V modernom veku svet dospel k akceptácii jediného občianskeho kalendára, ktorý vznikol pred niekoľkými storočiami v západnej Európe. 

Od druhej polovice piateho storočia Byzantská ríša určila 1. september za prvý deň nového roka. Byzantský liturgický rok bol usporiadaný podľa tohto kalendára a 1. september zostáva prvým dňom gréckokatolíckeho liturgického roka. Cyklus veľkých sviatkov cirkvi sa začína v septembri sviatkom Narodenia Presvätej Bohorodičky (8. september) a končí sa v auguste sviatkom jej Zosnutia (15. august).

Prvý deň cirkevného roka sa nazýva Indiktion. Pôvodne sa toto slovo vzťahovalo na začiatok cyklu vyrubovania daní v Rímskej ríši, neskôr však začalo znamenať začiatok cyklu vo všeobecnejšom zmysle a dodnes ho možno nájsť v právnych alebo formálnych dokumentoch. A tak v roku 2011 pápež Benedikt XVI. vydal oficiálny list „Pre Indiktion [t. j. začiatok] Roku viery“. A tak nazývať 1. september Indiktion jednoducho znamená, že je to začiatok nového cyklu sviatkov, pôstov a ostatných slávení našej cirkvi.

Menej známym aspektom byzantského kalendára je to, že 1. september roku Pána 2023 je prvým dňom roku 7532! Od roku Pána 691 do 1728 sa byzantské cirkvi riadili systémom datovania rokov od stvorenia sveta podľa výpočtov v Knihe Genezis (AM, Anno Mundi, „Rok sveta“). 

Príbeh stvorenia, vyrozprávaný v knihe Genezis, na ktorom bola založená byzantská éra, sa v modernom veku dočkal nového vyjadrenia. V roku 1989 zosnulý ekumenický patriarcha Demetrios vyhlásil 1. september za deň modlitby za ochranu životného prostredia. Vyzval na „modlitby a prosby k Stvoriteľovi všetkého, ako vďakyvzdanie za veľký dar stvorenia a zároveň ako prosbu za jeho ochranu a spásu“.

Patriarcha poznamenal, že moderná spoločnosť si osvojila prístup k okolitému svetu založený na filozofii, ktorá popiera existenciu Boha Stvoriteľa. Keďže v tejto filozofii neexistuje Boh, nie je dôvod považovať stvorenie za Boží dar. A keďže v tejto materialistickej filozofii neexistuje vyšší život ako fyzický, neexistuje ani prínos asketického úsilia: využívať dary zeme šetrne a vždy s ohľadom na potreby tých, ktorí majú menej. Slovami patriarchu: „Žiaľ, v našich dňoch pod vplyvom extrémneho racionalizmu a egocentrizmu ľudstvo stratilo zmysel pre posvätnosť stvorenia a správa sa ako jeho svojvoľný vládca a hrubý narušovateľ. Namiesto eucharistického a asketického ducha, v ktorom Pravoslávna cirkev po stáročia vychovávala svoje deti, dnes pozorujeme narušovanie prírody nie pre uspokojenie základných ľudských potrieb, ale pre nekonečné a neustále sa zväčšujúcu túžbu a žiadostivosť človeka, čo je podporované prevládajúcou filozofiou konzumnej spoločnosti.“

Patriarcha tvrdí, že kresťania by mali pristupovať k hmotnému stvoreniu s eucharistickým duchom, t. j. s postojom vďaky, uznávajúc, že stvorenie je od Boha a je nám dané z Božej milosti. Mali by sme ho používať v asketickom duchu, t. j. podľa našich skutočných potrieb, a nie z túžby hromadiť alebo prekonávať iných. Asketický duch vidí našu hojnosť ako darovanú, aby sme ju mohli používať na konanie dobra ľuďom v núdzi.

Nedávno rímsky pápež František vyjadril podobné pocity, keď sa prihovoril davu na Námestí svätého Petra. Súčasnú spoločnosť označil za „kultúru plytvania“, podobne ako iní hovorili o spoločnosti vyhadzovania. „Táto kultúra plytvania nás urobila necitlivými dokonca aj voči plytvaniu a likvidácii potravín, čo je ešte zavrhnutiahodnejšie, keď po celom svete, nanešťastie, mnoho jednotlivcov i rodín trpí hladom a podvýživou,“ povedal pápež.

„Kedysi si naši starí rodičia dávali veľký pozor, aby nevyhadzovali zvyšky jedla. Konzumizmus nás priviedol k tomu, že sme si zvykli na prebytok a každodenné plytvanie jedlom, ktorému niekedy už nedokážeme pripísať spravodlivú hodnotu. Vyhadzovanie jedla je ako krádež zo stola chudobných a hladných.“

Na začiatku nového gréckokatolíckeho cirkevného roka si môžeme osvojiť pocity oboch týchto hierarchov tým, že na stvorenie, v ktorom žijeme, sa začneme pozerať ako na Boží dar, ktorý máme používať v duchu jednoduchosti a lásky k druhým.