Na druhú pôstnu nedeľu vám prinášame zamyslenie Radovana Pavlíka, riaditeľa PRE LUMEN n.o.

Dievča prosilo kňaza, aby sa pomodlil za zdravie jej otca, ktorý ležal chorý na posteli. Keď kňaz vstúpil do miestnosti, uvidel pri posteli stoličku a myslel si, že sa pripravil ne jeho príchod. „Očakávali ste ma?“ spýtal sa kňaz. „Nie. Kto ste?,“ spýtal sa chorý. „Som kňaz. Vaša dcéra ma pozvala, aby som sa s vami pomodlil za vaše zdravie. Keď som uvidel prázdnu stoličku pri vašej posteli, myslel som si, že ste o mojej návšteve vedeli.“ „Aha, áno, stolička…“ odpovedal chorý. Potom stíšil hlas a pokračoval: „Nikomu som to ešte nepovedal… Celý svoj život som chodil do chrámu a stále som tam počúval, že je potrebné sa stále modliť, že modlitba človeku veľa dáva a zahrieva jeho srdce. Ale všetky modlitby mi išli jedným uchom dnu a druhým von. Nemohol som si ich zapamätať, možno preto, že ma nedojímali. A potom som sa prestal modliť. Pred niekoľkými rokmi mi môj dobrý priateľ povedal, že modlitba je len rozhovor s Bohom. Poradil mi, aby som si sadol na jednu stoličku a na druhej si predstavil sediaceho Ježiša, ktorý povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do konca vekov“. A potom mu povedz všetko, čo ťa trápi a pozorne počúvaj, rovnako, ako keď teraz počúvaš mňa. Snažil som sa a tak sa mi to páčilo, že som to začal robiť denne dve hodiny. Ale len tak, aby to nevidela moja dcéra, pretože by si mohla myslieť, že som sa zbláznil."

Kňaz sa potešil a poradil chorému, aby neprestal s týmito rozhovormi s Bohom. Potom sa nad ním pomodlil, požehnal ho a odišiel. O niekoľko dní ho dievča znovu navštívilo a povedala mu, že otec zomrel. Kňaz sa jej spýtal: „Ako zomrel?“ „Boli dve hodiny popoludní, keď ma otec zavolal k posteli,“ povedalo dievča. „Povedal mi, že ma veľmi ľúbi a pobozkal ma. Išla som do obchodu, a keď som sa vrátila, našla som ho mŕtveho. Ale niečo na jeho smrti mi pripadalo divné. V posledných minútach zjavne nahromadil všetku silu, vyliezol z postele, presunul sa k stoličke, ktorá stála pri posteli a položil na ňu hlavu. A tak som ho našla. Čo si myslíte, že by to mohlo znamenať?“ „Nech Boh dá, aby tak zomreli všetci,“ odpovedal kňaz a utieral si slzy.

Na tento príbeh som si spomenul, keď som si prečítal úryvok z Evanjelia druhej pôstnej nedele a to v súvislosti s postojom Petra, ktorý za všetkých hovorí: „Pane, dobre je nám tu.“ Peter zažil niečo krásne. Napriek tomu, že to bolo v horách a dá sa predpokladať, že tam nebolo príjemne a možno bolo aj chladno. Zároveň Peter nehovorí len o svojich pocitoch, ale aj o pocitoch svojich priateľov. Nehovorí cítim sa dobre, ale dobre je nám tu. O svojich zbožných a úprimných pocitoch hovorí priamo Ježišovi. Duša, ktorá miluje Ježiša a je s Ním rada, rada tiež prichádza k Nemu so slovami „Pane, dobre je nám tu.“ Alebo možno by sme mohli povedať: „Pane, dobre, že sme tu“. Tieto slová naznačujú, že duša vďačne uznáva Kristovu dobrotu, ktorá ju obdarila svojou milosťou. Spoločenstvo s Ježišom je skrátka pre veriaceho katolíka potešením. Všetci Jeho učeníci považujú za požehnanie byť s Ním. Je dobré byť tam, kde je Ježiš, kdekoľvek nás so sebou vedie. Je dobré byť tam, kde môžeme vidieť a premýšľať o kráse Ježiša. Je pre nás potešením počuť Krista ako hovorí s prorokmi. Vidieť ako všetky zákony a predpovede prorokov ukazujú na Krista a sú v Ňom naplnené. Mám také miesto, kde môžem ako Peter povedať: „Pane, dobre je nám tu.“? Povedal som Ježišovi niekedy „dobre nám je pri Tebe“? Mám také miesto, ako mal chorý v príbehu, kde sa rozprávam počas dňa a každý deň s Ježišom?