V Matúšovom evanjeliu (9, 1 – 8) čítame, že keď ľudia priviedli k Pánovi Ježišovi ochrnutého človeka, uzdravil ho, ale nie pred tým, ako mu povedal: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ (Matúš 9, 2). Prvotnú myšlienku okoloidúcich, že sa Ježiš rúha, vystriedal údiv, ako ho opisuje Matúš: „S bázňou oslavovali Boha, ktorý dal takú moc ľuďom“ (Matúš 9, 8).

Pán Ježiš bol, samozrejme, viac ako len človek. Jeho plné človečenstvo bolo bez splynutia spojené s božskou prirodzenosťou božského Slova. Pán Ježiš teda odpustil hriech ako jednorodený Syn Otca. No obdiv prizerajúcich sa bude časom opodstatnený: Boh dá ľuďom moc odpúšťať hriechy, a to v Cirkvi.

Keď sa oslávený Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil učeníkom, povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené; ak ich zadržíte, budú zadržané" (Ján 20, 22. 23). Cirkev mala šíriť Kristovu prítomnosť vo svete fyzicky aj duchovne tým, že udeľovala odpustenie hriechov tým, ktorí k nej prichádzali s vierou.

Prvým miestom, kde Cirkev udeľuje odpustenie hriechov, je sväté tajomstvo krstu. Keď sme boli v krste pochovaní s Kristom, vstali sme k novému životu, ktorý sa vyznačuje oslobodením od moci hriechu. Nemluvňatá privedené na krst, samozrejme, nemajú žiadne hriechy, za ktoré by mohli byť vinné. Dospelí, ktorí prijali krst s pokáním, sú oslobodení od svojich minulých hriechov. Ako oznamuje kňaz pri ôsmom dni sňatia krstného rúcha: „Boli ste pokrstení, osvietení, pomazaní myrom, posvätení a očistení v mene Otca i Syna i Svätého Ducha!“

„Druhý krst“

Raná cirkev si uvedomovala, že veriaci môžu upadnúť do ťažkého hriechu, najmä keď im hrozilo väzenie a smrť počas rímskeho prenasledovania kresťanov. Začala využívať svoju schopnosť odpúšťať hriechy novým spôsobom. Tí, ktorí sa previnili vážnym hriechom, mali byť zmierení s Cirkvou po tom, ako vyznali svoj hriech a prešli obdobím pokánia –  a to sa začalo nazývať sväté tajomstvo pokánia.

Dnes vyjadrujeme pokánie a zakúšame odpustenie hriechov prostredníctvom Cirkvi viacerými spôsobmi:

Denná modlitba pokánia – 

Pre člena Kristovho tela, Cirkvi, je modlitba najzákladnejším spôsobom, ako zakúsiť  Božie odpustenie. Ako povedal svätý Ján z Kronštadtu: „Často som bol cez deň veľkým hriešnikom a večer po modlitbe som odchádzal odpočívať ospravedlnený a belší ako sneh milosťou Svätého Ducha, s najhlbším pokojom a radosťou v srdci“ (Môj život v Kristovi, 1. časť).

Pravidelná sebareflexia – 

Pravidelná, dokonca každodenná sebaanalýza nám pomáha vidieť smerovanie nášho života. Celá naša existencia by mala byť prežívaná vo svetle Svätého Ducha. Skúmame svoje činy, myšlienky a pocity, potvrdzujeme svoje pravé ja v Kristovi, ktorý nás naučil žiť na Božiu slávu, a rozlišujeme, kde sme dovolili hriechu, aby nás odlákal od nášho pravého cieľa.

Vzťah so spovedníkom/duchovným otcom –  

Každý človek sa na svojej ceste nachádza na inom mieste. Vo Svätom písme alebo u Otcov môžeme občas nájsť myšlienky, ktoré sa dotknú nášho srdca, ale nájsť niekoho, kto vás pozná a pozná cesty posvätnej Tradície, je ako urobiť obrovský krok v kresťanskom živote. Najplnší rozmer duchovného sprevádzania zahŕňa hovoriť aj  o našich myšlienkach a túžbach, a nie len o našich hriechoch, s týmto duchovným sprievodcom.

Prijímanie Eucharistie – 

Niekoľkokrát počas božskej liturgie sa nám pripomína, že Eucharistia sa nám podáva „na odpustenie hriechov“. Aby sme mohli prijať tento dar, musíme pristupovať „rozoznávajúc telo“, ako hovorí svätý Pavol: pociťovať hĺbku tohto tajomstva a našu nehodnosť mať na ňom účasť. A tak pred prijatím recitujeme modlitbu „Verím, Pane, a vyznávam“, v ktorej výslovne prosíme o odpustenie našich previnení – úmyselných i neúmyselných, spáchaných vedome či neúmyselne –, aby sme v tomto svätom tajomstve dostali odpustenie hriechov a večný život.

Dodržiavanie cirkevných pôstov – 

Pôsty sú ďalším liturgickým vyjadrením pokánia. Znovu usporiadať svoj život v poslušnosti voči týždenným a sezónnym pôstom Cirkvi je najpraktickejším spôsobom potvrdenia nášho záväzku žiť v Kristovi, každodennou pripomienkou, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (Matúš 4, 4).

Sväté tajomstvo spovede –

Ako sme videli, spoveď sa spočiatku považovala za „druhý krst“, za nový začiatok v kresťanskom živote, keď sa človek dopustil ťažkého hriechu. V priebehu storočí spoveď sa rozšírila a dnes sa považuje za vhodnú vždy, keď človek pociťuje jej potrebu, najmä:

Keď bol spáchaný ťažký hriech;

keď kresťana premohol zvykový hriech;

keď kresťan prestal duchovne rásť a potrebuje zmeniť svoje priority.

Spoveď, s modlitbou a pôstom, je zároveň zvyčajnou prípravou na dôležité duchovné skúsenosti, ako je prijatie Eucharistie alebo iných svätých tajomstiev a slávenie veľkých sviatkov cirkevného roka ako súčasť neustáleho pokánia kresťana. Takto čítame v Didaché (koniec prvého alebo začiatok druhého storočia): „V Pánov deň sa stretnite a lámte chlieb..., keď ste vyznali svoje previnenia, aby vaša obeta bola čistá.“

Žiadne „lacné odpustenie“

Niektorí ľudia si myslia, že na získanie odpustenia stačí odrecitovať predpísanú modlitbu alebo podstúpiť stanovený obrad bez skutočného spojenia so srdcom. Získanie Božieho odpustenia nie je náboženským ekvivalentom zaplatenia pokuty za dopravnú nehodu. Náš hriech je odpustený len vtedy, keď sú splnené dve podmienky.

Prvou podmienkou je, aby sme tým, ktorí nám ublížili, poskytli rovnaké odpustenie, aké sa snažíme dostať od Boha. Pripomíname si to vždy, keď sa modlíme Otčenáš: „Odpusť nám... ako i my odpúšťame.“ Ak toto nie je dostatočne jasné, máme aj Pánovo upozornenie: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Matúš 6, 14. 15).

Druhou podmienkou je, aby sme niečo urobili so svojím hriechom. To môže znamenať, že urobíme nejakú nápravu: vrátime ukradnutý majetok, pokúsime sa obnoviť povesť druhého človeka, ktorému sme ublížili, a pod. Môže to znamenať, že podnikneme kroky, aby sme sa v budúcnosti vyhli opakovaniu rovnakého druhu priestupku, najmä ak je náš hriech zvykový, ako napríklad oddávanie sa klebetám alebo nevhodným rečiam. Ako raz poznamenal grécky svätec z devätnásteho storočia, Kosmas Aetolian: „Aj keby ti odpustil každý duchovný otec, patriarcha a hierarcha so všetkými ľuďmi, nebude ti odpustené, ak nebudeš konať pokánie.“

Skutočné pokánie neznamená len rozhodnutie viac nehrešiť. Podobne ako novoročné predsavzatia, aj takéto vyhlásenia sa málokedy držia dlho. Jednoducho nemáme silu zdržať sa hriechu. Činné pokánie znamená predovšetkým obrátiť sa v modlitbe na Boha, aby nás oslobodil od hriechu. Radí sa nám, aby sme neustále opakovali modlitbu mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Iba Boh, ktorý nám odpúšťa, keď zhrešíme, nám môže zabrániť upadnúť do hriechu... a to len vtedy, keď si to budeme neustále priať. Úprimnosť našej modlitby za oslobodenie od hriechu sa prejavuje tým, ako často sme pohnutí vysloviť ju.

Zdroj: https://melkite.org/faith/sunday-scriptures/the-son-of-man-forgives-sins Preložil o. Ján Krupa