Na 28. nedeľu v Cezročnom období vám ponúkame zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára. 

Možno sa vám už stalo, že ste pripravili nejakú slávnosť a poslali ste pozvánky ľuďom, ktorých ste chceli obšťastniť a s nimi prežiť radostné chvíle – a dostali ste od nich email alebo esmesku: „Neprídem; nemôžem prísť, mám iné povinnosti“... Ak áno, tak poznáte ten zmiešaný pocit smútku, sklamania a hnevu. Vtedy si nejeden povie: „Nikdy viac neurobím pre druhých nič, neoplatí sa, nie sú hodní našej námahy a obety...“

Dnešným evanjeliom znázorňuje Ježiš počínanie Boha: „Nebeské kráľovstvo sa podobá...“, čiže Božie kraľovanie, Božie konanie sa podobá... Boh má svoj zámer lásky pre ľudí – a ním je ponúknutie účasti na „svadobnej hostine svojho Syna“. Keď si pozrieme Apokalypsu, tam sa jasne hovorí o večnej budúcnosti ako o „Baránkovej svadbe“: „Poď, ukážem ti nevestu, Baránkovu manželku! A v duchu ma preniesol na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha“ (Zjav 21, 9-10).

Svadba je symbolom spoločenstva, radosti, šťastia. Týmto obrazom nám Boh naznačuje, čo nám chce dať. K tomuto pozýva ľudí, zvlášť tých, ktorých poctil svojím priateľstvom. Boli to generácie starozákonného Božieho ľudu. Ježiš sám hovoril o svojej prítomnosti medzi týmto ľudom ako o prítomnosti ženícha, ako o svadbe. Očakával radostné prijatie, ochotné prijatie toho daru, ktorým bol on uprostred vyvoleného ľudu. Realita bola však taká, ako ju vyjadril v evanjeliu: všetko iné bolo pre nich dôležité, len nie on, pohrdli touto ponukou Božej lásky, ktorá bola zárukou večnej svadobnej hostiny.

Boh sa však nevzdáva svojho plánu dať ľuďom účasť na svojom dare, urobiť ich plne šťastnými. Ježiš posiela svojich apoštolov do celého sveta: „Choďte do celého sveta, učte všetky národy a krstite ich...Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“. Ako sme počuli, pozvaní sú všetci, tak dobrí ako aj zlí.

A tu nás čaká prekvapenie: Keď kráľ príde pozrieť si svadobných hostí tvrdo potrestá človeka, ktorý nemá svadobné rúcho... Zdá sa nám to byť nespravodlivé. Čo keď ho sluhovia pozvali z nejakého rázcestia, možno šiel z práce, možno bol chudobný – prijal pozvanie, a teraz sa s ním zaobchádza ako s previnilcom... Zaiste, pozvaní sú všetci bez rozdielu. Lenže v tej dobe sa pozvánka na svadbu nedávala ako dnes – v podobe nejakej kartičky, lež každý pozvaný dostal svadobné šaty. A to znamená, ak ich nemal, tak to mohla byť iba jeho vina. Čo s nimi asi spravil? Mohol ich predať, vymeniť za niečo iné – ale v každom prípade, ak nemal rúcho, ktoré dostal, bol za to zodpovedný a kráľ konal spravodlivo.

A tu sme už pri nás. Iste sme boli niekedy pri krste. Hneď po udelení krstu kňaz podáva novopokrstenému bielu košieľku, alebo v prípade dospelého biely odev so slovami: „Prijmi biele rúcho a prines ho nepoškvrnené pred súdnu stolicu nášho Pána Ježiša Krista, aby si mal večný život.“

Samozrejme, nie je nevyhnutné opatrovať tento symbol po celý život. Ale je potrebné opatrovať a udržiavať si dar čistej duše, ktorý sme krstom dostali. Ak by sme sa ocitli v svadobnej sieni Božského Kráľa na konci nášho života bez tohto rúcha, tak by to bola iba naša vina a zodpovednosť a museli by sme prijať jej dôsledky...

Majme na pamäti, že pozvanie, ktoré sme dostali krstom má ten najkrajší cieľ. Dbajme, aby sme boli vždy pripravení prijať ho. Kedykoľvek stratíme rúcho milosti našou vinou, využime ponuku sviatosti pokánia a prosme o obnovu tohto krstného rúcha. Pomáhajme aj deťom a mládeži, aby si tieto skutočnosti uvedomovali a snažili sa na ne odpovedať svojím životom.