Celková čiastka
Zostávajúci čas
Info: +421 48/471 0810 Po-Pia 09:00-15:00 Facebook Instagram