Na 13. Nedeľu v období Cez rok (C) vám ponúkame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa. 

Končí mesiac jún, v ktorom mnohé deti pristúpili k prvému sv. prijímaniu, mnohí mladí, ale aj niektorí dospelí prijali sviatosť birmovania. Jún je však najcharakteristickejší kňazskými a diakonskými vysviackami. Koľko kňazov bolo vysvätených? Koľko máme bohoslovcov? Už dlhší čas konštatujeme nedostatok duchovných povolaní. Či Pán už nevolá do svojej vinice? Volá. Potvrdzuje nám to aj dnešné Božie slovo a každé Božie slovo, ktoré sa týka aj tejto témy.

Prvé čítanie z Prvej knihy kráľov (1Kr 19,16b. 19-21) hovorí o povolaní Elizea, za ktorým Boh poslal proroka Eliáša. Eliášovo poslanie sa chýlilo ku koncu, lebo Elizea mal pomazať za proroka miesto seba.

Keď Eliáš prišiel k Elizeovi, našiel ho orať na dvanástich záprahoch volov. Hodil na neho svoj plášť. Elizeus okamžite pochopil. Hneď zanechal voly, bežal za Eliášom a žiadal len o možnosť rozlúčiť sa s otcom a matkou. Eliáš súhlasil - s tým, aby sa potom vrátil, „lebo vieš, čo som ti urobil“. Elizeus zabil voly, na postroji uvaril mäso, dal ho jesť ľuďom. Týmto sa vzdal všetkého a v slobode šiel za Eliášom.

Pán, keď volá, nechce od každého, ako chcel od Elizea, aby všetko zanechal a hneď vstal a nasledoval ho. Ale ak by sa nás dotklo takéto volanie, dokázali by sme ísť? Keď je vojna, katastrofa – zachraňujú sa životy okamžite, berú sa so sebou len najpotrebnejšie veci (videli sme to aj nedávno pri úteku Ukrajincov pred vojnou). Ale keď volá Pán, konali by sme rovnako? Šli by sme hneď, boli by sme pohotoví hoci nie utekať pred niečím, ale utekať za Niekým – za Ježišom?

Dnešné evanjelium hovorí o povolaní (Lk 9, 51-62). Človek, ktorý sa sám ponúka nasledovať Ježiša, dostáva odpoveď, ktorá ho mohla dobre schladiť. Podmienky života nasledovníka Ježiša totiž nie sú ľahké. Ďalších Ježiš sám pozýva, ale každý má ešte nejakú podmienku – pochovať si otca, rozlúčiť sa s rodinou. Ježiš pobáda ísť za ním hneď, nezdržiavať sa. Čo keď nami daná podmienka nasledovania Pána nás až tak zdrží, že za ním vôbec nevykročíme?...

Avšak nielen povolaní ku kňazstvu alebo zasvätení Bohu potrebujú opustiť, zrieknuť sa... aj tí, ktorí sú volaní do manželstva, lebo aj to je Božie povolanie, tiež musia všeličo nechať; napríklad nezdravý vzťah s rodičmi – naviazanosť na rodičov. Pre zrieknutie sa a novú zodpovednosť, ktorú treba prijať, niektorí nechcú vstúpiť do manželstva.

Keď sme prijali sviatosti – krst, birmovanie, vysvätení služobníci kňazstvo; neviditeľná pečať, ktorú Boh vtlačil do našich duší, je znakom, ktorý sa už nikdy nezmaže. Boh akoby povedal: „Si môj, moja, ja sa ťa nikdy nezrieknem. Poď za mnou, lebo vieš, čo som ti urobil. Mám s tebou svoj plán. Vstúp do tohto môjho plánu a splň svoje poslanie, ktorým ťa poverujem. Je to poslanie hodné tvojej dôstojnosti môjho dieťaťa a nasledovníka Ježiša Krista, ktorý bol poslušný plánu svojho Otca až na smrť na kríži.“ Zomrel za našu spásu a do diela spásy ľudí vťahuje aj nás, aby sme spolupracovali na záchrane duší pre večnosť. Môže byť krajšie a vznešenejšie poslanie?

Vidíme, že Božie povolanie sa teda netýka len kňazov a zasvätených. Pri krste sme všetci dostali všeobecné kňazstvo. Vysvätení služobníci potom aj sviatostné kňazstvo s mocou. Pokrstení boli prijatím sviatosti birmovania aj oficiálne poslaní byť svedkami Ježiša Krista. Ako žijeme naše povolanie - každý vo svojom osobitnom povolaní, v realite, v okolnostiach života a životného stavu, ktorý prežíva?

Andrej odchádzal na štúdium na vysokej škole do vzdialenejšieho mesta, kde mal bývať v internáte. Keď ho mama vyprevádzala, kládla mu na srdce: Pamätaj, aby si vždy robil to, čo si robieval doma: aby si sa vždy ráno aj večer pomodlil. Andrej sa modlieval a neskrýval sa pritom, takže spolužiaci to videli. Ich reakcie boli rôzne. Zažil aj výsmech, ale aj od jedného spolužiaka reakciu záujmu o otázky viery. Po čase Andrejovo svedectvo prinieslo ovocie – krst spolužiaka. To je poslanie pokrstených, pobirmovaných ľudí – kresťanov – nasledovníkov Ježiša – svedčiť o Kristovi a to vo svojom prostredí, kam sa kňaz, zasvätený možno nikdy nedostane. Je to ťažké? Je to dôsledok života viery.

Nespomenuli sme zatiaľ životné povolanie, v ktorom žije podstatná časť ľudstva, aj veriacich v Boha – manželstvo, rodinný život. V túto nedeľu (26. júna 2022) končíme v diecézach Rok rodiny Amoris laetitia. Ale rodina musí byť vždy v starostlivosti Cirkvi aj štátu. Ako veľmi potrebuje Cirkev, ale aj svet vôbec svedectvo usporiadaného manželského a rodinného života. Nemyslím tým dokonalého života, bezproblémového, lebo to na tejto zemi nie je možné dosiahnuť. Ale život vo vernosti, aj v zápase o vernosť svojmu povolaniu, poslaniu. Z rodín vychádzajú deti, aj noví zasvätení, vysvätení, mladí ľudia, ktorí vstupujú do manželstva.

Veľmi dôležitá je aj pro-rodinná politika. V Maďarsku v roku 2018 sa ukázalo, že sa zvýšil počet sobášov, narodilo sa viac detí, znížil sa počet potratov. Predchádzala tomu dôsledná pro-rodinná politika, ktorá aj financovala rodinu, aby mali kde bývať, z čoho žiť a plniť svoje poslanie... Ale nie je to len o dostatku peňazí. Je to v základe vec povolania. Každý kto prichádza na tento svet, má svoje poslanie, plán od Boha; Boh nás pozýva odhaľovať tento plán a pozýva, aby sme šli za ním. Ak nám záleží na našom živote a na tom, čo zanecháme po sebe na tomto svete, treba nám nájsť svoje miesto v živote a vykročiť smerom, ktorý nám ukazuje Boh. V konečnom dôsledku  naozaj nemôže byť nič krajšie ani z hľadiska časnosti ani z hľadiska večnosti, ako plniť Boží plán. Veľa z toho môžeme porozumieť už tu na zemi, ale v plnej kráse sa povolanie každého z nás ukáže v plnej kráse Božieho plánu až vo večnosti.