Na Tretiu adventnú nedeľu vám prinášame zamyslenie Mons. Stanislava Stolárika, rožňavského diecézneho biskupa.

Tretia adventná nedeľa sa nazýva aj „nedeľou radosti“. Ako veľmi potrebujeme mať denne dôvod k radosti, zvlášť v týchto časoch pandémie. Nie dôvod k povrchnej, rýchlo prchavej radosti, ale k takej, ktorá preniká naše vnútro, ktorá ide ruka v ruke s pokojom, nádejou, hodnotami, ktoré potrebuje súčasný svet, chorí, trpiaci, zomierajúci, vyčerpaní slúžiaci...

Možno veľakrát sme prežili radosť, ktorú nám „pripravili“ ľudia. A mohlo to byť krásne, nezištné. Ale máme skúsenosť, že takáto radosť nie je stála. Prídu starosti, trápenia a už sa nevieme tešiť. Dokonca ani malé dieťa sa nedokáže natrvalo tešiť z vytúženej hračky.

A predsa máme zdroj radosti, ktorý nesklame ani vo chvíľach ťažkostí a skúšok a pomôže ich prežiť hoci s námahou, ale vyrovnanejšie, s nádejou. Zdroj pravej radosti máme v Božom slove. Ono je večné, stále, nemeniteľné, živé a má moc. Čítania dnešnej nedele sú plné nádeje a radosti, veď „Pán je blízko“! „Jasaj dcéra sionská, plesaj Izrael... Neboj sa... Pán je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni...“ „Hľa, Boh je moja spása, dúfam a nebojím sa...“ „Bratia, ustavične sa radujte v Pánovi!“ Aj evanjelium, hoci sa zdá, že je náročné, a nemá nič spoločné s radosťou, lebo Ján Krstiteľ hovorí rôznym skupinám ľudí, čo majú robiť, aby zmenili svoj život, ako vo svojom povolaní prežívať radosť a ako konať pokánie... Lebo to je podmienka, aby človek mohol zažiť radosť, keďže pokánie oslobodzuje človeka z otroctva hriechu. A človek, kým je otrokom, sotva sa dokáže radovať.

Teda zdroj radosti poznáme. Ale naozaj veríme Božiemu slovu? Slovu, ktoré počúvame pri každej jednej sv. omši, po ktorom môžeme siahnuť v nádhernej knihe Svätého písma? Veríme Bohu, ktorý nám hovorí: „Neboj sa, neboj sa, lebo ja, tvoj Boh Ti hovorím!“ Človek, ktorý počúva Božie slovo, alebo číta Bibliu, je konfrontovaný s otázkou: Beriem vážne Božie slovo? Beriem vážne, že Boh prehovoril k celému ľudstvu? Beriem vážne, že toto  slovo je pravdivé, je aj pre mňa a ja sa naň môžem spoľahnúť? Veď vieme, že silou Božieho slova bol uzdravený chorý, utíšili sa vietor, búrka, more. Na Ježišovo, Božie slovo, vstal mŕtvy znova k životu, na Božie, Ježišovo slovo chlieb sa premenil na jeho Telo a víno na jeho Krv. A tak by sme mohli pokračovať. Koľkokrát sila Božieho slova  vniesla zázrak do života človeka a ľudstva. Verím tomu, alebo to posúvam do kategórie bájok, rozprávok, povestí...

Teraz, keď vrcholí advent, počujeme: „Neboj sa!“ Neboj sa pristúpiť k svätej spovedi, neboj sa znova prehĺbiť svoju vieru, neboj sa zmobilizovať život viery vo svojej rodine a najskôr v sebe samom. Neboj sa napraviť, uzdraviť vzťahy, odpustiť, slúžiť! Ako vážne beriem Božie slovo?

Ak sa chceme nechať priviesť k betlehemským jasliam Jozefom a Máriou, berme si príklad z ich veľkej viery a dôvery v Boha. A môžeme zachytiť, že to isté, čo bolo adresované im, počujeme aj my. Neboj sa, neboj sa vo svojom živote. Neboj sa na svojej životnej ceste. Ja, tvoj Boh som s tebou a kvôli tebe prichádzam na tento svet, ako bezbranné, jednoduché dieťa, ale dieťa, ktoré pohýna k spevu celé nebo i celú zem, pretože nebo i zem vníma, že na svet prichádza Boží Syn, Ježiš Kristus, stály prameň našej radosti.

Ak sa javí, že tento čas pandémie nie je veľmi o radosti, skôr je pochmúrny, pamätajme, že Mária a Jozef sa v čase neistoty úplne spoľahli na Božie slovo, ktoré im zaznelo od anjela. Tak sa každá jedna ich obava premenila na radosť, najskôr skrytú pred svetom, lebo bola v ich srdci, hoci sa v ich okolí takmer nič nezmenilo. Ale opravdivý „výbuch!“ radosti nastal v presvätú noc, keď sa rozospievalo celé nebo nádherným chorálom „Sláva Bohu na výsostiach...“ K tomu bodu radosti smerujeme aj my. Dnes podľa vzoru Márie a Jozefa prijmime Božie slovo - aby sme na Vianoce prežívali nádhernú radosť z narodenia Krista Pána! Radosť - aj keby boli pandemické opatrenia? Skúsme zhodnotiť niektorý (alebo aj všetky) z ponúknutých návrhov:

1. Doteraz – keď nebola pandémia, všade, na každom mieste – z mestských rozhlasov, v obchodných centrách... bolo počas adventu počuť koledy, až nás to mohlo unudiť a boli sme radi, keď sme ich už počas Vianoc nepočuli. Teraz ich naplno púšťajme, spievajme v mestách, obciach, doma... nech je ich počuť počas celých Vianoc.

2. Aj keby sme mali byť zavretí – môžeme mať – hoci je zimné obdobie -  aspoň na chvíľu otvorené okná - a koledy môžu ísť na „plné pecky“. „Prenos“ kolied cez otvorené okná nebude prenášaním infekcie, ale radosti a nádeje! Začnime polnocou.

3. Dovoľme fantázii, aby prispela k radosti nás všetkých. Nemusí vymýšľať ako nerešpektovať opatrenia, ale ako využiť v radosti aj neveľký priestor. Predsa úprimný človek sa vie potešiť aj malému daru darovanému z lásky a k radosti nepotrebuje okázalé hmotné dary. Najväčšou hodnotou by mali byť pre nás ľudia, zvlášť najbližší. Potešme sa aj z rodinnej vzájomnosti.

4. A keby už neboli opatrenia, nezabudnime, že čas vianočný nemáme využiť tak, že sa rozutekáme každý za svojimi záľubami, a nevšimneme si, že sme možno najbližšieho človeka nechali opusteného, v samote. Pravá radosť rastie obohatením iného. Ježiš sa nenarodil kvôli sebe, ale kvôli nám všetkým, svojim narodením neurobil radosť sebe samému, ale nám všetkým.

Ak teda prežívame nedeľu radosti, vedzme, že ona sama nemusí nič znamenať, nič v nás nemusí spôsobiť. Ale aj cez prijaté Božie slovo a povzbudenie Cirkvi sa radosť chce dostať a usadiť v srdci každého z nás, aby sa mohla potom naplno rozdávať. Ježiš nám neprináša radosť len pre nás samých, ale skrze nás aj pre iných. Možno je to ako v rodine, kde rodič dostáva výplatu nie preto, aby sa tešil iba on sám, ale aby zo zarobených peňazí mala radosť i osoh celá rodina!

Ježišu, naša radosť, uč nás každý deň a celý život, ako sa môžeme i máme deliť s radosťou s inými, veď chceš, aby sme neboli zbernou „jamou“, v ktorej všetko skončí, ale dokonalým „tranzitom“ tvojej radosti. Amen.