Keď chceme rozptýliť dieťa alebo domáce zviera, umiestnime mu pred oči jasné farby alebo pohyb. Ich oči sa sústredia na to, čo vidia pred sebou, a odpútajú ich pozornosť od akejkoľvek potenciálnej katastrofy, ktorú si predstavujeme.

Ani my sa veľmi nelíšime. Aj nás môžu ľahko odviesť od ťaživých povinností činnosti alebo predmety, ktoré máme radi. Dokonca aj spomienky na minulé udalosti, príjemné alebo bolestivé, nás môžu rušiť a odvádzať našu pozornosť od aktuálnej úlohy. Keď nás tieto rozptýlenia odvedú od našich rodinných povinností alebo od nášho vzťahu s Bohom, stratili sme cestu. Spočiatku sa možno nebudeme cítiť stratení, ale časom sa ukážu dôsledky našich rozhodnutí.

Mnohí ľudia neveriacky krútili hlavou nad ženou, ktorá vyjadrila údiv, keď jej dcéra na vysokej škole prestala chodiť do chrámu. „Ale my sme ju vždy brali do chrámu,“ zdôvodňovala, „ak jej zrušili futbalový zápas.“ Táto matka dovolila, aby „pestré farby“ dobrej zábavy odvrátili pozornosť celej jej rodiny od toho, aby sa zmysluplné spojenie s Bohom a Cirkvou stalo stredobodom ich života.

Nemusíme sa pýtať, čo si o takejto situácii myslel Pán Ježiš, ktorý nám v evanjeliu hovorí: lákavé rozptýlenia, ktoré nás priťahujú, môžu tak zatemniť náš zrak, že nám zhasne lampa v oku. „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ak keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!“  (Matúš 6, 22. 23)

Čo zahmlieva náš duchovný pohľad?

Neschopnosť sústrediť sa na svoj duchovný život môžeme pripísať viacerým príčinám. Niektoré z nich sú úplne mimo našej kontroly, iné môžeme obmedziť svojím slobodným rozhodnutím, keď si uvedomíme ich vplyv na nás. Medzi tieto vplyvy patria:

Pád: Hovorí sa nám, že napríklad Adam a Eva sa odklonili od Božej cesty, keď sa presvedčili, že „strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý,“ (Genezis 3, 6). Prijali logiku pokušiteľa a stratili svoju predchádzajúcu dôvernosť s Bohom. Zdedili sme ich naivitu a ľahko sa necháme zlákať podobnými falošnými sľubmi, a to nás robí duchovne slabými.

Vášne: V dôsledku Pádu sme vydaní na milosť a nemilosť určitým vnútorným impulzom, ktoré nás navádzajú na hriech. Niektoré vášne zahŕňajú normálne potreby, ktoré sa vymknú spod kontroly a môžu ovládnuť našu dušu – nezriadená chuť na jedlo alebo pitie (obžerstvo), na sexuálne aktivity (necudnosť) alebo na peniaze a na to, čo sa za ne dá kúpiť (lakomstvo). Pokiaľ sa držia v správnych medziach, je túžba po týchto veciach normálna. Medzi duchovnejšie vášne patrí potreba ovládať druhých (hnev), očakávať šťastie ako naše právo (skleslosť, ľahostajnosť) a byť egocentrický (márnivosť, pýcha a túžba po sláve). Človek, ktorý si cení svoje pocity nadovšetko, bude podliehať mnohým, ak nie všetkým, z týchto vášní. Ako poznamenal svätý Maxim Vyznávač: „[Človek] sa mýli, keď je iracionalita citov jedinou formou rozlišovania. Je v zajatí rozkoše a vyhýbania sa bolesti.“

Kultúra okolo nás: Prijímame ako normálne spôsoby spoločnosti, v ktorej žijeme. Robíme veci, pretože ich robia všetci ostatní. Preto očakávame, že si podáme ruky, a nie že sa jeden druhému ukloníme, ako to robia na Ďalekom východe. Keďže žijeme v sekulárnej spoločnosti, ktorá zahŕňa všetky náboženstvá alebo filozofie, okolo nás sa voľne prejavuje mnoho myšlienok, názorov a hodnôt. Niektoré z nich by sme ako kresťania nemali akceptovať, či už sú legálne alebo nie.

Jedným z aspektov našej spoločnosti, ktorý je nielen legálny, ale aj podporovaný, je napríklad konzum. Slovákom je umožnené a zároveň sú povzbudzovaní, aby svoj život stavali na získavaní najnovších a najlepších vecí, ktoré sa im zapáčia. To je v príkrom rozpore s Pánovým ideálom, ktorý je vyjadrený v evanjeliu: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone...  Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Matúš 6, 24. 33). Americký konzumný spôsob života zvádza našu populáciu spôsobom, ktorý robí nevyhnutné všetky druhy závislostí. Napríklad spotrebný tovar sa pravidelne predáva so sexuálnymi obrazmi. Môže byť pornografia a žiadostivosť ďaleko za nimi?

Najzávažnejšie odchýlky od zbožného životného štýlu v našej spoločnosti sú tie, ktoré ignorujú Desatoro – odmietajú uznanie Boha na verejnosti, upierajú osobitné miesto Pánovho dňa / Nedele, akceptujú vraždy (potraty, eutanáziu) a cudzoložstvo (rozvody a sexuálnu „revolúciu“) – alebo sa snažia predefinovať realitu na základe individuálnych želaní (manželstvá osôb rovnakého pohlavia, „zmena pohlavia“). To, že nejaký neporiadok nie je v rozpore so zákonom alebo že ho „robia všetci“, to ešte neznamená, že je v súlade s Božou cestou. Kresťania by mali byť odhodlaní rozlišovať Božiu cestu pre nás.

Zaoberanie sa vášňami

Kresťania, ktorí sa snažia rozvíjať vzťah s Kristom, ktorý v nich prebýva, budú chcieť premáhať moc vášní. Najdôležitejšími zbraňami, ktoré môžu pomôcť v tomto duchovnom boji, sú bdelosť a rozlišovanie. Bdelým kresťanom je ten, kto pravidelne skúma svoj svet a svoje reakcie naň a snaží sa zistiť, či jeho reakcie nie sú určované jednou z vyššie uvedených vášní. Keďže všetky vášne sú prejavom nášho ega, musíme zostať bdelí, aby sme zistili, nakoľko naše túžby („chcem“, „potrebujem“ alebo „mám na to právo“) odrážajú skrytý egoizmus. Rozlišujúcim kresťanom je ten, kto to dokáže určiť a formulovať odpoveď na nástrahy sveta v súlade s Kristovou cestou pre nás, ktorá je stanovená vo Svätom písme.

Zaoberanie sa kultúrou

Svätý Pavol radil novým veriacim v kultúre svojej doby: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby sitevedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rimanom 12, 2) a tiež: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1 Solúnčanom 5, 21. 22). Kresťania dnes potrebujú rozlišovať, čo je v našom sekulárnom svete dobré a čo nie.

Moderná spoločnosť je postavená na myšlienke, že sloboda jednotlivca je najväčším dobrom. Jednotlivec by mal mať možnosť slobodne si vybrať svojich politických vodcov, hodnoty alebo náboženstvo a verejne túto voľbu presadzovať. Extrémnym vyjadrením tejto koncepcie je presvedčenie, že jednotlivec si sám určuje svoju „pravdu“, stáva sa konečným sudcom svojho konania a identity, určuje, či je mužom alebo ženou, koho alebo koľko si vezme, kedy a ako zomrie atď. bez ohľadu na zákony alebo zvyky.

Sme predovšetkým jednotlivci alebo príslušníci spoločenstva (a teda neschopní určiť svoju vlastnú pravdu)? Prevažujú povinnosti voči rodine, cirkvi alebo krajine nad našimi individuálnymi preferenciami?

Taktiež sa stretávame s konkurenčnými kresťanskými víziami, ktoré tvrdia, že vychádzajú z Biblie, ako aj s budhistickými, islamskými alebo ateistickými pohľadmi. Rada, ktorú dostali kresťania v multikultúrnom Efeze, je dobrá aj pre nás: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov“ (1 Jánov list 4, 1). Všetky tieto rady platia aj dnes.

Zdroj: https://melkite.org/faith/the-lamp-of-the-body-is-the-eye Preložil o. Ján Krupa