Na 33. nedeľu v Cezročnom období v liturgickom roku C vám prinášame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa. 

Poznáme staré príslovie, ktoré hovorí: „Koniec dobrý, všetko dobré“. Avšak liturgické texty Božieho slova v závere cirkevného roka akoby chceli spochybniť dobro „záveru“ a práve naopak ponúkajú značne apokalyptické texty o konci sveta, o zániku všetkého, celého stvorenstva, ktorého pôvodcom je Boh, ale aj o zániku všetkého toho, čo vytvoril ľudský um a ľudské ruky. Takáto pred-perspektíva nie je nejaká lichotivá.

V prvom čítaní z Knihy proroka Malachiáša (porov. Mal 3,19-20a) sa stretávame tiež s takouto predpoveďou, hoci samotný Malachiáš ako opravdivý prorok tiež musel zápasiť; iste aj sám so sebou, ale musel poukazovať aj na mnohé nedostatky a hriechy, ktorých sa dopúšťal vyvolený národ. Preto aj jeho slová možno chápať akoby v predpovedi očakávaného trestu pre všetkých namyslencov, ktorí sa neotvorili voči Pánovým výzvam a napokon v deň Pánov budú ako plevy, čo sa spálili. Prorok Malachiáš akoby chcel zachovať naše úvodné vyjadrenie: „Koniec dobrý, všetko dobré“, avšak ten „dobrý koniec“ sa bude týkať tých, ktorí zostali verní Pánovi. Tým „vyjde slnko spravodlivosti“. Preto môžeme povedať, že aj v prvom čítaní, ktoré hovorí o určitom katastrofickom závere, predsa je veľmi silný prúd svetla nádeje pre spravodlivých, pre ktorých vyjde slnko.

Oveľa dramatickejšie sú slová evanjelia (porov. Lk 21,5-19). Ježiš hovorí o zániku, o zničení Jeruzalemského chrámu – priam pýchy židovského národa, pretože oprávnene mohli tvrdiť, že takéhoto chrámu v celom svete nikde inde nebolo. Nevieme, s istotou povedať, či v niektorej kultúre Aztékov alebo iných národov -možno v Egypte - či nebolo niečo porovnateľné so stavbou jeruzalemského chrámu. Ale s istotou vieme, že nikde inde na svete nestála tak vznešená stavba na oslavu Boha - jedného Boha, Boha celého stvorenstva a vyvoleného národa. V tomto zmysle jeruzalemský chrám nemal páru v celom svete. Nebudeme hovoriť o vznešenej architektúre chrámu, hoci na ňu bola upriamená pozornosť vtedajšieho človeka. Ježiš práve na to poukázal, aké je dôležité, že táto stavba nie je iba stavbou z kameňa, ale tento skvost architektúry je predovšetkým domom Božím a celá pozornosť vtedajšieho človeka sa má upierať na prítomnosť Boha uprostred vyvoleného národa. Celá pozornosť vtedajšieho človeka patriaceho k vyvolenému národu sa má otvárať celému posolstvu, ktoré dal Boh cez Mojžiša všetkým Židom. To bolo to podstatné, to hlavné, čo sa v značnej alebo v rozhodujúcej miere malo dotýkať duše člena izraelského národa. Prišiel rok 70 po Kr. a Ježišova predpoveď sa naplnila, tak ako sa naplnili aj všetky ostatné jeho predpovede. Jeruzalemský chrám bol rímskym vojskom zničený. Ostal iba Múr nárekov. Tento svedok vtedajšieho času je známy aj v dnešných dňoch a je opravdivým múrom nárekov pre všetkých tých, ktorí vo vtedajšom, neskoršom i terajšom čase sa pýšili práve touto monumentálnou stavbou. Možno pri Múre nárekov v Jeruzaleme zaznieva plač nielen nad stratou chrámu, ale možno aj plač nad oslabením viery vyvoleného národa. Možno aj strach, že Boh opustil tento národ, hoci Božie prisľúbenia sú večné a zvlášť, ak sa týkajú vyvoleného národa. Ale ostali pri nepravdivých očakávaniach, a tak im ostali len slzy pre plač.

Ak sa dívame na celú históriu ľudstva, môžeme povedať, že čosi podobné sa vždy dialo, deje, aj bude diať. Vždy boli ríše, ktoré si predpovedali možno aj tisícročnú budúcnosť. Boli ríše, s ktorými sa bolo treba spájať „naveky a nikdy inak“. Aj dnešná doba predkladá súčasnému človekovi hodnoty, o ktorých tvrdí, že mu dávajú budúcnosť a lepšiu budúcnosť. Avšak všetci vieme veľmi dobre, že tam, kde sa nebude rodiť nový život, tam sa pochováva nádej. A teda aj všetky silno znejúce heslá, s ktorými sa stretávame aj v súčasnej dobe, sú otrasiteľné, a aj sa otriasajú a je len chybou súčasného človeka, ak ich nevníma v plnej pravde. Najprv súčasnosť vystrašil celosvetový covid, ktorý poriadne „zatriasol“ celým svetom. Vyžiadal si množstvo obetí, ale dotkol sa aj celého spoločenského života v každej podobe. Prišla vojna na Ukrajine a znova sa „roztriasol“ celý svetový systém a nikto nemôže povedať, že táto vojna je len lokálna a dotýka sa len tamojších ľudí. Pretože nárast cien energií, nárast cien potravín a ďalších komponentov, ktoré sú nevyhnutne potrebné pre ľudský život, je enormný a pred blížiacou sa zimou sa znova pred nami otvárajú katastrofické scenáre s naliehavými otázkami: „Čo bude s nami? Ako to prežijeme? A prežijeme to vôbec?“ Ľudia v bytovkách, ktoré sú napojené na centrálne vykurovanie, čím budú kúriť? Tí, ktorí majú svoje vlastné domy, sú možno nejako inak zabezpečení. Ale dokedy? Tieto otázky trápia dnešného človeka. Chceme len veriť, že kompetentní a zodpovední vo vládach celého sveta sa reálne zamýšľajú nad tým, ako pomôcť aj v tejto kríze, aj v týchto skúškach času.

Ale vieme veľmi dobre, že „bez Božieho požehnania sú márne ľudské namáhania“. Do nejednej takejto situácie nás vohnala ľudská pýcha, nenásytnosť, úmysel, túžba ovládať iných. O covide nevieme celkom presne ako vznikol, ako sa rozšíril. Dotkol sa však všetkých. Aj spomenutá vojna na Ukrajine či iné lokálne vojny stále hovoria o nenásytnej túžbe mocných mať stále viac. Ten „väčší kúsok zeme“, či „chleba“. Ale to sa potom už dotýka všetkých. Plní viery a dôvery v Božiu pomoc a v Božiu milosť, zacitujeme záverečné slová z prvého čítania z knihy proroka Malachiáša, ktorý hovorí: „Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti“ (Mal 3, 20a). Tieto slová nádeje nachádzame aj v závere dnešného apokalyptického evanjelia. Pretože aj evanjelista sv. Lukáš nám napokon hovorí: „Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život“ (Lk 21,18-19). Lukáš nehovorí, že sa nám „neskriví“ vlas na hlave. Ale akoby nám chcel povedať, že ani ten skrivený vlas sa nám nestratí. Teda nehovorí, že prejdeme skúškami súčasnosti celkom ľahko a rýchlo, bezproblémovo, bez akýchkoľvek zranení, bez „odrenín“. Nie! Ale ak budeme prechádzať všetky tieto skúšky s Božou pomocou, napokon ich prejdeme ako víťazi.

Boh nám dá silu. Je treba sa otvárať pôsobeniu Božej milosti a ujať sa úloh, ktoré nám prináša život. Nesedieť so založenými rukami. Možno je to nádherné skĺbenie myšlienok z dnešných už spomenutých čítaní, ako ich nachádzame v druhom čítaní z Druhého listu Solúnčanom, ktoré sa dotýkajú známej témy: o práci (porov. 2 Sol 3,7-12), keď sv. Pavol rieši otázku, že tí, ktorí nechcú pracovať, nemajú nárok ani na jedlo – nech ani nejedia. Je však pravdou, že sú aj ľudia, ktorí nemôžu pracovať, hoci by chceli. O tých Pavol nehovorí. Práve v tom je niekedy náročnosť problému v rámci nepochopenia textu. Pretože všetci si máme zastať svoju úlohu a zastať si svoju úlohu znamená pamätať aj na iného človeka a pomáhať mu ako dokážeme, možno aj svojou prácou, ak je slabší, ak mu neboli dopriate toľké talenty, aby mohol byť celkom sebestačný a tak je aspoň sčasti stále odkázaný na kohosi iného.

Milí bratia a sestry, nech naša iniciatíva v značnej miere spočíva v otvorenosti voči neustále ponúkanej Božej milosti, s ktorou chceme spolupracovať a zároveň sa sami zapájať do konania dobrých skutkov veľakrát aj v službe dobrovoľníctva. A nebudeme sa upierať len na to, čo už máme získané, možno nahonobené. Ale budeme tými, ktorí poznávajú Boží zámer a Boží plán, v ktorom možno ešte celkom nerozpoznávame svoje miesto, ale už cítime, že v Božom pláne máme svoje zodpovedné miesto ako Božie deti, ktoré Boh miluje a zároveň ich poveruje starostlivosťou aj o iných ľudí. Budujme tento svet, ale nie preto, aby sme k nemu totálne prilipli, lebo naša vlasť je v nebesiach. Odtiaľ očakávame Krista nášho Spasiteľa. Tento svet sa pominie, ale Božie kráľovstvo ostáva naveky. V Božom kráľovstve večnosti sa iste a v plnej miere naplnia na začiatku citované slová: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ Koniec zavŕšený večnou blaženosťou môže byť totiž len dobrý! Amen.