Na 33. nedeľu v Cezročnom období vám prinášame zamyslenie Mons. Jána Oroscha, trnavského arcibiskupa. 

Drahí bratia a sestry,

            každý z nás máme rozum, slobodnú vôľu, telo, a predsa každý je v detailoch iný. Niečo si slobodne môžeme vybrať, ale niečo nám bolo dané od počatia. Nevybrali sme si pohlavie, rodičov, súrodencov, národnosť a ani dedičnosť. Naša originálnosť môže byť zdrojom konfliktov, ale môže byť aj výzvou na lásku, lebo máme úlohu slúžiť si navzájom svojou originálnosťou.

V dnešnom evanjeliu sa píše o sluhoch, ktorým Pán zveril svoj majetok. Každému dal určitý počet talentov podľa jeho schopností. Treba si všimnúť, že Pán im nerozdával schopnosti, ale talenty. Sluhovia mali rozličné schopnosti. Talenty chápeme v podobenstve ako príležitosti, ktoré človek dostáva od Pána Boha, aby mohol rozvinúť svoje schopnosti, zdokonaliť sa a tak splniť Božiu vôľu.

To, že Pán odcestoval, symbolicky znamená, že im dal slobodu, ako budú pracovať. Sloboda je nesmierne dôležitá, aby sme neboli pod tlakom a využili svoj vlastný tvorivý potenciál a fantáziu.

            Originálnosť schopností a množstvo talentov je od Boha. Každý človek je obdarovaný. Iba diabol prináša cestu rozdelenia. V podobenstve nachádzame jedného sluhu, ktorý zakopal svoj talent a pri záverečnom vyúčtovaní bol potrestaný večnou temnotou. Pán mu povedal, že bol zlý a lenivý. Vyjadrenie zlý súvisí s tým, že vôbec nepoužil svoje schopnosti na dobro a označenie lenivý súvisí s tým, že nič neurobil s talentom. Teda premárnil jemu zverený čas nie tak, že konal zlé skutky, ale nekonal dobro, ktoré mal konať, bol pasívny.

Čo je prvou podmienkou na to, aby sme vedeli správne použiť svoje schopnosti v našej životnej úlohe? Prijať seba takých, akí sme. John Powell vo svojej knihe Šťastie začína vnútri (Dobrá kniha, Trnava s. 27) píše, že niektorí sú extroverti, iní introverti. Niektorí sú zábavní a nevedia ani správne prečítať vtip, niektorí majú hrošiu kožu, iní sú zas citliví. Každý je však jedinečný a odlišný od všetkých ostatných. Odlišujeme sa našimi darmi a definujú nás naše obmedzenia. Človek vie prijať seba samého, teda svoju históriu, emócie, telo, rozum...vtedy, ak vie, že je milovaný. A Boh miluje absolútne. Iba jeho láska dokáže naplniť našu „čiernu dieru“ srdca, ako píše sv. Augustín vo svojich Vyznaniach. Byť milovaný je najdôležitejšie poznanie v živote.

Sluha z evanjelia nevyužil svoje schopnosti, lebo mal strach. Strach sa dá prekryť perfekcionizmom alebo neustálou kritikou. Slová sluhu to prezrádzajú. Sv. Terézia z Lisieux by mu povedala toto: Napokon byť malým znamená nestrácať odvahu kvôli svojim chybám, pretože deti často padajú, sú však príliš malé na to, aby si veľmi ublížili. Prijať sám seba je zdrojom paradoxu šťastia, ako sama napísala táto veľká svätica a učiteľka Cirkvi: Pociťujem veľkú radosť nielen vtedy, keď ma iné považujú za nedokonalú, ale najmä vtedy, keď sama cítim, že som skutočne nedokonalá. Nedokonalá, ale milovaná.

Podľa našich schopností nám Pán ponúka talenty, ktorými sú naše príležitosti konať dobro. Boh nám každý deň dáva čas ako jeho talent. Ako ho využijeme? Rozhodnutie je len na nás. Buď nás to posunie bližšie k Bohu alebo nie. Ježiš v podobenstve jasne hovorí, že odmena od Boha priamo závisí od toho, ako dokážeme správne využiť zverené talenty.

K tomu, aby sme všetky udalosti (talenty), ktoré sa nás existenciálne dotýkajú, vedeli spracovať a aby nám všetko slúžilo na dobré (porov. Rim 8,28), prijmite moje požehnanie.