V sérii rozhovorov so slovenskými biskupmi pokračujeme na Spiši. Mons. Štefan Sečka dobre vie, ako vyzerá skutočná bieda. Jedlo si preto najradšej naberá sám a medzi jeho témy v rámci KBS patrí pomoc núdznym. V rozhovore prezrádza aj to, aký je rozdiel medzi pomocným biskupom a anglickou kráľovnou.

Otec biskup, na úvod nášho rozhovoru, povedzte nám, prečo ste sa rozhodli stať sa kňazom? Bola táto túžba vo vás už od detstva, alebo naopak dozrievala rokmi?

Tie začiatky sú určite doma v rodine. Od mala som chcel byť kňazom. Keď som mal 15, v tom teenagerskom období som mal taký problém v tom, že ty budeš kňaz, ty budeš farár. A keď sa teenagerovi niečo tak prízvukuje, tak povie – a nie. To ma asi tak rok držalo, ale počas celého detstva som miništroval, pohyboval som sa v bezprostrednej blízkosti kostola. Po roku sa to potom vo mne utíšilo a podal som si prihlášku do kňazského seminára v Bratislave. Vysvätený som bol v roku 1976 a som za to Pánu Bohu vďačný.

Pred príchodom k vám na biskupský úrad nám otec Juraj Spuchľák spomenul, že v časoch neslobody ste sa aktívne podieľali na vzniku katechizmu pre základné školy. Ako to celé prebiehalo?

Vytvorila sa taká ilegálna katechetická komisia pri biskupskom úrade. Bolo nás jedenásť, stretávali sme sa raz do mesiaca, na fare v Krušetnici u Mons. Pavla Janáča. Tvorila sa tam koncepcia vyučovania náboženstva. Keďže neboli katechizmy okrem starých vydaní, tak vytvárali sa vlastne pomôcky pre kňazov, aby, keď idú do školy, aby mali niečo k dispozícii. Vypracoval sa tvz. Spišský katechizmus, ktorý sa v diecéze veľmi rozšíril.

Nemali ste kvôli tomu problémy s vtedajším režimom?

Priamo nie, ale vždy boli nejaké ataky zo strany cirkevného tajomníka. Raz nás v Krušetnici objavil cirkevný tajomník. Pýtal sa, čo tam robíme. Bolo to zhodou okolností okolo sv. Martina. My sme mu odpovedali, že sv. Martin je patrón našej diecézy, našej katedrály a sú tu husacie hody. Vtedy nám dal pokoj, stačilo mu toto vysvetlenie. Tých 10 rokov, čo sme toto tvorili bolo veľmi pekných. Často sme aj teologicky diskutovali, bolo to obohacujúce.

Na Spiši ste pôsobili dlho ako pomocný biskup, keď bol biskupom František Tondra. Ako si spomínate na otca biskupa Františka?

Ja som ho spoznal hneď po mojej vysviacke v roku 1976 a poznal som ho veľmi dobre. V roku 1990 to bol práve on, kto inicioval moje pôsobenie ako vicerektor v seminári. Keď bol konsekrovaný v roku 1989, tak sme sa tešili, lebo sme dlho nemali biskupa. A to, ako prevzal diecézu a ako ju viedol, tak pre každého jedného z nás bol povzbudením. V roku 2002 požiadal o druhého pomocného biskupa, tak vtedy som sa stal pomocným biskupom a tá spolupráca už bola intenzívna. Dal mi na starosť starostlivosť o kňazov.

Ako by ste popísali ten rozdiel - medzi rokmi služby pomocného biskupa a súčasnosťou, keď už nie ste pomocným biskupom?

Ako pomocný biskup som vedel, že mám ešte otca Františka a to bolo také odľahčujúce. A teraz každé rozhodnutie musím urobiť ja, v tom je tá väčšia náročnosť. Niekedy žartom sa tak hovorí, že aký je rozdiel medzi pomocným biskupom a anglickou kráľovnou? Žiadny. Obidvaja sú na fotenie, ale bez zodpovednosti.

Ale treba si uvedomiť, že pomocný biskup je vždy spoluzodpovedný s diecéznym biskupom.

Keď sme vás prišli navštíviť do Spišskej Kapituly, a vôbec, každý, kto sem príde, tak je ohromený krásnym historickým priestorom okolo katedrály aj okolo seminára a biskupského úradu. Pre poslucháčov, ktorí tu ešte neboli, dajte im odporúčanie, prečo by mali navštíviť tento historický komplex?

Tento historický komplex je naozaj starobylý. Niektorí hovoria o 11. storočí. Máme zachovanú prvú písomnú zmienku v roku 1208 o Spišskej Kapitule. Najprv tu bolo prepoštstvo, do roku 1776 a od roku 1776 bolo zriadené spišské biskupstvo spolu s rožňavskou a banskobystrickou diecézou. Tento katedrálny chrám sv. Martina je románsko-gotický a je naozaj starobylý. A ak by som ich chcel pozvať, tak by som povedal, že príďte na premodlené miesto. Okrem katedrály a biskupského úradu je tu 10 kanonických domov, kňazský seminár s učiteľským ústavom, ktorý najviac obnovil Boží sluha biskup Ján Vojtaššák v rokoch 1932-34. Je to cirkevné mestečko. Na tomto mieste sa iste aj veľa príkoria zažilo v 50. rokoch minulého storočia, ale vždy tu boli ľudia nábožní a snaživí, takže preto premodlené miesto.

Dlhé roky ste boli vicerektorom kňazského seminára. Predpokladám, že aj v Spišskej diecéze cítiť úbytok záujemcov o kňazské povolanie. Ako si to vysvetľujete?

Do 90. roku bol stanovený počet uchádzačov, ktorých prijali do seminára. Potom bol teda logicky väčší počet uchádzačov. Dnes, keď tak si všímam, keďže je seminár hneď vedľa biskupského úradu, nemôžem celkom povedať, že by bol menší záujem. Na naše pomery sme tento rok prijali do prvého ročníka veľa – až 10 uchádzačov. Na tú prirodzenú regeneráciu kňazstva to úplne stačí. A dokonca som ochotný, ak niekto objaví v sebe aj misionárske poslanie, uvoľniť ho do tejto služby alebo do inej diecézy. Je však pravda, že ten „boom“ v 90. rokoch pominul, ale myslime aj na demografický vývoj. Keď som začínal v seminári, tak väčšina seminaristov bola z mnohodetných rodín. Dnes sú to rodiny, kde je jedno alebo dve deti. Ak sa rodičia zamerajú na výchovu syna ako nositeľa rodu a ich jediný syn sa rozhodne ísť do seminára, môže to byť ťažké ... .

A vám rodičia dovolili ísť do kňazského seminára?

Keď som to povedal rodičom niekedy v druhom ročníku na strednej škole, tak oni ma v tom podporovali. Ale povedali mi, že nech je to rozhodnutie na celý život a nie len na chvíľu.

V Rámci KBS sa venujete zdravotníkom a téme charity. V minulosti ste navštívili osobne Haiti postihnuté ničivým zemetrasením a mnohí ľudia tam skončili vo veľkej biede, samozrejme, ak prežili. Ako na vás zapôsobila táto skúsenosť?

Zažil som tam vrchol biedy, nielen čo sa týka dopadov zemetrasenia, ale predovšetkým deti boli vyhladované. Charita tam veľmi výdatne pomohla, predovšetkým sme postavili školy. Bolo to prostredníctvom miestnych reholí. Tá spoločnosť tam bola tak skorumpovaná, že všetky financie by sa liali do bezodnej diery. Boli tam silné napríklad sestry vincentky, pomohli sme im znova postaviť školu. Neskôr nás nasmerovali na domáce sestry a s nimi sme potom ďalej stavali školy, s českou charitou sme vŕtali studne. Keď som tam bol, tak som požehnal jednu škôlku pre 350 čokoládových detí, naozaj čiernych detí. Boli veľmi milé tie deti a vtedy sme otvorili aj možnosť pomoci cez adopciu na diaľku. Deti tak dostanú jedno jedlo denne a je v tom aj príspevok na vzdelávanie.

Zmenilo vás nejako to, čo ste videli na Haiti?

Ja napríklad veľa toho nezjem, aj keď som širší skoro ako vyšší, ale som rád, keď sa pri rôznych príležitostiach – birmovkách, jubileách, odpustoch, nedávajú porcie, lebo tam sa naloží nekonečne. A potom s tým mám problém, lebo ľudia sú na svete aj takí, ktorí nemajú čo jesť, a ja takto plytvám... 

Keď v Rádiu LUMEN odvysielame reláciu o pomoci chudobným ľuďom napríklad na Haiti, vždy nám prídu smsky / maily, prečo sa nepomáha u nás doma na Slovensku našim chudobným. Je podľa vás v tomto práca katolíckej charity efektívna?

Samozrejme, len málo o nej vieme. Dosť dlho sme aj na Rádiu LUMEN predstavovali charity a ja som jednotlivých riaditeľov charít motivoval, aby išli do týchto relácii či k vám do LUMENU alebo do TV LUX. Vezmime si toto zimné obdobie. Kto viac pomáha bezdomovcom? A to nie je len o polievke, to je aj o výmene šiat, o hygiene a podobne.

Vo vašej diecéze ste rozbehli diecéznu školu viery. Je to spôsob ako si prehĺbiť vedomosti o viere. Cítili ste potrebu ísť týmto smerom vo vašej diecéze?

Ešte Svätý Otec Benedikt XVI. nám biskupom pri stretnutí Ad limina apostolorum prízvukoval, aby sme sa postarali o prehĺbenie viery svojich veriacich – hľadajte modely. A toto je jeden z nich. Účastníci sú veriaci už po prijatí sviatosti birmovania. Je to 4 – ročný cyklus, tento rok preberáme sviatosti, ďalší rok je vieroučný, ďalší biblický a nakoniec pastoračný. Zatiaľ, čo máme skúsenosť, tak na jednom stretnutí je okolo 100 účastníkov, ktorí sa môžu aj pýtať konkrétne otázky. Jednoducho toto je jedna z foriem ako pomôcť veriacim prísť k hlbšiemu poznaniu viery. Je to vo väčších mestách našej diecézy. 11 miest, kde v ten istý deň prebiehajú tieto stretnutia.

Okrem liturgických slávení sa s vami veriaci môžu stretnúť napríklad aj na podujatiach ako je charitatívny hokejový turnaj medzi kňazmi. Držíte pri tejto príležitosti palce len svojim – spišským kňazom, alebo si vaše sympatie získali aj iní?

Hlavný cieľ nie je hokej. Ide o charitu a pomoc konkrétnej organizácii v oblasti charity a toto je to víťazstvo. Samozrejme povzbudzujem Spišiakov, ale viem sa potešiť aj výkonu iných diecéznych kňazov či rehoľníkov.

Hokej je tvrdý šport, v bežných zápasoch to zvykne medzi hráčmi zaiskriť a nezriedka ide o tvrdé strety, či dokonca bitky medzi hráčmi. Nestane sa to aj kňazom?

Nemyslím si. To nie sú vyšportovaní a tréningom pripravení hráči. Spoločne nám predsa ide o ten charitatívny cieľ. Ja som sa snažil kňazom hovoriť, že hokej nesmie byť nástrojom vybíjania si agresivity. Ale naopak, ukáž čo vieš, ako vieš kombinovať. Je to tímový šport, tam nevyhrá jeden človek a stále ten hlavný rozmer je charitatívny.

TRI NAJ otca biskupa Štefana Sečku:

NAJťažšie okamihy počas štúdií (či nejaký predmet robil otcovi biskupovi problémy?)

Keď sme išli na licenciátske skúšky do poľského Ľubľina, tak sme išli celý autobus. Tam boli kňazi, rehoľníci, rehoľnice. Neďaleko pred Ľubľinom nás zastavili policajti a začali dohovárať šoférovi, že išiel rýchlo. A potom jeden z tých policajtov, keď som prišiel tam a som sa predstavil a povedal, aký máme cieľ, tak mi povedal: „No nehnevajte sa, ale ako kňaz by ste mali vedieť, že šofér nemôže byť rýchlejší ako anjel strážca. To znamená, že anjela strážcu musíte mať pred sebou, nie za sebou desiatky kilometrov.“

NAJväčšia čnosť (vlastnosť, osobnostná črta), ktorú si vážite na biskupovi Jánovi Vojtaššákovi

Hlboká vernosť Cirkvi, ktorá ho stála veľa utrpenia, bolesti. Či už vo väzeniach, alebo aj tým, že bol odlúčený a dokázal obstáť. Bol to biskup, ktorý najdlhšie odolával pred zlomením pri vyšetrovaniach. Tam boli rôzne praktiky ako psychické deptanie, nedostatok jedla a spánku, takže to potom oslabilo aj vôľu našich mučeníkov. A to už teraz myslím ja na biskupa Hopku, Gojdiča, Barnáša.

NAJkrajšie zážitky (zážitok) z čias, keď ste pôsobili v seminári ako predstavený

Keď som bol konsekrovaný na biskupa, tak som povedal, že 12 rokov v seminári som nielen ja vychovával seminaristov, ale vychovávali aj mňa seminaristi. A verím, že tá výchova obojstranného významu prinesie ovocie aj mne a aj im.

Celý rozhovor ste si mohli vypočuť aj vo vysielaní Rádia LUMEN v zvukovej podobe v stredu 16.1.2019. Relácia je dostupná v našom ARCHÍVE. 

text: Ivo Novák

foto: Jozef Anderák + archív biskupského úradu v Spišskej Kapitule

Prečítajte si aj:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober

NAŠI BISKUPI: Ján Babjak

NAŠI BISKUPI: Ján Orosch

NAŠI BISKUPI: Marián Chovanec