Na 24. nedeľu v Cezročnom období vám prinášame zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára.

V bankovom sektore sa stáva, že viacerí ľudia si v tom istom čase vyberú veľké sumy – a banku to položí, skrachuje. Jednoducho, nemá toľko imania aby bola schopná po takých stratách ďalej podnikať.

Aj v dnešnom evanjeliu sa hovorí o peniazoch a o veľkej finančnej strate, ktorú jeden sluha spôsobil svojmu pánovi. Bolo to desať tisíc talentov. V prepočte na eurá to bolo asi 300 miliónov. Z hľadiska spravodlivosti nahradiť takúto škodu nebolo v silách toho sluhu. Exekútor mal predať dlžníka a celú jeho rodinu do otroctva, tiež predať jeho majetok a tak nahradiť utrpenú škodu.

Pre dlžníka to bola zúfalá situácia. Dôsledky spravodlivosti znamenali stratu všetkého – slobody, rodiny, majetku, totálne zničená existencia.

Zoči-voči takejto katastrofe, ktorú si sám spôsobil sa odhodláva na nezmyselnú prosbu: žiada o nejakú časovú lehotu v rámci ktorej chce všetko vrátiť. Je jasné, že to nedokáže splatiť ani do konca života. Na túto jeho zúfalú prosbu však kráľ odpovedá neuveriteľnou veľkorysosťou: dáva sluhovi slobodu a odpúšťa mu aj celú dlžobu.

Z toho môžeme vytušiť veľké bohatstvo toho kráľa, ktorý si mohol dovoliť takéto veľkodušné gesto, odpustiť takú stratu;

no musíme za tým vnímať aj jeho citlivé srdce: „zľutoval sa“ nad sluhom, ktorého by spravodlivosť úplne zničila. Za týmto zľutovaním musíme vnímať, že zvažoval dve hodnoty – bola to hodnota veľkej finančnej straty a spravodlivosť si vyžadovala jej náhradu; no, vníma aj hodnotu toho človeka, jeho dobro, jeho rodinný život, jeho slobodu. A keď počuje jeho prosbu o záchranu, keď počuje priznanie si viny a ochotu, aj keď nereálnu, zadosťučiniť spravodlivosti, odpúšťa mu všetko.

Dobro človeka, jeho šťastný život, je pre tohto kráľa, ktorý predstavuje samého Boha, väčšou hodnotou, než utrpená materiálna škoda. Takýto je Boh voči nám, takto nám o ňom hovoril jeho vlastný Syn, ktorý ho poznal.

Náš problém je však v tom, že si veľkosť nášho dlhu voči Bohu a jeho dôsledky zväčša neuvedomujeme. Z mnohých hriechov sme si urobili módnu záležitosť, presadili sme ich schválenie v parlamentoch, spravili sme si z nich všeobecne rozšírený spôsob života a sme vnútorne spokojní: veď všetci tak robia, je bežné nesvätiť nedeľu, je normálne žiť spolu pred manželstvom, je samozrejmé používať antikoncepciu a praktizovať interrupciu, rozvádzať sa a znovu sa sobášiť, klamať, podvádzať a kradnúť...

Náš problém je v tom, že keď budeme stáť pred večným Kráľom a keď vo svetle jeho pravdy a spravodlivosti pochopíme veľkosť našej viny, našej dlžoby, už bude neskoro, pretože za hranicou pozemského života už človek nie je schopný ľútosti ani obrátenia a zostáva mu len večné zúfalstvo.

Vo svojej snahe o našu záchranu nám Boh vychádza v ústrety a nastavuje nám zrkadlo, ukazuje nám zlobu hriechu a krivdu, ktorú ním Bohu robíme, i dôsledky, ktoré nad nami visia ako Damoklov meč: Posiela vlastného Syna, ktorý je pre nebeského Otca tou najväčšou hodnotou, tým najvzácnejším. Ježiš sa pred Otcom stáva zástupcom nás všetkých, ktorí sme dlžníkmi Boha, ktorí sme rozličným spôsobom premárnili jeho dary a na Ježišovi Boh trestá naše hriechy – dopustí, a Ježiš to dobrovoľne prijíma – aby bol opovrhnutý, ponižovaný, odsúdený, aby trpel kruté mučenie, zomieral v bolestiach na kríži, aby prežíval hroznú duševnú opustenosť aj od Otca – keď sa mu vydrali z úst slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil...“ A napokon prežíva smrť ako odsúdený zločinec. Keď mal ten Kráľ súcit s korupčným úradníkom a bol mu ochotný odpustiť celú dlžobu, o čo vzácnejší je nebeskému Otcovi jeho vlastný Syn, jeho milovaný Syn, v ktorom má zaľúbenie. Na Ježišovi nemal čo Otec potrestať. Robí to však s jeho súhlasom pre to, aby nám ukázal obludnú zlobu hriechu a jeho následky, aby sme sa včas zastavili, prosili o odpustenie a robili pokánie. Apoštol Pavol hovorí: „Keď Boh neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko ostatné?!“

Lenže, aj tento najväčší prejav Božej zachraňujúcej lásky znehodnocujeme – buď si robíme z kríža iba sentimentálnu ozdobu, ktorej obsah a význam si nevšímame, alebo jednoducho sme kríž odstránili z verejného života, takmer sa s ním nestretáme, a potom zabúdame na Božiu lásku i na Božiu spravodlivosť.

No, predsa, Boh vo svojej snahe zachrániť nás, nám dáva príležitosť robiť pokánie, a zaslúžiť si jeho odpustenie: kladie nám do cesty našich blížnych, našich spolusluhov. Tí nám často spôsobujú rozličné ujmy, ktoré nás hnevajú a vedú k spravodlivej odplate. A tu nám Ježiš hovorí, že naša ochota odpúšťať druhým bude mierou, ako Boh bude odpúšťať nám. Ak si to uvedomujeme, bolo by treba  vnímať hodnotu každého človeka a prejavovať mu lásku tým, že mu odpúšťame, umožňujeme mu znova začínať, neuplatňujeme na neho bezohľadne tvrdosť zákona.

Pri každom slávení Eucharistie Kristus sprítomňuje svoju obetu za nás, Otec sprítomňuje svoju veľkodušnú lásku voči nám, dáva nám možnosť nového začiatku. Môžeme s uľahčením vstať. Nezabúdajme však na to, že sa mu máme odvďačiť našou ochotou odpúšťať  blížnym, dať im najavo, že sú nám cennejší pre to, kým sú, než nám je cenná ujma, ktorú nám spôsobili.