Na 29. nedeľu v Cezročnom období v liturgickom roku C vám ponúkame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa. 

Dnešnú úvahu by sme celkom oprávnene mohli začať slovami sv. Pavla apoštola Timotejovi (porov. 2 Tim 3, 14 - 4,2), ako sme ich počuli v dnešnom druhom čítaní. Sv. Pavol povzbudzuje, upozorňuje, vyzýva Timoteja týmito slovami: „Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“

Slová Svätého písma počúvame pravidelne pri každej svätej omši. Sme povzbudzovaní, aby sme Božie slovo aj osobne čítali a nad ním meditovali. V dnešnú nedeľu nás Božie slovo povzbudzuje k vytrvalej modlitbe. Záverečná veta evanjelia však prináša priam provokujúcu otázku: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8) Táto otázka je naozaj veľmi vážna.

Vynikajúco vystihuje situáciu v ktorej sa nachádzame emeritný prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, kardinál Robert Sarah, ktorý napísal: „Kresťania sú zmätení. Deň čo deň ku mne zo všetkých strán volajú o pomoc ľudia, ktorí už nevedia, čomu veriť. Kresťania sa trasú, potácajú sa a pochybujú. Sú to pravdivé slová. Priznajme si, že sme zmätení, dezorientovaní a oslabení. Nachádzame sa v hlbokej defenzíve. Nevieme, ako ďalej. Revolučný liberalizmus už dlhšie útočí na samotné základy kresťanskej viery a kresťanskej civilizácie. Morálne princípy sú spochybnené, tradičné symboly znevážené. Kristova Cirkev je čoraz častejšie terčom posmechu a urážok. Vieme o tom, no napriek tomu zväčša mlčíme, akoby sme už rezignovali. Potrebné skutky vyživované modlitbou nahrádzame pasivitou alebo prázdnym aktivizmom, ktorým neslúžime Bohu, ba ani sebe, ale cudziemu svetu. Dávame si pozor na to, čo o nás hovoria iní, záleží nám na mienke neveriacich, prijímame „múdrosť“ tohto sveta. Chceme byť slušnými a politicky korektnými občanmi, ale už akosi nechceme byť „bláznami pre Krista“ (porov. 1 Kor, 3, 18-19). Hanbíme sa za svoju vieru? Alebo je naša viera natoľko slabá, že poslúchame viac ľudí ako Boha? Zdá sa, že pravidlá sekulárneho štátu uznávame viac ako pravidlá viery. Zaradili sme sa do šíkov modernizmu a desí nás predstava, že by sme boli označení za tmárov či náboženských fanatikov, preto poslušne alebo pokrytecky prikyvujeme tým, ktorí sa vysmievajú z kresťanstva a chcú ho skryto či otvorene vymazať zo zemského povrchu.“

Veľmi zaujímavé, hlboké a výstižné slová kardinála Roberta Saraha hovoria o situácii, v ktorej sa nachádzame a určitým spôsobom signalizujú položenú otázku, či Kristus nájde vieru, keď príde. Ba dá sa povedať, že v týchto slovách kardinála Saraha je už daná odpoveď na otázku, či terajší človek prežíva svoju vieru. Či - ak by Kristus prišiel v tejto chvíli - či by teraz našiel vieru v kresťanských krajinách alebo v krajinách kresťanského pôvodu, v krajinách, ktoré vyrástli na kresťanských základoch, v rodinách, ktoré boli kedysi kresťansky formované. Ale povedzme si úprimne: akú vieru by nachádzal aj v spoločenstve kňazov, zasvätených a ktovie ktorých ešte ďalších reprezentantov Cirkvi, ale predovšetkým u každého pokrsteného a pobirmovaného človeka?

Vráťme sa k úvodným slovám svätého Pavla, ktoré adresoval Timotejovi: aby sme brali vážne odporúčania Svätého písma a zamýšľali sa nad tým, čo má hlboko vstúpiť do nášho života. Hneď prvé čítanie (porov. Ex 17, 8-13) o sile Mojžišovej modlitby je veľmi povzbudzujúce a zároveň kladie i otázku: Je dnes ešte veľa či už málo tých, ktorí sa vytrvalo modlia v rámci každého spoločenstva, v „priestore“ kedysi kresťanského sveta, ktorí sa neustále modlia? (porov. 1 Sol 5,17). Ak badáme značný ústup viery z týchto krajín, rodín, spoločenstiev, atď., nie je namieste položiť si otázku, či už kedysi skôr, predtým nebola zanedbaná modlitba? Dnešné evanjelium (porov. Lk 18, 1-8) hovorí o sudcovi, ktorý napokon rezignuje pred vytrvalou intervenciou chudobnej vdovy. Tu sa ukazuje, že aj modlitba prednášaná nebeskému Otcovi nemá byť len nejakým dôvetkom života, možno nejakým krátkym odbitím svojej povinnosti voči Bohu. Možno to badať napríklad u tých dospelých ľudí - u mužov i žien, ktorí v zrelom veku, alebo ešte aj neskôr - v starobe, sa ešte stále modlia krátke modlitbičky, ktoré si pamätajú z prípravy pred prvým svätým prijímaním, alebo tie, ktoré ich učila kedysi babka alebo mama, keď boli malé deti. Potrebný vývoj modlitby v ich srdciach nenastal a tak sa ani neprehlboval ich vzťah k Bohu.

Modlitba často, ba vždy odráža vzťah človeka k Bohu. Človek sa skrze modlitbu približuje k Bohu, ktorý je voči približujúcemu sa vždy otvorený a vždy kráča v ústrety človekovi ako prvý. Modlitba je akoby „hýbadlo“, vozňa, ktorý sa približuje do cieľovej stanice. Pre človeka je „cieľovou stanicou“ otvorená náruč Boha. Ak sa vozeň nehýbe správnym smerom, ak stagnuje alebo sa vzďaľuje, samozrejme, že sa môže aj vykoľajiť a keby sa aj nevykoľajil, pre značnú vzdialenosť od cieľovej stanice tam nikdy nedorazí. Človeku, ktorý sa nemodlí, ktorý stratil kontakt s Bohom, ktorý ho stále čaká a vychádza k nemu, hrozí, že sa minie svojho cieľa, lebo ide zlým smerom alebo stagnuje, čo v duchovnom živote znamená „kĺzanie sa dozadu“. Taký človek pomaly stráca aj samotnú vieru. Sväté písmo zároveň hovorí, že náš nebeský Otec vie, čo potrebujeme. Ešte skôr, ako prednesieme svoje prosby.

Ale niekedy sa nám zdá, že práve preto, že je treba dlho, vytrvalo prosiť, práve preto akoby človek slabol v dôvere v prednášanej modlitbe a už v nej nepokračuje. Lenže aj bežná životná skúsenosť potvrdzuje, že ak sme k niečomu prišli alebo prichádzame veľmi ľahko, tak si to potom ani nevážime a neceníme. Tam, kde sila modlitby je trvácnejšia, vytrvalejšia, práve tam, ak sa dosiahne určitý cieľ, teda naplnenie predloženej prosby, tam potom nastáva aj oveľa väčšie ocenenie obdržaného daru a prichádza vďačnosť. Často sa stáva, že prednášaná prosba sa nenaplní. Avšak človek, ktorý vytrvá v modlitbe, napokon zistí, že sám je požehnaný, obohatený, modlitba ho mení a prehlbuje sa jeho duchovný život. Aj napriek nevypočutej prosbe, predsa sa dostal do veľmi tesnej blízkosti Boha. Cíti jeho otvorenú náruč, akoby „tlkot“ Božského Ježišovho Srdca. Boh chce pre nás to najlepšie, preto nám nedá vždy to, čo my považujeme za najlepšie, ale dá nám silu a to, čo skutočne potrebujeme. Preto aj napriek našim nevypočutým prosbám, môžeme sa cítiť milovaní Bohom.

Ak sa vrátime k evanjeliovej otázke: „či Pán Ježiš nájde vieru, keď príde“, skúsme ponúknuť túto odpoveď: Ak bude veľa modliacich sa, vieru nájde. Ak stále bude ubúdať počet tých, ktorí by sa mohli a mali modliť, viera sa stratí a nenájde ju. Preto som veľmi vďačný za všetkých tých, ktorí dnešný deň spolu s nami, predovšetkým v našej Rožňavskej diecéze začínajú spoločnú modlitbu Rožňavskej novény, pretože táto Novéna nie je situovaná iba do katedrály, ale je ponúknutá ako modlitba celej diecézy v každom kostole. Ak pochopíme silu spoločenstva modlitby a nebude odignorovaná, ale práve naopak, ak sa k tejto modlitbe pripojí čo najväčší počet ľudí, skôr-neskôr veľký dotyk Božieho požehnania pre silu modlitby sa stále viac a viac bude prejavovať aj v duchovnom živote našej diecézy. Ale to môžeme povedať aj o celom Slovensku. O modliacom sa Slovensku. Je treba dnes ďakovať za všetkých tých, ktorí prichádzajú s iniciatívami modlitieb, pobožností. Možno pre niektorých sa javia banálnymi, nemodernými, nepotrebnými: pravidelná adorácia, modlitba svätého ruženca či ďalšie pobožnosti, ktorým predchádza úprimná svätá spoveď a následne je sprevádzaná častým svätým prijímaním... Koľkí mystici a koľkí svätci práve silou modlitby sa stali svätými, blízkymi Bohu, svedkami viery, veľakrát obetujúc aj vlastný život. Z kvapiek ich krvi sa zrodili noví kresťania, posilnili sa noví kresťania. Ďakujme za všetkých: možno našich rodičov, starých rodičov, ďakujeme za množstvo neznámych ľudí, ktorí sa za nás modlia a vytrvalo prosia Pána. Naša viera je možno práve preto živá, neustále posilňovaná, lebo toľko ľudí sa ešte stále modlí.

Kiežby aj dnešné slová boli povzbudením k modlitbe pre nás všetkých, ktorí sa modlíme, ale aj pre tých, ktorí možno v chaose života ešte celkom neporozumeli akou vynikajúcou lodičkou na tomto rozbúrenom mori je sila modlitby. Buďme ako Mojžiš, ktorý silou modlitby, aj za pomoci Hura a Árona napokon vyprosil víťazstvo. Buďme vytrvalí ako chudobná vdova, ktorá napokon dosiahne u neprístupného sudcu to, o čo prosí. Nech nás otázka Pána Ježiša, ktorý sa pýta, „či nájde vieru, keď príde“, stále motivuje, upevňuje v rozhodnutí a následnej dennej odpovedi: Pane Ježišu, my sa budeme modliť, a keď ty prídeš, vieru nájdeš. Pomáhaj nám na našej ceste viery, posilňuj našu vieru, aby sme silou modlitby vyprosovali potrebné milosti, ktoré potrebujeme pre náš pozemský i večný život, ale prosili aj za tých, ktorí vieru strácajú, aby Ťa opäť našli. Príď, Pane Ježišu, a nájdi vieru v srdciach nás všetkých. Amen.