Na slávnosť Zoslania Ducha Svätého vám prinášame zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára.

Z čoho máme radosť teraz, na jar? Zo sviežej zelene rastlín a stromov, z krásnych kvetov na lúkach i v záhradách. Ako nazývame tento život rastlín? Je to vegetatívny život. Aké podmienky sú nevyhnutné, aby sa vegetatívny život rozvíjal v celej svojej kráse? Predovšetkým dostatok vody a tepla.

Je ešte aj vyššia forma života? Prejavuje sa v živočíšnej ríši. Toľko rozličných živočíchov – od hmyzu až po vtáky a zvieratá. S akým obdivom pozorujeme  prácu včiel na kvetoch, alebo počúvame spev rozličných vtákov, ako máme radi domáce zvieratá... Aj táto vyššia úroveň života živočíšneho si vyžaduje nevyhnutné podmienky – okrem vody, vzduchu, tepla aj potravu.

Jestvuje ešte vyššia forma života? Je to život človeka, život ľudí. Stačí človeku na to, aby bol spokojný a šťastný iba to, že môže žiť – že dýcha, že má čo jesť, kde bývať, že si má čo obliecť?

Iste, aj toto všetko je dôležité, ale o človeku, ktorý má iba toto, alebo sa s tým uspokojí, hovoríme, že taký človek „vegetuje“, to nie je plne ľudský život a človek s ním nemôže byť spokojný. Prečo? Pretože človek je nielen telo, ale v našom tele je aj duchovný princíp, ľudská duša. Ak má človek plne žiť, potrebuje nielen podmienky pre telo, lež i podmienky pre život duše, pre duchovný život.

Aké sú to podmienky? Už správa Svätého písma o stvorení nám prináša vyjadrenie Pána Boha na adresu človeka: „Nie je dobre byť človeku samotnému“. Staroveký grécky filozof Aristoteles definoval človeka, že „je tvor spoločenský“. Aby človek mohol žiť v oblasti svojho ducha, aby mohol byť šťastným, potrebuje mať dobré vzťahy s druhými ľuďmi. Čo je základným prostredím týchto vzťahov? Je to rodina. Aké je dôležité, aby sme mali dobré vzťahy s rodičmi, súrodencami; a potom aj za hranicami rodiny – so spolužiakmi, priateľmi, spolupracovníkmi, s ľuďmi v spoločnosti...

Pre človeka je však veľmi dôležitý aj vzťah s duchovnou Bytosťou, od ktorej máme všetko, ktorá nás miluje, a ňou je Boh. Niekedy sa nám zdá byť tento vzťah s Bohom nedôležitý, pretože Pána Boha nevidíme, myslíme si, že je pre nás bezvýznamný.

Lenže, Pán Boh sa nám dal poznať ako jeden, ale súčasne trojosobný. Boh Otec dáva neustále život svojmu Synovi; večný Syn odpovedá na Otcovu lásku  tak, že sa mu úplne daruje, že prijíma a plní veľkodušne vôľu svojho Otca. Teda medzi Otcom a Synom je nepredstaviteľne hlboký a intenzívny vzťah vzájomnej lásky. A tento ich vzťah je živá Božská Osoba – Duch Svätý. Tento Vzťah, Duch Svätý, je vlastne Životom Boha. Pán Boh si však tento nepredstaviteľne šťastný život nenecháva iba pre seba, lež dáva na ňom účasť všetkým svojim stvoreniam, predovšetkým človeku, pretože iba človek má ducha, je osobou.  

Na začiatku ľudstva sa však stalo niečo podobné, ako v nejednej rodine. Dospievajúci alebo dospelý mladý človek má svoje predstavy o šťastnom živote, zdá sa mu, že rodičia mu v tom prekážajú a prestane ich rešpektovať, prestane s nimi komunikovať, možno aj odíde z domu. Odmietne a preruší vzťah s rodičmi. Vieme, že skôr-neskôr príde na to, že bez tohto vzťahu s rodičmi, ktorí ho majú radi, nemôže byť plne šťastný.

Aj prví ľudia si dali nahovoriť od diabla, že šťastnými sa môžu stať odmietnutím vzťahu k Bohu, nedôverou v jeho lásku. Z tohto narušenia vzťahu s Bohom, Prameňom života, vyplývajú všetky problémy a zlá, narušenia vzťahov voči druhým ľuďom – až po také javy, ako je vojna a ničenie druhých, ale aj narušenie vzťahu s prírodou – ničíme životné prostredie, spôsobujeme vyhynutie mnohých živočíšnych druhov a tým ohrozujeme aj našu vlastnú existenciu.

Aká je cesta k náprave a k záchrane?

Boží Syn sa stal človekom a v ľudskom tele žil vzťah s Otcom. Žil pod vedením vzťahu, ktorým je Duch Svätý, vo všetkom s láskou plnil vôľu svojho Otca, za každú cenu, i za cenu svojej smrti na kríži, utrpenia. Táto vernosť vzťahu s Otcom ho na prvý pohľad zničila, zničila jeho život. No, v skutočnosti sa stal presný opak: tento vzťah, Duch Svätý, vernosť jemu, bol silnejší než akékoľvek zlo, silnejší než smrť. Táto Božia všemohúca láska kriesi Ježiša na tretí deň z mŕtvych a aj ako človek nadobúda trvalú, večnú účasť na vzťahu s Otcom, na jeho živote.

Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, prvé, čo robí Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní, keď prichádza medzi svojich apoštolov je, že im odovzdáva svojho Ducha, dáva im účasť na svojom vzťahu s Otcom, Duch Svätý ich robí schopnými takej dôvery v Otcovu lásku, takej ochoty plniť jeho vôľu, aká bola u Ježiša. Ďalší svoj život žili už pod vedením tohto Božského Vzťahu, ochotne s ním spolupracovali a tak prežili krásny a šťastný život – hoci v rámci tohto sveta nebol vždy ľahký – a boli prijatí k účasti na Božom živote.

Aj my dostávame od vzkrieseného Pán ako dar jeho Vzťah s Otcom, dar Ducha Svätého. Dostali sme ho v krste, dostávame ho vo sviatosti birmovania.

Sme v podobnej situácii ako dieťa – sirota, ktorú nejakí dobrí rodičia adoptujú  a dajú tomu dieťaťu účasť na vzťahu, aký majú oni s vlastnými deťmi.

To je nepredstaviteľný dar a privilégium. Ale takéto adoptované dieťa sa aj samo musí snažiť prijímať tento nový život, musí sa učiť prejavovať vzťah k novým rodičom podobne, ako ho prejavuje ich vlastný syn či dcéra. Má však na to vytvorené podmienky: adoptívni rodičia ho majú tak radi ako svoje vlastné deti...

Aj človek, ktorý bol v krste a birmovaný obdarovaný účasťou na vzťahu s Bohom, aký je medzi večným Otcom a jeho Synom, je vyzvaný urobiť to minimum: prijať tento dar. Robíme to, keď pri udelení sviatosti birmovania na slová: „Prijmi znak daru Ducha Svätého“ odpovedáme: „Amen“, čiže „Prijímam“.

Potom však tento vzťah treba prejavovať v každodennom živote, v rozličných okolnostiach. Duch Svätý je živý vzťah, On v nás pôsobí, pobáda nás k veľkodušnej dôvere voči Bohu a jeho láske. Ježiš Kristus nám je svojím životom i svojím slovom príkladom uskutočňovania tohto vzťahu.  Svojím zmŕtvychvstaním nám ukazuje, že tento vzťah prekoná všetky prekážky a vedie k jeho priamemu a plnému prežívaniu, k plnému a večnému a šťastnému životu.