Na 3. veľkonočnú nedeľu vám ponúkame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa. 

Ak Ježiš nepripomína Petrovi jeho zradu, len trikrát chce počuť, či ho má rád, môže to v bežnom poslucháčovi vyvolať určité rozpaky. Najmä, ak si to dá do súvisu so sv. spoveďou, pri ktorej sa treba vyznať úprimne a úplne zo všetkých smrteľných hriechov. Prečo Ježiš nepostupuje podľa tejto schémy alebo prečo Cirkev vyžaduje vyznanie hriechov a nie to, ako konal Ježiš voči Petrovi? Možno je odpoveď ťažká, možno jednoduchá.

Vedeli by sme napríklad štatisticky vyjadriť, koľkí boli pred Veľkou nocou na sv. spovedi. Ak by sme sa ich dnes s odstupom času možno raz možno dva či trikrát opýtali, či milujú Ježiša, neodpovedali by asi takto? „Veď som bol na sv. spovedi pred Veľkou nocou!“ Ktovie ako by zareagovali, keby sme zopakovali otázku znova a znova: „A miluješ Ježiša, máš k nemu dôverný vzťah?“ Možno by týmto otázkam ani veľmi nerozumeli. Na druhej strane však treba povedať na adresu tých, ktorí chodia pravidelne i často na svätú spoveď, že niektoré návykové hriechy sa z ich života nevytrácajú alebo len veľmi pomaly. Ale k sviatosti zmierenia pristupujú často. Dôvod? Práve kvôli tomu, že milujú Ježiša a chcú sa posilňovať, aby ich láska k Ježišovi neustále rástla. Ježiš to vie. Aj týchto slabých ľudí hriešnikov - a to sme my všetci - práve pre túto poníženosť a túžbu neustále očisťuje a posilňuje svojim opätovným odpustením a požehnaním. Aj naše slabé a pomalé kroky, ale predovšetkým naša úprimnosť pred Ježišom prehlbuje náš vzájomný vzťah.

Ak našou neustálou a pravdivou odpoveďou je: „Ježišu, ty vieš, že ťa mám rád“, potom sa až divíme, akými rôznymi úlohami On poveruje aj nás pre naše dobro, ako aj pre dobro iných. Tak napríklad povoláva ku kňazskej službe slabého muža, aby okrem iného - ohlasoval Božie slovo a vysluhoval sviatosti. Tak povoláva mládencov i dievčatá k zasvätenému životu, aby v rozmanitosti povolania boli svedkami Božej prítomnosti vo svete. Tiež nie sú dokonalí. Ale sú pozvaní na cestu zdokonaľovania sa v osobných čnostiach a vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Tak Boh povoláva muža a ženu často v rozkvete ich fyzických síl k manželstvu, aby sa stali darcami nového života a obetavo vychovávali deti pre dôstojný pozemský život, a aby život v rodinách smeroval k dosiahnutiu večného života všetkých členov rodiny. Koľko je na spoločnej manželskej ceste životom vzájomného okresávania, potreby tolerancie a odpúšťania, vzájomnej pomoci a modlitby a koľko ešte inej obety! Pán Ježiš sa dnes pýta každého z nás: „Miluješ ma?“ Teda ani nám nevyratúva naše slabosti a hriechy. S nami - aj takými, akí sme - neustále ráta a pozýva nás k spolupráci pri ohlasovaní, budovaní a posilňovaní Božieho kráľovstva v nás samých i v tomto svete. Aj preto, že sme si vedomí svojich slabostí, cítime sa poctení Božím oslovením.

Dbajme o to, aby sme po každom oslovení mohli Pánovi odpovedať: „Pane, ty vieš, že ťa milujem. A aj keď sa mi to vždy všetko nie celkom podarí, ty vidíš, ako je to naozaj v mojom srdci.“ A tak to pokračuje v našom živote. Ježiš sa nás bude pýtať nielen jeden, dva alebo trikrát: „Miluješ ma?“, ale túto otázku nám bude klásť po celý život, čím nás povzbudzuje a stále bude povzbudzovať, aby sme sa veľmi starali o svetlo našej viery. Aby svetlo našej viery nevyhaslo, aby - ak niekedy náš vzťah k Bohu, Ježišovi Kristovi bol ako prvé vzplanutie zamilovania - aby to vzplanutie v láske k Bohu neustále silnelo. A na každú Bohom položenú otázku: „Miluješ ma ešte aj dnes, ešte stále?“ aby sme posilňovaní silou Božej milosti mohli neustále odpovedať azda aj novým, stále o niečo zrelším spôsobom: „Pane, ty vieš všetko, ty vidíš do môjho srdca a ty vieš, že ťa milujem aj pri svojej slabosti a hriešnosti a ďakujem ti za tvoju silu a milosť, ktorá ma neustále dvíha, očisťuje a posilňuje i povzbudzuje, aby som na svojej ceste životom spolu s tebou mohol kráčať ďalej a dosiahol večnú blaženosť pri tebe. Preto ťa Pane, chcem mať stále viac rád.“ Amen.