Na 21. nedeľu v Cezročnom období vám prinášame zamyslenie Mons. Jána Oroscha, trnavského arcibiskupa.

Drahí bratia a sestry,

            nie je pre nás ťažké hovoriť o niekom inom alebo o tom, čo ľudia či azda médiá hovoria. Problém nastane vtedy, keď máme zaujať svoj vlastný postoj. Neopakovať, čo si myslia druhí, ale povedať to, čo si naozaj myslíme, aký zaujímame vzťah či postoj svojho života. Je to niečo ako odkryť svoje karty.

Pre Ježišových učeníkov bolo celkom jednoduché oznámiť mu, aké názory na neho majú ľudia. Povedali mu, že ho niektorí pokladajú za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša alebo za jedného z prorokov. Zjavne uvádzajú iba pozitívne mienky. Mohli byť trochu úprimnejší a povedať aj názory na Ježiša z iného spektra ľudí, ktorí ho označili za rúhača, pažravca, pijana či priateľa mýtnikov a hriešnikov. Ako keby mu chceli povedať to, čo si mysleli, že chce počuť. Zabudli, že Ježiš prišiel plniť Otcovu vôľu a nie mienku ľudí. Kľúčová otázka však prišla až potom: Za koho ma pokladáte vy? Odpoveď na túto otázku je rozhodujúca pre celú našu večnosť.

Učeníci videli, čo robil a učil Ježiš. Stal sa pre nich osobnosťou, priateľom. Zdieľali s ním radosti, ale aj prenasledovania. Dokonca aj popredný farizej Nikodém zdieľal o ňom mienku Veľrady: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh“ (Jn 3,2). Paradoxom je, že iniciátori útokov proti Ježišovi poznali o ňom pravdu. Koniec koncov aj diabol vedel, kto je Ježiš Kristus. Vie a napriek tomu odporuje.

Ježiš chce, aby sme poznali pravdu, v pokore ju prijali a dokázali vyznať, ako to urobil Peter. Po tomto jeho vyznaní ho Ježiš označil za blahoslaveného. Slovom blahoslavený (hebr. ašrej a gr. makarios) sú v Biblii označení ľudia, ktorí sú šťastní v dôsledku toho, že sa tešia Božej priazni a požehnaniu, aj keď v oblasti emócií túto skutočnosť možno aktuálne neprežívajú. Môžu byť aj chudobní, hladní, smädní, prenasledovaní, plačúci (Ježišove blahoslavenstvá), ale v hĺbke svojej osobnosti sú šťastní preto, že je s nimi Boh a jeho požehnanie. A to sa prejavuje hlbokým pokojom, láskou, životnou istotou, ktorá človeka neopustí ani v posledných chvíľach života.

Je príťažlivé niečo také tu na zemi prežívať. Cesta k tomu vedie cez vyznanie a vyhlásenie Ježiša za svojho Pána a Mesiáša, ako to urobil Peter. Nie teoreticky, slová nestačia. Toto nie je mantra na šťastie. Uvedomme si, čo Ježiš povedal Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv...“ (Mt 16,17). Teda nemáš to zo svojej hlavy, ale je to Božia milosť, ktorá ti to zjavila a ty si ju prijal. Z našej strany je teda potrebné: po prvé - poznanie Ježiša, túžba po ňom, po druhé - z Božej strany milosť a po tretie - jej slobodné prijatie z našej strany.

V jednej farnosti kňaz pripravoval na prijatie krstu a ostatných iniciačných sviatostí dospelú ženu. Pravidelne chodila na prípravy. Už bol dohodnutý aj termín prijatia sviatostí na Veľkonočnú vigíliu. Na poslednom stretnutí sa jej kňaz pýta: Chápete už všetko? Ona odpovedala: Áno. Potom sa jej kňaz opýtal: A veríte v Ježiša Krista? Odpovedala: Nie. Kňaz bol zarazený, ale vážil si jej úprimnú odpoveď. Teoretické vedomosti a pozitívny vzťah ku kňazovi zjavne nestačili na vieru. Krst bol po vzájomnej dohode odložený, pokiaľ žena neobjaví dar viery. Deň D nastal na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Žena sa vracala domov z práce a pred sebou uvidela procesiu Božieho Tela. Zrazu, keď pozrela na Eucharistiu v monštrancii, pocítila niečo, čo bolo silnejšie než ona sama. Padla na kolená a zrazu nebol problém veriť. Prijala krst už ako veriaca.

Dar viery je osobnou odpoveďou na Božiu milosť. On nám ju dáva aj v týchto náročných časoch. Hoci sa veľmi rozmnožil hriech, o to viac sa rozhojňuje milosť (porov. Rim 5,20). Ponúka sa nám. Túžime po nej?

Žehná vás Ján Orosch, trnavský arcibiskup.