Na 5. pôstnu nedeľu vám prinášame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa.

Dnešná doba je zvlášť citlivá na to, aby si niekto priznal vinu, aby sa – ak je to potrebné - začal aj verejne obviňovať, potom ospravedlňovať a aby prejavil ľútosť. Skôr sa javí, akoby naša kultúra posúvala dopredu tých ľudí, ktorí „sú“ bez chyby, bez previnenia sa a často, dá sa povedať, ktorí najviac obhajujú samých seba, prípadne svojich blízkych. Alebo rôznymi klamstvami ospravedlňujú, prekrývajú, zakrývajú aj priestupky iných. Istý policajt hovoril o životnej skúsenosti pri riešení prípadov pri autonehodách. Keď prichádzal na miesto činu, takmer vždy sa stretol s jedným a tým istým. Každý z oboch účastníkov autonehody sa cítil nevinný, aj to deklaroval, a všetku vinu zvaľoval na toho druhého. Iste v takých prípadoch odhaliť objektívnu vinu je niekedy značne náročné a zvlášť, ako som spomenul, najmä ak do toho ešte vstupujú aj iné faktory, ktoré sa snažia vinu niekoho celkom zreteľne zakryť.

Klasickým príkladom takéhoto správania sa je aj príbeh z dnešného evanjelia (porov. Jn 8, 1-11), kde sa kladie dôraz na škrupulózne zachovávanie práva a tí, ktorí takto presadzujú chápanie Božieho zákona, sa cítia totálne dokonalí. Dá sa povedať, že ženu prichytenú pri cudzoložstve, snažia sa určitým spôsobom zneužiť pre svoje pokrytectvo a danú príležitosť využiť, aby ich „dokonalosť“ ešte väčšmi vynikla. Snažia sa, čo možno najviac poukázať na zlobu hriechu, ukázať jeho ošklivosť, ale samozrejme, že primárnym zámerom okrem iného, je skompromitovať Pána Ježiša. Teda na jednej strane osobné vyzdvihnutie a predstavenie sa v takmer „totálnej“ dokonalosti, a na druhej strane poukázanie na hriech tejto nešťastnej ženy a jeho totálne odsúdenie aj s ňou samotnou, lebo toto prikazuje Zákon. Celá udalosť má však slúžiť na kompromitovanie Pána Ježiša, pretože ak sa Ježiš postaví na stranu predvedenej ženy a bude ju chrániť, vlastne sa postaví proti Božiemu právu, ktorý dostal Mojžiš priamo od Boha. A tak bude možné Ježiša obviniť. Ak sa však stotožní s farizejmi a zákonníkmi a bez ľútosti aj on odsúdi túto nešťastnicu, sám sa postaví proti ním ohlasovanej náuke o milosrdenstve. Takto do určitej miery vztiahne na seba aj hnev rímskeho okupanta, ktorý trest smrti - ktorý by sa v tomto prípade mal vykonať - si sám rezervoval, aby sa prejavila štátna moc a nie moc Židov, podľa stanoveného Zákona.

Avšak je celkom zaujímavé, že tento - podľa farizejov a zákonníkov vynikajúco postavený zámer sa napokon zrúti ako domček z karát, keď Ježiš jediným gestom - keď píše svojím prstom do piesku - prebudí svedomie tých, ktorí už majú v rukách pripravené kamene, aby zabili nešťastnú ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Píše prstom do prachu zeme. Ak je pravda, ako sa domnieva najväčší znalec Svätého písma, svätý  Hieronym, že Pán Ježiš vpisoval do piesku mená a hriechy tých, čo už-už dvíhali ruky s kameňmi na túto nešťastnicu, potom títo mužovia tam čítali svoje mená, dokonca možno dátum toho istého hriechu a meno ženy, s ktorou zhrešili. Je len prirodzené, že zlomyseľný kruh okolo zahanbenej ženy začal rednúť. Evanjelium hovorí: „Jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku“ (Jn 8,9). Pán Ježiš rozohnal žalobcov a obhájil obžalovanú bez toho, aby porušil Zákon. Zachoval si svoju milosrdnú dobrotu bez toho, aby ublížil spravodlivosti a okrem toho dal týmto svojím počínaním farizejom všetkých čias jedno veľké poučenie. Totiž, že nikto z nás nemá právo súdiť iného, pretože sme všetci hriešni. Nikto nemá také silné ruky, aby vládal hodiť do blížneho kameň, ak si dobre uvedomí svoj vlastný hriech. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8, 7). Len jednému jedinému je dovolené súdiť – Kristovi. Lebo len on je bez hriechu.

Ale ešte raz si všimnime jeho konanie - odkladá súd až do smrti. Súd sa vlastne bude vykonávať v okamihu smrti, možno ľudsky lepšie povedané - po smrti. Totiž, pokiaľ žijeme, ešte sa môžeme rehabilitovať, napraviť. Preto Ježiš radšej odpúšťa a to aj takej žene, akú mu práve priviedli. Ježiš neobhajuje jej hriech. On obhajuje hriešnicu. Hriech zostáva vždy hriechom, je to urážka Boha. Pán Ježiš len odopiera ľuďom právo súdiť a trestať túto ženu hriešnicu alebo hriešnika vôbec. To je pre nás dôležité poučenie aj výstraha. Ale to je pre nás aj radostná nádej. Božie milosrdenstvo sa nás môže dotknúť v ktorúkoľvek chvíľu života. A tak sa obracia k žene, keď už sú tam len sami dvaja a keď už po týchto pripravených katoch ostáva len hŕba kameňov. Pýta sa tejto nešťastnice: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?... Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 11). Takýto obrovský prejav Božieho milosrdenstva sa dostáva nešťastnej žene. Toto nádherné posolstvo je umocnené zvlášť v prvej polovici 20. st. cez sv. sestru Faustínu. Posolstvo o Božom milosrdenstve, ktoré sa šíri po celom svete a iste svojou silou obrátilo množstvo hriešnikov, aby sa navrátili znova k Bohu. Veríme, že Božie milosrdenstvo sa dotklo aj tých, ktorí sa cítili sami úplne „dokonalí, nedotknuteľní, bezhriešni“, aby vo svetle Božieho milosrdenstva odhalili svoju pravú tvár a videli svoju hriešnosť, konali pokánie a tak sa vrátili znova na cestu, ktorá vedie k milosrdnému Bohu.

Na záver by sme azda mohli spomenúť klasický príklad, ako uvidieť seba. Môže osloviť každého z nás. Je to jednoduchý príklad z Afriky. Istý muž našiel zrkadlo. Nevedel, čo to je, dovtedy sa so zrkadlom nestretol. A keď sa zadíval do zrkadla, samozrejme, že uvidel svoju tvár. Zobral túto nezvyklú vec do svojho domu. Tam zrkadlo objavila jeho žena. Muž nebol v tej chvíli doma, keďže odišiel niekam za prácou. Díva sa do zrkadla prezerá zhora, zdola...  V značnej zlosti uteká ku svojim susedkám a na plné ústa kričí: „Viete, čo sa stalo? Môj muž má druhú ženu, na vlastné oči som ju videla! Ale že si vybral takú škaredú, no to ma prekvapuje!“ Aké je dôležité mať nastavené  zrkadlo, v ktorom uvidíme seba azda aj v plnej nahote. Alebo ako to zvyknú odporúčať duchovní vodcovia: Často prosme Pána, aby nám ukázal, ako nás vidí On. Ale aj takýto reálny pohľad nech nás nevyľaká, lebo milosrdný Ježiš vystiera svoje ruky aj k nám. Poďakujme mu za tento postoj k nám, všetkým hriešnikom a najmä k takým - a verím, že patríme k nim všetci - ktorí sa v tejto chvíli zriekajú súdiť iných.

Milosrdný Pane Ježišu, buď milosrdný nám i všetkým, ktorým by sme chceli svojím slovom alebo skutkom nejako uškodiť. A prosíme o tvoje milosrdenstvo aj pre tých, ktorí nám nejakým spôsobom doteraz v živote ublížili. Tvoje milosrdenstvo, nech vylieči v nás aj všetky doterajšie zranenia, aby sme mohli v plnej radosti so všetkými našimi bratmi a sestrami v sile tvojho milosrdenstva počuť tvoje krásne slová: „Nikto vás neodsúdil? Ani ja vás neodsudzujem. Ale už nehrešte. Snažte sa, aby tých hriechov vo vašom živote ubúdalo, a aj tie, ktoré by sa znova objavili, vložte do plameňa mojej milosrdnej lásky.“ Amen.