Na 23. nedeľu v cezročnom období vám ponúkame zamyslenie Pavla Jurčagu, náboženského redaktora Rádia LUMEN.

Drahí bratia a sestry! Dvaja priatelia putovali púšťou. V jednom okamihu došlo medzi nimi k prudkej výmene názorov, že jeden z nich udrel toho druhého do tváre. Napadnutý nepovedal ani slovo a do piesku napísal: „Dnes ma môj najlepší priateľ udrel do tváre.“ Pokračovali však v ceste a došli do oázy. Rozhodli sa osviežiť kúpaním. Ten, ktorý bol napadnutý sa začal topiť, ale priateľ ho zachránil. Keď sa prebral zo šoku napísal do kameňa: „Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život.“ Priateľ, ktorý ho udrel i zachránil, sa spýtal: „Prečo si písal do piesku, keď som ťa udrel a prečo teraz píšeš do kameňa, keď som ťa zachránil?“ „Keď nám priateľ ublíži, mali by sme to napísať do piesku, aby vietor zabudnutia časom vymazal túto spomienku. No keď pre nás priateľ urobí niečo veľké, mali by sme to natrvalo zachytiť v kameni pamäte, by túto spomienku žiaden vietor nevymazal.“
      Pán Ježiš ako Boh poznal svoje dielo – človeka. Vedel, že človeku dal rozum a slobodnú vôľu, ale vedel i to, že tieto dary človek často nesprávne využíva alebo nechce využívať. Dnešné evanjelium – pohľadom na naše nedostatky – môžeme nazvať lekciou Božej zhovievavosti. Pravda, máme mať na mysli aj to, že Pán Ježiš bude i naším sudcom, pred ktorým sa raz budeme zodpovedať nielen za talenty, nadanie, ale aj za postoje jeden k druhému. Áno, Boha máme vidieť ako milosrdného a zároveň aj prísneho sudcu. Tieto obidve vlastnosti Boha si máme uvedomiť, keď sa v našom prostredí objaví hriech. S hriechom nesúhlasíme, to je samozrejmé, ale nesmieme opovrhnúť hriešnikom. Voči hriešnikovi máme zaujať stav milosrdenstva. Diskrétnosť medzi štyrmi očami – to nie je len pravidlo slušnosti, ale i rada Pána Ježiša. Opatrne, aj keď prísne, ale s láskou. Keď ani toto neprijme, musí sa siahnuť k prísnym opatreniam, ale aj v tomto prípade sa nechávajú pootvorené dvierka, pretože posledný súd nepatrí človekovi, ale Bohu. Spomeňme si na kajúceho lotra.
      Samozrejme, musíme myslieť aj naopak, keď sa nám bude vyčítať hriech. Nebolo by na škodu, aby sme sa v modlitbe obrátili na Pána Boha o pomoc, keď sami sa ocitneme v takejto situácii, aby sme boli ochotní prijať napomenutia. Toto je veľká vec: vedieť si pripustiť, prijať napomenutie, nezostávať zatvrdlivý. V jednom i v druhom prípade modlitba zohráva vážnu úlohu. Pán Ježiš nám ju preto doporučil slovami: „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18,19). Aj iné si môžeme odniesť z dnešnej úvahy. Častejšie sa vracať ku slovám, ktoré nám adresoval náš spovedník. Častejšie sa nad nimi zamyslieť, znova a znova ich prehodnotiť. Častejšie si spytovať svoje svedomie.
  V dnešnej dobe sa často hovorí, že človek je chorý na studené srdce, povedzme to zrozumiteľnejšie, že dnes môžeme stretnúť ľudí bez srdca, ktorí namiesto neho majú tvrdý kameň, nepociťujú bôľ a utrpenie druhého človeka, sú necitliví na to, čo sa deje v ich okolí.  Z úst Jána Pavla II. počujeme slová, ktoré volá do celého sveta: Otvorte srdcia Ježišovi! Jedna zo sestier Matky Terezy na svojej ceste našla starú, na smrť odkázanú Indku. Sestry Matky Terezy robia službu, ktorú v Ježišovom podobenstve urobil Samaritán mužovi, ktorého prepadli zlodeji. Aj táto sestra to urobila. Stará žena, prekvapená počínaním rehoľnej sestry sa pýta prekvapene: Prečo si sa pri mne pristavila? Veď prešlo okolo mňa už veľa ľudí a nevšimol si ma nikto, nikto neprejavil o mňa záujem. Rehoľná sestra jej odpovedá: Náš Kristus nám kresťanom to prikazuje. Kristus, Kristus, kto je to ten Kristus?  opakuje si stará žena. Sestra pri práci s ňou jej rozpráva o Kristovi a nakoniec povie: On nás tak miloval, že svoj život na kríži obetoval za nás, aby sme sa navzájom milovali, ako nás on miloval. A kedy ten Kristus zomrel na kríži? Už to bude skoro dvetisíc rokov, – odpovie rehoľná sestra starene. Hovoríš, že je to už skoro dvetisíc rokov? A kde ste boli kresťania cez tých dvetisíc rokov? Prečo ste nesplnili slová vášho Boha? Kde ste boli kresťania cez tie stáročia?

      Bratia a sestry! Kedy sa opravdivo milujeme? Keď láska neostáva len pri slovách. Máme sa veľa modliť za seba, aby sme vedeli prijať napomenutie, ale  i tých, ktorých budeme napomínať. Modlime sa, lebo napomenutie je vážna a dôležitá vec, ale rovnako ťažká a náročná.