Na Tretiu adventnú nedeľu v liturgickom roku A vám prinášame zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára.

Prorok Izaiáš v prvom čítaní dnešnej nedele oznamuje judejským zajatcom v Babylone Boží oslobodzujúci zásah, ktorý ich privedie cez púšte do ich vlasti, do Jeruzalema. Radosť pri tomto návrate bude taká veľká, že rozkvitne aj púšť. Ak sa ten návrat uskutočnil na jar, zelená a kvitnúca púšť nebola len peknou metaforou, lež bola akoby krásnou dekoráciou pre tento zachraňujúci čin milujúceho a všemohúceho Boha.

Takéto veľké prejavy Božej zachraňujúcej moci neboli však ukončením jeho lásky voči ľuďom, lež sa stali súčasne prísľubom budúcich a oveľa väčších zachraňujúcich počinov nielen voči jednému národu, lež voči celému ľudstvu. Ježiš Kristus svojím zmŕtvychvstaním a oznámením svojho druhého slávneho príchodu otvára horizonty našej nádeje smerom k večnej budúcnosti.

Tento jeho príchod oznamoval aj posledný a najväčší zo starozákonných prorokov, Ján Krstiteľ. Pohľad prorokov do tejto Bohom sľúbenej budúcnosti mal však jeden problém: nedokázali rozlíšiť časové odstupy medzi jednotlivými udalosťami. Podobali sa našej skúsenosti keď pozeráme z diaľky na vrchy. Vidíme ich zoradené v jednej línii. Keď však reálne vstúpime do pohoria, zistíme, že medzi jednotlivými vrchmi sú hlboké údolia a značné vzdialenosti.

Tak aj Ján Krstiteľ oznamoval príchod Mesiáša ako toho, ktorý nastolí spravodlivosť, bude súdiť ľudí podľa toho, či robili alebo nerobili pokánie, „plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“. Teda, Mesiáš svojím príchodom odmení spravodlivých, kajúcich, a odsúdi hriešnikov, nastolí svojou mocou pokoj a spravodlivosť.

Pre plnenie svojej prorockej služby sa Ján dostal do Herodesovho väzenia. Jeho život bol ohrozený.  Ten, ktorého označil ako Mesiáša, sa zdanlivo o Jánov osud nezaujíma, nenastoľuje svojou mocou spravodlivosť, lež sa venuje hriešnikom, odpúšťa, uzdravuje. To vyvolalo v Jánovi silnú krízu: „Je to naozaj Mesiáš? Nepomýlil sa, keď ho za takého vyhlásil?“ Avšak, skôr, než by sa vzdal viery a nádeje v Ježiša, posiela svojich učeníkov, aby sa ho spýtali, či je naozaj ten, čo má prísť. Ježiš neodpovedá priamo, lež odkazuje Jánovi čo robí, aké skutky. To malo stačiť tomuto najväčšiemu z prorokov, aby si uvedomil, že Ježiš uskutočňuje presne to, čo o Mesiášovi predpovedal prorok Izaiáš. Ak nesúdi a nenastoľuje spravodlivosť, to neznamená, že to neurobí, ibaže v čase, o ktorom rozhoduje Boh a ktorý bude až pri Kristovom druhom príchode, ako to sám Ježiš neskôr povedal.

Ján mal teda dôvod veriť a dúfať v Ježiša, hoci sa jeho položenie nezmenilo, ba hoci musel ísť v ústrety mučeníckej smrti.

Aj naša nádej v Krista je radostná, veď dúfame, že pri svojom slávnom príchode nás obdaruje plnosťou života, odstráni všetko zlo a nastolí definitívnu spravodlivosť.

Súčasne však aj nám treba žiť v podmienkach, ktoré sa neraz podobajú Jánovmu väzeniu. Vtedy je táto naša nádej vystavená veľkej skúške a máme tendenciu sa jej vzdať a poprieť ju. Na prekonanie tohto pokušenia nám Kristus dáva dôvody nielen zázrakmi, ktoré robil, lež hlavne tými najväčšími činmi, ktorým bola jeho obeta za nás na kríži a jeho zmŕtvychvstanie, ktoré je prejavom jeho definitívneho víťazstva nad hriechom, zlom a smrťou a na tomto víťazstve zaručuje účasť aj každému, kto v neho až do konca veril a dúfal a dokazoval to svojou snahou žiť za každých okolností podľa Božej vôle.

Modlime sa, aj na príhovor sv. Jána Krstiteľa, o dar silnej nádeje, ktorá nestroskotá na ťažkostiach pozemského života, lež sa pevne opiera o záruku, ktorou je Kristovo zmŕtvychvstanie.