Na 6. veľkonočnú nedeľu vám prinášame zamyslenie Pavla Jurčagu, náboženského redaktora Rádia LUMEN.

Drahí bratia a sestry! 
V istej rybárskej osade býval Marco so svojou manželkou Lindou a tromi deťmi. Bol rybár. Ale už niekoľko mesiacov je nezamestnaný. Firma, pre ktorú lovil ryby, sa odsťahovala z dediny. Povedali mu: „V tejto oblasti sa rybolov už nevypláca.“ Prišiel deň, keď Marco musel opustiť svoju rodinu, aby si vo veľkom meste, veľmi vzdialenom od jeho dediny, našiel prácu. Keby ostal v dedine, čoskoro by sa im minuli skromné úspory a celá rodina by musela hladovať. Matka a deti boli veľmi smutné, keď ich otec musel odísť tak ďaleko, aby im zarobil na každodenný chlieb. Aj otec Marco bol smutný, lebo nevedel, kedy opäť uvidí svoju ženu a tri deti. Celý deň rozmýšľal, čo by im mal nechať na pamiatku, aby žena a deti naňho mysleli, keď bude preč. A rozmýšľal aj o tom, čo by si on mal vziať so sebou ako spomienku na svojich drahých. Keď sa zvečerilo, všetci sedeli okolo stola. Vedeli, že dnes naposledy večerajú spolu s oteckom. Bolo napäté ticho, každý vedel prečo. Iba maličká Lucia sa odvážila opýtať: „Otecko, budem ešte spať, keď zajtra odídeš?“ „Áno,“ odpovedal otec, „odídem zavčasu. Potrebujem celé dva dni, kým tým starým autobusom prídem do veľkého mesta na severe. Ale hneď si nájdem prácu a byt, a potom si prídem po vás, aby sme boli vždy spolu. Neviem, ako dlho to potrvá. Chcem si vziať niečo od vás na pamiatku, aby mi to pripomínalo, že vás mám rád a že sa musím čoskoro po vás vrátiť. Ale aj vám chcem nechať niečo na pamiatku. Nech vám to pripomína, že ma milujete a že na mňa čakáte.“ 
„Nemám nič,“ pokračoval otec, „čo by som vám daroval. Ale je niečo, a to nám pomôže: vám - myslieť na mňa, a mne - myslieť na vás. Vždy, keď budete jesť pri tomto stole chlieb, myslite na mňa. A keď ja budem vo veľkom meste jesť chlieb, budem myslieť na vás.“
         „Dohodnuté!“ kričali deti a hoci vedeli, že otecka dlhší čas neuvidia, neboli už také smutné, lebo si povedali: Vždy, keď budeme s mamou za stolom jesť, budeme myslieť na otecka a on bude myslieť na nás, kým si po nás nepríde.
              Bratia a sestry! Z dnešného evanjelia ako by sme cítili ovzdušie rozlúčky. No Pán Ježiš sa nelúči, ale len viditeľne sa na čas vzdiali. Nenechá nás sirotami. Sľubuje nám vzácne dary. Ak ma milujete - hovorí - zachováte moje prikázania. Milovať Krista, znamená prijať evanjelium, uveriť v neho a prakticky podľa neho žiť.
Slová Krista sú adresované apoštolom, ale cez nich aj nám, terajším ľuďom. Čím dokázali apoštoli Pánovi Ježišovi, že ho milujú? Zachovávaním príkazov 
Láska nemôže ostať len pri slovách. Láska je obeta vôle. Keď však človek naozaj uverí, oprie sa o Pána Boha a daruje sa mu, jeho pohľad na život sa zmení. Jasne to vyplýva z Ježišových slov: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“
A tak to robí aj Ježiš Kristus. Je to vôľa Otca, aby bol človek zachránený pre večný život. Láska sa živí poznaním milovanej osoby. Syn pozná Otca, je Mu poslušný. Pozná Otca, veď je v Ňom a z Neho. „V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.“
Aj my poznajme Ježiša Krista. Poznajme ho ako večné slovo, skrze ktoré bolo všetko stvorené - aj my, všetci. A preto sa stalo človekom, aby sme boli vykúpení. Boli sme vykúpení Jeho krvou. Čím by sme boli bývali, keby sme neboli vykúpení touto Božskou krvou. Áno, bola to iste láska a to láska nesmierna.
Bratia a sestry! Nie vždy sme schopný vidieť Božiu lásku v tomto svete. Ale môžeme ju spoznať podľa množstva jej účinkov. Lebo láska je viac, než môžeme vidieť. Boh sa nevzdá nikoho z nás. Boh preniká náš každodenný život, no nie vždy o tom vieme, nie vždy si to uvedomujeme. Boh nás miluje a chce byť pri nás blízko; na dosah ruky. Je dôležité, aby sme vedeli, že Božiu lásku je možné nájsť všade. Lebo láska je zázrak, ktorý sa môže každý deň stať.