Na 32. nedeľu v Cezročnom období vám prinášame zamyslenie Mons. Františka Rábeka, vojenského ordinára.

(adresované zvlášť hasičom – záchranárom a policajtom)

Vy, hasiči - záchranári a policajti ste privolávaní k rozličným nešťastiam, pri ktorých je ohrozený život ľudí. Robíte všetko preto, aby ste čím prv zasiahli a mohli ste pomôcť, podľa možnosti zachrániť zdravie a život tým, ktorí sa ocitli v ohrození. Viete sami najlepšie, aký je to pocit spokojnosti a radosti, keď sa vám to podarí. Radosť z pomoci, zo záchrany, vám vynahrádza všetku námahu a úsilie.

Máte, žiaľ, však aj iné skúsenosti, keď napriek všetkej snahe už nemôžete pomôcť, nedokážete zachrániť život a môžete len zdokumentovať okolnosti smrti a odovzdať mŕtve telo alebo i telá obetí pohrebnej službe. Takéto skúsenosti  - napriek vašej profesionalite – vo vás zanechávajú pocit sklamania, smútku, ale aj otázky, nad ktorými uvažujete, alebo sa ich snažíte zahnať z mysle: prečo sa to stalo, kto je za to zodpovedný, ako sa tomu dalo predísť; ale vaše myšlienky sa zameriavajú aj na tých, ktorí zahynuli: čo všetko sa pre nich náhle skončilo, čo znamená ich náhla strata pre ich najbližších; ale hlavne: čo je s nimi, skončil sa ich život definitívne, alebo je to tak ako učí kresťanská viera, že sa v okamihu smrti stretli s trojjediným Bohom a udial sa ich osobný súd, od ktorého závisí ich večnosť?

Pre veriaceho záchranára sa prípad neskončil doriešením akcie. Veď tí, ktorým sa stalo nešťastie, ktorí zahynuli, sú predsa ľudia, sú to naši blížni, s ktorými ste sa za takýchto zvláštnych okolností stretli a chceme či nechceme, vytvoril sa touto akciou určitý vzťah k nim. Je pekné, keď sa vytvorí takýto vzťah k niekomu, koho ste mohli zachrániť. Neviem, či sa vám prídu takýto ľudia niekedy aj poďakovať, či sa vytvorilo s niektorými aj dlhodobé priateľstvo – zrejme sa to stáva.

Ale ako prežívať vzťah k tomu, kto pri nešťastí zahynul? Zostávame bezmocní, žiadna naša aktivita mu už nemôže pomôcť. A predsa: ako kresťania vieme, že sa môžeme za druhých prihovárať u Pána Boha. Dá sa to aj pri tej profesionálnej aktivite na mieste nešťastia v mysli sa ticho obrátiť na Pána Boha s prosbou za zomrelého, aby mu odpustil hriechy, aby ho prijal k sebe, za jeho blízkych, ktorí sa čoskoro dozvedia smutnú správu, aby im dal Pán Boh silu zvládnuť s kresťanskou vierou a nádejou aj ten ťažký úder. Ak je niekto v ohrození života, treba iste robiť všetko pre poskytnutie prvej pomoci a privolania zdravotnej záchrannej služby. Pokiaľ je to však možné, bolo by potrebné zavolať k postihnutému aj kňaza.

O tom, ako je to so zosnulými, aká je ich i naša perspektíva, nám povedal apoštol Pavol v dnešnom druhom čítaní. Napriek smútku z tragického odchodu, nemáme sa zarmucovať ako tí, čo nemajú nádej. Boh každého človeka miluje, pre záchranu každého poslal svojho Syna, ktorý sa obetoval za nás na kríži a vstal z mŕtvych. Ak dotyčný túto Božiu zachraňujúcu lásku prijímal a snažil sa na ňu odpovedať svojím životom, tak je dôvod na nádej, že bude mať účasť nielen na Kristovej smrti, ale aj na jeho zmŕtvychvstaní. 

Avšak, spomienka na zosnulých – či už zomreli pri tragédiách alebo za normálnych okolností – nás nutne vedie aj k myšlienke na náš vlastný pozemský koniec. Realita je taká, že každý človek musí zomrieť – a ako ktosi povedal: možno aj ja. Vieme, že to „možno“ je zbytočné.

V dnešnom evanjeliu nám Ježiš Kristus kladie za vzor múdre panny. Všetkých desať očakávalo príchod ženícha, aby sa s ním zúčastnili na svadbe. No v pravú chvíľu bolo pripravených iba päť na to, aby mu zasvietili v ústrety svojimi lampami. Tie ďalšie, ktoré odkladali zásobu oleja, ktorým sa vtedy svietilo, na neskoršie, premeškali dôležitý okamih a zostali vonku.

Ježiš Kristus nám povedal toto podobenstvo ako povzbudenie k tomu, aby sme boli kedykoľvek pripravení privítať ho svetlom skutkov podľa jeho vôle. Túto pripravenosť by sme nikdy nemali odkladať na neskoršie, pretože jeho príchod môže nastať nepredvídateľne, a to či v tom okamihu budeme pripravení na stretnutie s ním alebo nie, rozhodne o našej večnosti.

Podobne ako  všetky tie družičky zaspali keď ženích dlho neprichádzal, aj my nemyslíme stále na možné stretnutie s Kristom pri našej smrti, zaujmú náš bežné starosti a radosti, no naša múdrosť by sa mala prejaviť v tom, že robíme všetko, aby sme boli vždy pripravení na radostné stretnutie s Kristom.

Na Všechsvätých som udeľoval medailu „in memoriam“ jednému príslušníkovi väzenskej stráže a preberal ju jeho asi desaťročný synček. Stalo sa to asi pred dvoma rokmi. Pracovníci ilavskej väznice robili rutinnú eskortu väzňov – prevážali ich autom do iného ústavu. Prechádzali popri mieste, kde bolo vedľa cesty čerstvo havarované auto. Tento príslušník väzenskej stráže dal zastaviť auto a vyšiel, aby pomohol človeku, ktorý sa nachádzal v havarovanom aute. Keď zraneného vytiahol, vtom vrazilo do nich iné auto a namieste zabilo aj záchrancu aj zachráneného... Celkom iste sa uvedený príslušník nenazdal, že to bude jeho posledný deň. Bol pripravený? Môžeme predpokladať, že tá láska k trpiacemu blížnemu ho urobila aj pred Pánom Bohom čistým a hodným večnej odmeny...

Buďme teda aj my múdrymi kresťanmi, dbajme na to, aby sme napĺňali naše nádoby olejom dobrých skutkov, aby sme nikdy nežili dlhší čas v smrteľnom hriechu a ak by sme sa do takéhoto stavu dostali, robme všetko preto, aby sme sa aj sviatosťou pokánia zmierili s Bohom a boli sme vždy v jeho milosti.

Buďme vždy pripravení na konanie dobrých skutkov z lásky k blížnemu i z lásky k Bohu, aby sme tak  mohli pokojne a radostne žiť s dôverou, že nech by sa čokoľvek stalo, sme pripravení na radostné stretnutie s tým, ktorý je naším Záchrancom.