Na 25. nedeľu v Cezročnom období vám prinášame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa. 

Často si pri počúvaní alebo čítaní Božieho slova uvedomím, je to ako slovo dobrého, starostlivého rodiča. Často sa opakujú akoby tie isté témy; tak ako mama, otec svojim deťom neustále opakujú: „Pozdrav, poďakuj, správaj sa slušne...“ Božie slovo nám veľakrát vysvetľuje mnohé tajomstvá Božieho života, ale často nám pripomína aj životný štýl, ktorého sa máme držať. Napr.: nie je pre nás neznáme varovanie: „Nemožno slúžiť dvom pánom...“ (porov. Mt 6,24). Poznáme to veľmi dobre a povedal by som, že význam týchto slov nájdeme aj v prísloví: „Nemožno sedieť na dvoch stoličkách.“ A predsa, koľkokrát je to treba pripomínať!

Prvé čítanie z proroka Amosa, ktoré je staré možno okolo 2800 rokov, hovorí o neustálom obchodovaní, práci, ktorá nerešpektuje ani Bohu zasvätený čas. A tí, ktorí, ak sa to dá tak ľudovo vyjadriť, si nejakým spôsobom, predsa len „uchmatnú čas“ pre Boha, len čakajú, kedy tento čas skončí, aby mohli, ako hovorí Amos, prorok: „...predávať obilie, aby mohli otvoriť sýpky, zmenšovať mieru, zvyšovať cenu a používať falošné váhy, kupovať úbohých za peniaze a bedára za pár sandálov a predať aj smeti z obilia“ (porov. Am 8, 5-6), teda aj sfušovaný, podradný tovar. Koľkokrát už čosi podobné zaznelo a ako aktuálne je to nanovo zdôrazniť, pretože mnohé tieto praktiky sa neustále opakujú. Možno na našu rozhádanú, aj politickú scénu, znova veľmi vhod padnú slová sv. Pavla apoštola Timotejovi (porov. 1 Tim 2, 1-8). Je to nádherná výzva k modlitbe. K prosebnej modlitbe, vďaky vzdávania v modlitbe za všetkých ľudí, za kráľov, za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme my, všetci ostatní mohli žiť tichým, pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote.

Ako ľahko a rýchlo sa rozháda spoločenská atmosféra, zvlášť, keď sa niekto stane veľmi sympatickým a niekto veľmi nesympatickým. K akým rozbrojom dochádza aj v rodinách. Keď sa veľakrát obracajú na mňa ľudia s otázkou, čo je dobré robiť v takýchto situáciách, takmer vždy im odpoviem jedno: ak by každý, kto spomenie jedno alebo druhé meno, teda človeka sympatického, no najmä nesympatického, sa za daného človeka vždy pomodlil, už sme mohli byť kdesi inde. Už by celá situácia mohla vyzerať celkom inak. Ale pretože dávame priechod svojim vášňam, často aj zlobe bez kontroly, nevážiac si slová a nechrániac česť iného, dochádza vlastne k zlorečeniu. Teda daného človeka nevkladáme do Božích rúk, ale do rúk Zlého. Preto rád opakujem, aj vtedy, keď je vyhrotená situácia, rozdvojené postoje, za daného človeka, ktorého možno obdivujem alebo ktorého neprijímam, vždy prednesme modlitbu a zverme ho do rúk Božích. Keď toto odporúčam, často od ľudí prichádza aj druhá otázka: „A už máte aj skúsenosť, že sa to s daným človekom, v danej veci naozaj zmení, že sa cez modlitbu posunieme, že to naozaj pomôže?“ Mojou odpoveďou je znova skúsenosť: „Veľakrát to pomohlo. Modlitba vždy pomôže, pretože ak by aj nedošlo k celkovej náprave, tak modliaci sa človek príde k tomu, že bude oveľa pokornejšie vnímať dané situácie, oveľa opatrnejšie sa bude vyjadrovať na adresu iných a bude oveľa menej osočovania ohovárania, zlorečenia..., lebo to všetko nahradí modlitba, prosba o požehnanie a dobrorečenie. Aj túto skutočnosť si teda môžeme vziať ako odpoveď a to veľmi dôležitú odpoveď a potom aj reakciu na dnešné 2. čítanie.

Vráťme sa znova k slovám evanjelia: „...Nemožno slúžiť dvom pánom...“ (porov. Lk 16, 1-13). A to aj napriek tomu, že akoby bolo v dnešnom čítaní vyzdvihnuté chytráctvo neverného správcu. Avšak Pán Ježiš, aj keď vyzdvihuje jeho javiacu sa šikovnosť a schopnosť, predsa len chce povedať dôležitú skutočnosť. Totiž, že tí, ktorým tak veľmi záleží len na záujmoch tohto sveta alebo sa za ne zasadzujú, dokážu byť oveľa vynaliezavejší, ako my, ktorí by sme sa mali starať o vlastnú dušu, spásu, o spásu našich blížnych. Mali by sme byť aspoň tak vynaliezaví, ako tí, ktorí sa starajú o záujmy sveta a vlastný prospech... Niekedy sa slová, ktoré som teraz vyslovil, javia ako už značne zastaralé, nepotrebné, neaktuálne. Ale tieto slová treba pripomínať, lebo aj dnešné evanjelium hovorí o večnosti. Hovorí o potrebe správneho životného štýlu, ktorý predchádza večnosti. Ako prechádzať životom na tejto zemi, aby sme si zhromažďovali tie poklady, ktoré sa nestratia v nebi?! Pravé poklady sa už teraz zhromažďujú v nebi a pripravujú pre nás otvorené nebo a večnú odmenu.

Aké je to veľmi dôležité! Je potešiteľné, ak badáme, ako napríklad na mnohých miestach, v pracovných, obchodných či iných centrách, si mnohí ľudia cez obedňajšiu prestávku radšej ukrátia obed alebo ho majú oveľa skromnejší, len aby sa mohli v priebehu poludňajšej prestávky zúčastniť na svätej omši, nabrať novú duchovnú silu a pokračovať v povinnostiach, ktoré je im treba riešiť. Ako je dobré, keď je dosť, ba stále viac ľudí, ktorí si nezamieňajú spomenuté veci a nepovedia si: „No, už len aby bolo po svätej omši, nech to už máme za sebou, aby sme sa mohli už venovať len svojej práci alebo svojim záujmom či zábavám. Čo je pre týchto ľudí svätá omša v nedeľu a vo sviatočné dni? Je ťažiskom a zároveň priestorom na posilňovanie rodinných vzťahov, priateľstiev dobročinných skutkov a tak podobne? Zdá sa nám, že takýchto ľudí je menej, ako tých druhých? Rozhodnime sa, ak váhame, na ktorú stranu sa pridať, aké postoje zaujmeme vo svojom živote. Čo sa nám oplatí aj pre časný život, ktorý je prípravou večného života? Zväčšime počet tých, ktorým záleží na sviatočnom prežití každej nedele a sviatku, kde svätá omša má svoje najdôležitejšie miesto a dokážme si rozložiť aj svoje pracovné povinnosti, aby v našom živote nechýbala modlitba, čas pre svojich blízkych a samozrejme čas pre Boha aj na svätej omši.

Milí bratia a sestry, ak som začal tým, že často sa mi Božie slovo javí ako slová starostlivého rodiča, tak zopakujem, že je to naozaj tak, že znova sú nám pripomenuté tie veci, ktoré majú tvoriť fundament nášho života, nášho života viery, aby sme bezpečne prechádzali pozemským životom a získali večnú blaženosť v nebi. Amen.