Na 19. nedeľu v cezročnom období vám prinášame zamyslenie Pavla Jurčagu, náboženského redaktora Rádia LUMEN.

Drahí bratia a sestry! Osemročný chlapec spadol pri hre do hlbokej šachty širokej asi pol metra. Hneď nastal rozruch, panika, ľudia pobehovali sem a tam. Krik a volanie, že treba urobiť to, či ono. Muži doniesli rebrík, lopaty a povrazy. Načúvali, či dieťa v šachte ešte žije. Ktosi chcel priviesť bager a tesne vedľa pôvodnej šachty vykopať druhú. To je vraj jediná možnosť, ako dieťa zachrániť. Chlapcovi rodičia pri tom kriku a zhone však ostali pokojní. Keď prišli na miesto, všetko zmĺklo. Každý videl, ako sa otec nahol nad otvor. V tom istom okamihu sa zo šachty vydral srdcervúci výkrik. Chlapček teda žil a keď sa otec nahol nad otvor, v šachte sa zotmelo. „Neboj sa, keď sa zotmie, prichádzam ja.“ Krik stíchol a otec syna starostlivo poúčal, čo má robiť. Spustil dole dlhý povraz, vysvetlil mu, ako si ho má okrútiť okolo pliec a pod pazuchami a potom začal pomaly ťahať. O chvíľu bol chlapček zachránený. Nebál sa, ani len vtedy, keď sa v šachte ešte viac ráz zotmelo. Zakaždým, keď sa tak stalo, pomyslel si, čo mi otec povedal: „Keď sa zotmie, prichádzam ja."
        Drahí bratia a sestry! Keby sme mali písať knihu o svojom živote, určite by to bol zaujímavý a poučný príbeh. V našich spomienkach by boli rôzne kapitoly, ale asi u nikoho by nechýbala kapitola s názvom: Búrky v mojom živote. Búrky vo svojom živote zažil aj apoštol Peter. Neboli to však len búrky, s ktorými sa stretol ako rybár na mori, ale aj búrky, ktoré mu pripravil Ježiš, aby sa Peter otestoval akú má k nemu vieru a lásku. Prvú búrku opisuje dnešné evanjelium. Peter prosí Ježiša, aby mohol prísť k nemu po vode. Vie, že človek nemôže chodiť po vode, ale cíti, že s Ježišovou pomocou to dokáže. Žiaľ, jeho viera v Ježiša dlho nevydržala. Po prvých krokoch prestal pozerať na Ježiša. Naľakal sa veľkých vĺn a silného vetra. Zapochyboval, že by mohol dôjsť až k nemu. Preto zúfalo volal: „Pane, zachráň ma!” Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?” 
      Druhá búrka v Petrovom živote sa odohrala na dvore veľkňaza, keď zajali Ježiša. Aj tam sa Peter naľakal. Zaprel svojho majstra. Znova sa začal topiť. Ale ako na jazere, aj tu ho Ježiš zachránil. Pozrel naňho pohľadom lásky a Petrovi nezostávalo nič iné, len horko zaplakať a oľutovať svoju zradu. 
      Tretiu búrku prežil Peter v roku 67 v Ríme, centre ostrého prenasledovania kresťanov. Ježiš už nie je v jeho blízkosti, ale Peter je odhodlaný viac ho nezradiť. Umiera za neho na kríži. Určite umiera s vierou, že Krista - jeho ruky a oči - pocíti v nebi. 
         Bratia a sestry! Prijať Ježiša neznamená, že človek prežije svoj život v tichosti a bez problémov. Ježiš dopúšťa, aby sme aj my prežili búrky. Čo máme vtedy robiť? Známy kardinál Jozef Suenens v jednej kázni spomenul skutočnú udalosť, o ktorej písali niektoré noviny. Neskoro v noci začal horieť dom na úbočí za dedinou. Otec, matka a deti vybehli von. S hrôzou pozerajú na strašné a rýchlo sa šíriace plamene. Zrazu si uvedomujú, že nie je medzi nimi najmladší, päťročný chlapec. On, preľaknutý plameňmi, nezišiel dole, ale vybehol po schodoch o poschodie vyššie. Rodičia zúfalo pociťujú, že chlapca už nikto nezachráni. Zrazu sa na poschodí otvára okno. Objavuje sa v ňom chlapcova tvár. Otec mocne kričí: „Vyskoč!” Chlapec však pred sebou vidí len plamene a dym. Volá: „Ocko, ja ťa nevidím!” „Ale ja ťa vidím,” kričí otec, „to stačí, len skoč!” Chlapec nabral odvahu a vyskočil z okna. Padol do náručia svojho otca. 
Bratia a sestry! Aj my máme v životných búrkach skočiť do náručia nebeského Otca, aj keď sa nám zdá, že ho nevidíme. On nás vidí, miluje nás a pomôže nám.