Na 5. pôstnu nedeľu vám ponúkame zamyslenie o. Vladimíra Skybu, protosynkela Bratislavskej eparchie.

Je všeobecné presvedčenie, že ľudstvo sa novými objavmi posúva stále dopredu. No v súčasnej dobe, akoby opak bol pravdou. Svet v ktorom žijeme sa niekoľkonásobne otriasol a nemôžeme s vážnou tvárou dôverovať hodnotám, ktorým verili naši dedovia, či otcovia. Zmenilo sa naše chápanie prírody, nášho vlastného tela, psychiky, smrti a vôbec celého sveta, ktorý nás obklopuje. Evolučná teória nás zaradila k primátom. Marxistické filozofie a dravý kapitalizmus z nás urobili nástroj výroby a spotreby, jednoducho povedané, premenili nás na bytosti ekonomické. Nemeckí filozofi, akými boli Nietzsche, či Freud nám vzali Boha. Fyzici nás pripravili o ilúziu priestoru a času. Psychoanalýza pátrala po ľudskej duši a skončila pri pudoch a citoch. Vďaka genetike sme sa dozvedeli, že nie sme až takí svojprávni. A možno, že už nie je ďaleko doba keď roboti sa dočkajú presunu z vedecko – fantastických filmov do našej každodennej reality. Žijeme vo svete, v ktorom pre množstvo informácii aj často protichodných a zmätočných, strácame orientáciu. A práve pre tento zmätok mnohí nevedia v čom presne žijeme.

No naše kresťanské náboženstvo sa vedeckých výstredností len tak ľahko nezľakne. Prečo? Lebo je zvyknuté na zázraky. Od samého začiatku, keď človek zhrešil, Boh k nemu prehováral. Už v raji k Adamovi, keď sa od Boha hriechom vzdialil, alebo v Ure Chaldejskom k Abrahámovi, ktorý videl, že prehral svoj život, či na madiánskej púšti k Mojžišovi, ktorý skončil ako utečenec na púšti. A vidíme to aj v dnešnom Božom Slove o vzkriesení Lazara. Zdá sa to až nepochopiteľné, že Ježiš, keď sa dozvedel o ťažkej chorobe svojho priateľa a bol na dva dni cesty k nemu pokojne ostáva na svojom mieste ešte dva dni, aby nechal zomrieť svojho priateľa. Nechápala to ani Marta, lebo sama hovorila: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ Ježiš to podobne urobil aj pri vzkriesení Jairovej dcéry. Aj tam nechal otca čakať, keď ho naliehavo prosil, aby prišiel do jeho domu lebo mu dcéra zomiera, ale on najprv zisťoval, kto sa ho dotkol. Nechal ju zomrieť, až potom prišiel. Prečo to Ježiš spravil? Odpoveď je v dnešnom Slove: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“  Boh má moc zo smrti vytiahnuť život. To je ten zázrak, na ktorý sme zvyknutí. Cirkev dvetisíc rokov žije z tejto kerygmy. Radostnej zvesti, ktorú zažili ženy ráno pri hrobe, keď im anjel povedal: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný.  Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal.  A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: „Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.“

Dnes nám Cirkev dáva toto Slovo, na piatu pôstnu nedeľu, keď tí ktorí majú prijať krst, majú tretie krstné skrutinium, aby mohli vstúpiť do krstného bazéna, do vôd smrti, zomrieť starému človekovi a byť zrodení k novému životu v duchu a v pravde. Všetci potrebujeme počuť dnes tento hlas, keď na nás dolieha celosvetová pandémia, keď máme strach, keď nás dobehli naše vlastné zlyhania, naše hriechy, keď klamstvo démona má svoju odvrátenú tvár: „Dúfajte, ja som premohol svet!“

            Ježiš povedal Marte: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“