Na 17. nedeľu v Cezročnom období v roku C vám ponúkame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa. 

Dnes je azda znova vhodné hovoriť o dôležitosti a sile osobného príkladu. Dôkazom sú nám samotní apoštoli, ktorí keď sa zadívali na Pána Ježiša a videli ako sa modlí, boli tak fascinovaní, že im nič iné neostávalo, ako vysloviť nádhernú prosbu: „Nauč aj nás takto sa modliť“ (porov. Lk 11,1). Apoštoli vo chvíli svojej prosby neboli tými, ktorí by sa nevedeli modliť, ktorí by zo svojho rodinného prostredia nedostali modlitbu do vienka. Iste, popri svojej práci sa možno modlievali menej, tak ako možno nejeden človek práce. Ale svoj vzťah k Bohu na svojej úrovni predsa len rozvíjali a prehlbovali osobnou modlitbou. Teraz prosia Pána Ježiša, aby ich naučil modliť sa, čo nás môže aj prekvapiť, veď s Ježišom boli predsa každý deň, počúvali Božie slovo, ktoré ohlasoval Ježiš, počúvali jeho učenie. Chodili spolu s ním po cestách, navštevovali synagógy, aj sa zúčastňovali na spoločenstvách modlitby. Aj napriek tomu, že takto trávili čas v Ježišovej prítomnosti, predsa vyslovujú túto prosbu. Sú znova priam sfascinovaní jeho osobnosťou. Ale nielen to, možno už začínajú rozumieť, že práve cez silu modlitby, tejto vytrvalej a permanentnej modlitby je už možné vidieť aj ovocie Ježišovho účinkovania. Túžia teda byť v jeho blízkosti, ale ešte viac napodobniť svojho Majstra v tom, ako sa modlí a ako sa v tej chvíli stáva blízkym Bohu Otcovi. Ježiš neodmieta ich prosbu a naučí ich a skrze apoštolov aj nás a celé ľudské pokolenie nádhernú modlitbu Otčenáš, v ktorej sú zhrnuté všetky najvážnejšie potreby nášho života.

Sila a vytrvalosť v modlitbe sprevádza aj život Abraháma, ako sme mohli čítať v dnešnom prvom čítaní (porov. Gn 18,20-32). Dá sa povedať, že nám, ľuďom západnej civilizácie „sprítomňuje“ východnú kultúru, scénu známych trhovísk, kde sa neustále vyjednáva. Abrahám teraz stojí pred Pánom a akoby sa jednali na trhovisku. Ale tu nejde o trhovisko, kde by sa kupovala a predávala zelenina, šaty alebo nejaké zvieratá. Abrahám vyjednáva s Pánom. Nástojčivá  prosba, ktorú prednáša, je tiež prejavom jeho vytrvalej modlitby. Ale nesmieme zabudnúť na dôveru. Keby Abrahám nemal v sebe dôverný vzťah k Bohu, iste by sa nepustil do takéhoto vyjednávacieho dialógu s Bohom Najvyšším. Veď predsa jedna z predstáv o Bohu u vtedajšieho veriaceho človeka bola tá, že sa k nemu nemožno až tak priblížiť, považovať ho za osobu, za niekoho blízkeho. Skôr sa Boha treba báť a byť od neho tak trocha vzdialený. Abrahám akoby prekonával všetky tieto konvencie. Svojím postojom prejavuje hlboký a blízky vzťah k Bohu, keď si - priam ľudsky povedané - „dovoľuje“ rozprávať sa s ním takýmto spôsobom. Je to zároveň povzbudenie pre nás všetkých, aké je veľmi dôležité byť blízko Bohu. Ak sme blízko Bohu, ak máme s ním vzťah, môžeme mu povedať všetko, môžeme mu predniesť v plnej dôvere každú prosbu.

Slová dnešného evanjelia (porov. Lk 11, 1-13) opisujú aj príbeh náhleho hosťa v polnočnom čase, ktorý navštevuje človeka, ktorý je už s celou rodinou uložený na odpočinok. Neohlásený, neočakávaný návštevník si nárokuje prijatie aj pohostenie. Domáci pán zareaguje, až keď vidí jeho vytrvalosť, priam neodbytnosť. Celá táto udalosť, ktorú Ježiš nádherne porozpráva, má znova povzbudiť všetkých ľudí k hlbokému, dôvernému vzťahu k Pánovi a k hlbokej vytrvalosti pri prednášaní svojich prosieb. Prečo je tak potrebná vytrvalá modlitba? Prečo mnohí majú skúsenosť, že ich modlitba nebola vypočutá? V nejednom filme sa často objaví proti-modlitbový postoj človeka, ktorý povie: „Pomodlil som sa a Boh ma nevypočul.“ Veľakrát práve táto scéna z filmu ostáva v divákoch zakorenená možno aj na celý život a nepovzbudí ich k modlitbe, ale práve naopak - k úteku od Boha, od modlitby, od duchovného života. Prečo je teda taká dôležitá vytrvalá modlitba?

Prečo apoštoli boli fascinovaní príkladom Pána Ježiša, keď ho videli nie raz, nie dvakrát, ale často, vytrvalo a po nociach sa modliť? Áno, aj preto, že nám dal príklad, ale on vždy prežíval v hĺbke modlitby svoj vzťah s nebeským Otcom. Chvíle modlitby boli pre neho posvätné chvíle. Chvíle trávené s Otcom, ktorého načas ľudsky povedané „nechal v nebi, keď zostúpil na zem“. Pre nás je to tiež príklad nádherného vzťahu, o ktorý máme usilovať voči nebeskému Otcovi. Zároveň vytrvalosťou v modlitbe získavame opätovne novú skúsenosť alebo si ju potvrdzujeme, že čo sa dosiahne ľahko a zadarmo, to si nikto neváži. Ale čo si človek musel tvrdo a vytrvalo „vydobyť“, na čo musel dlho pracovať, možno pre čo musel aj trpieť, obetovať sa, aj keď možno išlo o maličkosť, to si potom dokáže aj vážiť. Vytrvalosť v modlitbe teda nie je o tom, aby sme obmäkčili Boha alebo aby nás konečne počul, ale aby sme my konečne počuli a lepšie si uvedomili, že všetko, čo sme dostali od Boha či malé alebo veľké, je Božím darom. Preto napríklad aj v prírode, ak voda padá po kvapkách na jedno miesto kameňa, vyhĺbi v ňom jamku. A tieto kvapky nehĺbia kameň silou, ale svojou vytrvalosťou.

Možno práve preto je nám treba povedať aj cez dnešné Božie slovo, či je naša modlitba vytrvalá a či - keď sa modlíme a nie sme hneď vypočutí - z našich úst vyjde, že Pán nevypočúva naše prosby a hneď reagujeme slovami, že ich „nechce vypočuť“. Možno mnohí sa aj začnú modliť s veľkou horlivosťou, ale keď nevidia ovocie svojich prosieb, teda Boh ich hneď nevypočuje, modlitbu zanechávajú, zunuje sa im a už ju nepraktizujú. Dnešné Božie slovo nás chce povzbudiť k vytrvalej modlitbe podľa príkladu Pána Ježiša. V tejto chvíli si môžeme spomenúť aj na všetky príklady modliacich sa, o ktorých sme čítali, počuli alebo ktoré sme videli na vlastné oči... Možno pripomenúť príklad zo života dnes už sv. Jána Pavla II., keď ako chlapec sa v noci zobudil a videl svojho otca kľačať pri posteli a modliť sa. Príklad kľačiaceho, modliaceho sa otca. Ako hlboko sa tento obraz vryl do Karolovej duše a koľkú silu a odvahu mu to dalo na celý život - nasledovať svojho otca v modlitbe! Takáto vytrvalosť je naozaj veľmi dôležitá. Niekedy možno práve to zaváhanie, netrpezlivosť, nevytrvanie v modlitbe napokon spôsobí, že o čosi prídeme.

Legenda hovorí, ako istý panovník odovzdal vrátnikovi pri bráne paláca mešec peňazí a povedal mu: „Zajtra oslavujem svoje narodeniny. Príde veľa hostí. Tieto peniaze odovzdáš tomu žobrákovi, ktorý príde ráno prvý k bráne.“ Ráno, asi o deviatej hodine sa pri bráne paláca zjavil žobrák a modlil sa tam. Vrátnik mu chcel odovzdať mešec, ale práve ho kráľ súrne volal k sebe. Cez okno teda zavolal na žobráka, aby chvíľu ešte zotrval, aby počkal na mieste a keď sa vráti, hneď mu dá pripravenú almužnu. Keď sa však o 10 minút vrátil a niesol žobrákovi peniaze, jeho tam už nebolo. Nevytrval a preto prišiel o almužnu a nie o malú. Naša vytrvalosť nám môže veľmi veľa pomôcť. Možno nedosiahneme vždy svojou modlitbou, svojou prosbou to, čo predkladáme Pánovi ako osobnú prosbu, ale buďme si istí, že každá modlitba nás stále viac približuje k Otcovi, a že jeho lásku budeme stále viac vnímať aj vo svojom živote a porozumieme, že cez silu modlitby si vyprosíme často možno nie tie dary, ktoré my sami považujeme vo svojom živote za najlepšie a najdôležitejšie, ale že si vyprosíme tie dary, ktoré Boh zvážil ako najvhodnejšie pre náš časný i duchovný život tu na zemi a pre našu večnosť.

Ďakujeme ti, Pane, za tvoj príklad modlitby, za dar modlitby Otčenáš. Za každú chvíľu našej osobnej modlitby a za to, že nám dávaš čas, ktorý môžeme využiť na mnohé šľachetné veci. Ale iste medzi tie najšľachetnejšie veci, ktorými môžeme napĺňať svoj čas, patrí modlitba, lebo tá nás zjednocuje s tebou Bože, Pán neba i zeme, s celou Najsvätejšou Trojicou a vytvára nádherné modlitbové spoločenstvo Cirkvi oslávenej, trpiacej i putujúcej. Amen.