Na 17. nedeľu v cezročnom období vám prinášame zamyslenie Radovana Pavlíka, riaditeľa PRE LUMEN, n.o.

Tento týždeň som telefonoval so správcom farnosti v Liptovskom Jáne. S potešením v hlase mi oznamoval, že našli v kostole poklad. Nešlo o žiadne zlato, ale o maľby zo 14. storočia a rovnako starý kamenný Bohostánok. Storočia nikto netušil, čo skrývajú steny kostola pod novými omietkami a farbami. Z tohto pohľadu mal radosť on i jeho farníci.

Mnoho detí a mladých dnes pomocou mobilu hľadá kešky. Podstatou pre hľadanie kešiek je to, že niekto na neznámom mieste schová nejakú schránku a na internete zverejní jej súradnice a ďalšie doplňujúce informácie. Ostatní ju pomocou navigácie hľadajú. Vo vnútri schránky môžete nájsť niekedy len malý zápisník, no inokedy nejaké drobnosti na výmenu. Kešky bývajú umiestnené v prírode na nedostupných miestach, ale aj v mestách či dedinách. Radosť v detských očiach po objavení kešky nie je o nič menšia ako radosť dávnych hľadačov pokladov po ich objavení.

Sú však aj iné prípady. Keď pestovateľ ovocia vypálil kvalitnú domácu slivovicu a zakopal ju do zeme, aby ju odložil pre slávnostné príležitosti. Horšie je, keď zabudol presne, kde takýto „poklad“ zakopal, alebo nebodaj zomrel a nikomu o takomto „poklade“ nepovedal. Takýto „poklad“ mohol nájsť ten, kto kúpil pozemok a náhodou začal kopať. Aká veľká musela byť jeho radosť.

Skrátka, každého z nás teší, keď niečo nájdeme. Môže to byť len pár mincí na zemi. Alebo hríb v lese. Mňa každučký jeden. Ale sú hubári, ktorí huby dokážu hľadať lepšie ako ja, a tí ich aj donesú domov podstatne viac.

Ale sú oveľa dôležitejšie veci ako obrazy na stenách, kešky, slivovica či huby. Ako ich hľadať? V našich televíziách sa vysiela seriál, v ktorom je hlavným hrdinom bývalý policajt Monk. Ten dokáže odkryť tajomstvá všetkých zločinov. Ako to robí? Všíma si veci, ktoré iní nevidia. Napríklad, aj taký prach na topánkach, ktorý môže veľa prezradiť. Čo nám to hovorí do nášho života? Aj my sa môžeme stať takýmito detektívmi. Stačí sa ráno pozrieť na raňajky pripravené na stole. Niekto ich musel pripraviť a musel vstať skôr. Ale niekto musel aj upiecť chlieb, ktorý položil na stôl. Predtým niekto musel zomlieť múku, dopestovať obilie. Toto nás môže priviesť k pocitu vďačnosti za všetko, čo máme, blízkym i vzdialeným ľuďom.

Na druhej strane nás to môže viesť aj k videniu toho, ako pracuje na tomto svete Boh. Keď sa zahráme na detektíva vo svojom živote, objavíme množstvo tajomstiev a pokladov okolo seba, za ktoré môžeme byť vďační Bohu. To je prvý záver, ku ktorému ma vedie dnešné Evanjelium.

Druhým momentom z dnešného Evanjelia je pre mňa otázka: Kto je pre mňa skutočný poklad? Je ním alebo mal by ním byť Ježiš Kristus. V ňom je plnosť všetkého užitočného bohatstva (Kol 1, 19) a z jeho plnosti sme my všetci prijali, milosť za milosťou (Jn 1,16), v ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania (Kol 2,3), spravodlivosť, milosť a pokoj. To všetko je pre nás skryté v Kristovi, a ak sme v ňom, môžeme to všetko vlastniť.

Kde je tento skutočný poklad skrytý? V Evanjeliu. To je to pole, kde je ukrytý poklad. Aj keď je skrytý, nie je v uzamknutej záhrade alebo dome, ale na otvorenom poli. Každý teda, kto chce, môže prísť a čítať Sväté písmo. Bez ohľadu na to, aký kráľovský poklad by sme v ňom našli, všetko sa stane naše, ak budeme podľa neho aj žiť.

Prejavujem vďačnosť mojim príbuzným, kolegom, priateľom, za všetko, čo pre mňa robia?

Uvedomujem si zázraky, ktoré pre mňa robí Boh každý deň?

Beriem do rúk každý deň Evanjelium, aby som v ňom hľadal Ježiša Krista ako pravý poklad?