V uliciach Banskej Bystrice ho spoznáte podľa rýchlej chôdze. V rámci teológie sa venuje dogmatike, a keď z nej skúša študentov, je prísny. Má to však svoje dôvody. Prečítajte si náš rozhovor s banskobystrickým diecéznym biskupom Mariánom Chovancom. 

Otec biskup, spomedzi slovenských biskupov to máte do Rádia LUMEN vlastne najbližšie. Doslova na pár krokov. Aký je podľa Vás význam takéhoto rádia?

Význam nášho rádia je veľký po obsahovej stránke a aj po formálnej stránke. Po tej obsahovej stránke môžeme povedať, že tá hodnota rádia sa prejavuje v objektívnych informáciách. Zároveň je rádio aj formatívne. Vychováva, usmerňuje, radí. Čo sa týka tej formálnej stránky, tak význam a jeho hodnota spočíva v tom, že dnešná mladá a stredná generácia už menej číta. Za to viacej počúvajú a ešte viac pozerajú. No a keď počúvajú naše rádio, tak počúvajú naozaj dobré veci. 

Napokon, máte pravdu, k sídlu Rádiu LUMEN to mám fyzicky naozaj najbližšie zo všetkých biskupov. Keď po Kapitulskej ulici chodievam každý deň, kde sídli naše rádio, tak keď idem okolo, v duchu si na rádio spomeniem a žehnám mu. Robíte veľmi dobrú prácu.

Do Banskej Bystrice ste prišli pred 6 rokmi. Ako ste si za ten čas zvykli na nové prostredie, keďže významnú časť života ste strávili v Nitre?

Tu v Banskej Bystrici som už 6 rokov. A myslím si, že je to taký primeraný čas zvyknúť si. Banská Bystrica je veľmi pekné mesto, najmä čo sa týka kresťanskej viery. Spoznal som tu veľa ušľachtilých duší, klerikov aj laikov. A myslím si, že som si už aj zvykol. Dokonca sa mi už aj „banskobystricky“ sníva. 

Ako to myslíte s tým snívaním?

Viete, sen sa nachádza vždy v nejakom časopriestore a ten časopriestor už má bystrické znaky. To znamená, že už tie moje sny, podvedomé odohrávanie sa vo mne, už je spojené s týmto mestom.

Zrejme ste si museli zvyknúť aj na rušné banskobystrické námestie, kde sa každú chvíľu niečo deje. Každý koncert, veľké verejné podujatie sa deje prakticky hneď pod oknami biskupského úradu. Ak ste u seba doma, ste zrejme (ne)dobrovoľne poslucháčom všetkých kultúrnych podujatí v meste. A niektoré dosahujú veru slušné decibely. Zrejme aj na toto ste si museli v bystrici zvyknúť...

Verejné podujatia na našom námestí sa nedajú „prehliadnuť“ a ani „nepočuť“. Teším sa najmä z pekných kultúrnych akcií, je tu veľa pekných koncertov, slušných, krásnych - asi najkrajšie sú pred Vianocami. Teším sa z vítania športovcov, mali sme tu Anastáziu Kuzminovú, Mateja Tótha, olympijských víťazov no a potom aj keď prídu naši bystrickí hokejisti, ktorí vyhrali národnú ligu. Avšak tie politické akcie na námestí, kde sú vybičované emócie a prejavy, tie nemám rád. Oceňujem však, že dnes nikto nikoho na politické podujatia nenúti ísť. My sme, ako žiaci, museli povinne absolvovať lampiónové sprievody, prvomájové sprievody a oslavy rôznych marxistických revolúcií. Teraz to už netreba, a myslím si, že je to tak lepšie. 

Idete teda niekedy nazrieť k oknu biskupského úradu, keď vás niečo na námestí zaujme?

Aj nazrieť a potom aj zísť dolu, lebo tá atmosféra medzi tými ľuďmi, ktorí ani nevedia, že som biskup, lebo som laicky oblečený, je veľmi živá. A práve tá atmosféra potom odzrkadľuje, ako to tí ľudia prežívajú, aké je ich naladenie. A myslím si, že pri Anastázii Kuzminovej to bolo niečo výnimočné, lebo ľudia cítili, že vystupuje nielen ako športovkyňa, ale aj ako manželka a matka. A to bolo veľmi dojímavé.

Do banskobystrickej diecézy ste prišli pár rokov po tom, ako sa značne zmenili jej hranice. Pribudli napríklad farnosti s maďarsky hovoriacimi veriacimi a zmenšili sa územia smerom na sever a východ od Banskej Bystrice. Ako to podľa Vás zmenilo život vo vašej diecéze?

Aj v tomto prípade ďakujem našej Cirkvi, že zmeny hraníc diecéz nerobí stále, ani nejako pravidelne, ale len občas. Reorganizácia západnej cirkevnej provincie na Slovensku, teda aj našej banskobystrickej diecézy, prebehla vo februári 2008 a dodnes, za 10 rokov, sa mnohí veriaci, laici či kňazi s tým ešte celkom „nezžili“. Ja dúfam, že po nejakých ďalších 10 rokoch to bude už lepšie a Pán Boh všetky tie obety a nepríjemnosti spojené s touto reorganizáciou, ktorá, to uznávam a podčiarkujem, bola v niektorých bodoch oprávnená, potom neskôr aj požehná.

Avšak to, ako sa žilo v našej diecéze pred delením, pred reorganizáciou, som osobne neskúsil. Viem však, z častého rozprávania pamätníkov, že podľa nich boli staré hranice pre naše biskupstvo jednoznačne lepšie. 

Kde ste vlastne ako kňaz pôsobili ešte pred službou pomocného biskupa v Nitre?

Pastoračne som ako kňaz pôsobil na troch miestach nitrianskej diecézy: Nitra - Dolné mesto, Dražovce a Nitra – Horné mesto. Najdlhšie, 9 rokov, som bol vo farnosti Nitra - Horné mesto, kde vtedy parilo aj veľké sídlisko Chrenová. Tam, do kostola sv. Martina, som veľmi často a rád chodil a slúžil. Teraz je toto sídlisko celkom oprávnene samostatná a živá farnosť. Sú tam veľmi milí a obetaví ľudia. Je tam aj veľa miništrantov, pekná cirkevná škola a najmä živí terciári sv. Františka z Assisi.

Ste dogmatickým teológom. Čím si vás získala táto časť z teologických štúdii?

Teológia ako celok ma už od detských miništrantských rokov bavila. Ale žiadnu špecializáciu som si ani vtedy ako chlapec, ani neskôr v bratislavskom seminári nepestoval. Môžem povedať, že ma z teológie bavilo všetko. K dogmatike som sa dostal akosi náhodou, no verím, že predsa len prozreteľnostným spôsobom.

Po zmene režimu, na jar r. 1990, chcel otec kardinál Ján Chryzostom Korec poslať na štúdiá do Poľska troch svojich nitrianskych kňazov a medzi nimi aj mňa. Súhlasil som. Všetky formality okolo toho vtedy vybavoval Mons. František Rábek, ako generálny vikár, a ten mi pri stretnutí povedal, že budem v poľskom Lubline od jesene, od októbra študovať, na tzv. KUL-e, kánonické právo. A ja som súhlasil.

Ale asi o mesiac si ma generálny vikár opäť zavolal na biskupský úrad a povedal: "Nehnevaj sa, situácia sa zmenila. Nepôjdeš študovať kánonické právo. Na to máme iného." A dodal: „Ty pôjdeš študovať dogmatiku.“ Súhlasil som a teraz nebanujem. Dogmatiku som si veľmi obľúbil. Učili ju vynikajúci poľskí profesori, medzi nimi aj Bartnik a Napiórkowski, známi v celom Poľsku aj vo viacerých krajinách sveta, lebo aj tam chodili prednášať. Dogmatika, teda teologická náuka o pravdách viery, je, myslím si, najkrajší teologický odbor. A to preto, lebo učí o tom, čo nám Pán Boh zjavil. Teda, čo nám povedal náš dobrý nebeský Otec.

V Rádiu LUMEN sme si v nedávnych dušičkových dňoch spomenuli na zosnulých zakladateľov a kolegov v rádiu. Ako ste vy strávili uplynulé dušičkové dni? Na koho ste si osobne spomínali?

Čím som starší, tým viac mám takých milých a známych ľudí, ktorí ma už predišli do večnosti. Na prvom mieste sú to moji milovaní rodičia, starí rodičia z oboch strán, veľa pokrvných príbuzných a veľa aj duchovných príbuzných. Pretože ako kňaz patrím do klerickej rodiny nášho biskupstva. A nám kňazi traja až štyria zomierajú každý rok. Stačí si pozrieť nekrológ našich kňazov a pri tom si poviem: "Aj ten ma už predišiel... aj ten je už vo večnosti."

Nech im všetkým dá Pán Boh čo najskôr nebo, a nech sa tam raz všetci stretneme.

November a jeho dušičkovú atmosféru neprežívam smutno, skôr priateľsky. Neraz si pomyslím, ako je to dobre, že my kresťania katolíci si vieme navzájom pomáhať, že si aj pomáhame a že nás dokonca ani smrť navždy nerozdelí.

Boli to možno práve rodičia, ktorí vám ukázali cestu k Pánu Bohu?

Áno, ja som Pánu Bohu veľmi vďačný, že mi dal takých dobrých rodičov. Všeličo si môžeme v živote vybrať, ale rodičov nie. Aj otecko aj mama boli hlboko veriaci ľudia. Mama pochádzala z Oravy a vydala sa do Trenčína. Odtiaľ bol otec. A boli obidvaja praktizujúci veriaci a za to im zo srdca ďakujem.

V rámci KBS vás zvyčajne vidíme na obrazovkách, alebo počujeme ako interpretujete závery zasadnutia biskupov. Pôsobíte vo funkcii generálneho sekretára KBS. Aké sú vaše úlohy?

Ak by som to mal tak celkom jednoducho povedať, hlavnou úlohou generálneho sekretára je viesť generálny sekretariát KBS. Tento úrad sa nachádza v Bratislave, na Kapitulskej ulici, má asi 20 zamestnancov. Keď biskupi niečo rozhodnú, alebo naplánujú, alebo chcú ako celok čosi urobiť, toto všetko potom realizuje generálny sekretariát. Je tam dosť šikovných pracovníkov, muži i ženy, ktorí niekedy dokážu aj zázraky. Pracujem s nimi a teším sa, ako dobre im to ide.

Takisto ste predsedom Subkomisie pre náuku viery KBS. Čo sa deje v tejto subkomisii?

Toto predsedníctvo súvisí s tou mojou milou dogmatikou. Tak, ako je Cirkev živý a obdivuhodný organizmus, ktorý rastie, tak spolu s ňou rastie, prehlbuje sa aj naša katolícka viera. Úlohou subkomisie je napomáhať rozvoju teológie konferenciami, konkrétnymi odbornými radami, článkami, aby sa tá naša viera stále a stále aktualizovala. To je ako ošetrovanie veľkého a plodného stromu, ktorého konáre rašia do výšky aj šírky a treba sa o ne primerane starať. Naša subkomisia voľne združuje tzv. znalcov, odborníkov na jednotlivé dogmatické otázky a témy.

Raz do roka sa títo odborníci stretnú a pred verejnosťou diskutujú o nejakej téme. Tento rok to bola jarná konferencia v Bratislave o teologálnych čnostiach. To sú tie naše najhlavnejšie čnosti: viera nádej a láska. Preto sú najhlavnejšie, lebo nás priamo spájajú s Pánom Bohom.     

Poslucháči nášho rádia vás poznajú aj ako autora mnohých kníh. Takmer o mesiac sú tu Vianoce, čaká nás duchovne veľmi podnetné obdobie adventu. Čo by ste nám odporučili z vašich knižiek na tento čas?

Moje knižky, to sú skriptá. Viete, ja by som nerád kázal mojim študentom, aby cez Vianoce čítali skriptá. Radšej im poviem, aby Vianoce zbožne slávili, potešili sa s príbuznými a odpočinuli si. Aby dobre zrelaxovali a potom v januári s veľkou chuťou prečítajú všetko, čo treba a dobre urobia skúšky.

Je však možné, pripúšťam, že sú aj takí, ktorí majú moje knižky a skúšky z nich robiť nemusia... Tak to potom môžu čítať aj cez sviatky. A ak by som im mohol poradiť, nech si vezmú kristológiu (1. časť). Práve táto časť dogmatiky teologicky opisuje tajomstvo vtelenia Božieho Syna – tajomstvo Vianoc.

Ste prísny na študentov, keď ich skúšate?

Myslím, že áno. Sú dva alebo tri odbory na štúdiu v našich teologických inštitútoch, ktorých sa študenti boja. Niekedy to býva morálna teológia, kánonické právo a ešte aj dogmatika. Viete, ja si myslím, že tá stará pravda našich otcov - ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku - platí aj v tej teologickej oblasti. Keď sú to študenti, ktorí majú širokú kapacitu pamäti, osvoja si tieto základné dogmatické články našej viery, tak sa im v živote žije ľahšie. Vedia, o čo sa môžu oprieť, vedia, čo je pevné. A keď to teraz vstrebajú do seba, tak o 5-10 rokov budú vďační za to, že som ich niekedy na tej skúške aj potrápil. 

Počas svätých omší, keď vás vidíme v našej BB diecéze, alebo počas priamych prenosov Rádia LUMEN často z vašich úst počujeme okrem oslovenia bratia a sestry, aj oslovenie dievčatá a chlapci. Prečo považujete za tak dôležité osobne osloviť aj vekom mladších na svätej omši?

Som hlboko presvedčený, že deti, už od útleho veku, patria do kostola, lebo kostol to je pravý Otcov dom. Tam je Eucharistia, ktorá nás posväcuje, a to dokonca aj bez nášho vedomia či snahy, každého, kto tam príde. Prečo by neposvätila tie krásne, nevinné a slabé deti? Nechápem, ako môžu rodičia povedať: "Nevodím deti do kostola, lebo čakám, keď sa pre vieru rozhodnú samé!" Môže sa dieťa samo zodpovedne rozhodnúť kedy má ísť k lekárovi? Kedy ísť do školy? Kedy a čo si má obliecť? Nie, nemôže, lebo dieťa dlhé roky samo nie je zodpovedné. A preto, keď správne pomáhame dieťaťu naučiť sa hovoriť, chodiť, jesť, čítať a písať, máme ho naučiť aj milovať Pána Boha! A nielen máme, ba priam musíme. Inak nie sme dobrí rodičia, lebo by sme nedali dieťaťu to, čo v živote bude najviac potrebovať – Pána Boha.

Preto sa vždy poteším, keď vidím deti pri Pánovom oltári a keď ony vidia kňaza. Podľa mňa, dobrý a chápavý otec nikdy nevezme dieťa kamsi na chór, lebo dieťa odtiaľ nič nevidí. Dieťa chce vidieť a neraz aj dotknúť sa, urobiť pár objavných krokov... Preto treba s ním prísť celkom dopredu, tam, kde je na to miesto, kde dobre vidí, kde dobre počuje...

Vďaka mojim trom súrodencom mám 11 synovcov a neterí. Najmladší synovec má 7 rokov, najstarší má 37. Priamo od nich viem, aké je to dôležité, že si ich slúžiaci kňaz všimne, že sa im prihovorí, že ich osloví... Chcem to tak robiť, vždy, keď sa to podľa liturgických predpisov aj dá.

To znamená, že máte pochopenie pre deti na svätej omši, keď občas aj trochu vyrušujú?

No práve preto, že som vyrastal v rodine, kde vždy bolo kopu detí, mám veľké pochopenie. Ak by to už bolo patologické vyrušovanie, to už rodič rozoznať vie a potom s tými deťmi aj odíde, ale ja si myslím, že to bežné detské vyrušovanie aj väčšina veriacich ľudí s veľkým pochopením príjme. Všetko závisí od zvyku a keď si dieťa zvykne povedzme chodiť do prírody, alebo na návštevy, tak si zvykne chodiť aj do kostola. A tí rodičia vedia, že ak je dieťa momentálne choré, je netrpezlivé, tak samozrejme, že nie. Ale za riadnych okolností, keď je to dieťa dobre motivované a keď ho v kostole niečo zaujme - obrázková knižka, spevník, kamaráti, tak treba s deťmi chodiť do kostola. Kostol je dom nebeského otca a deti majú byť v dome svojho otca.

Občas sa nám bystričanom podarí vás osobne stretnúť v uliciach Banskej Bystrice ako smerujete k nábrežiu rieky Hron a treba povedať, že pomerne rýchlym krokom. Je pre vás rýchla chôdza jedným zo spôsobov relaxu?

Prechádzky mám veľmi rád. Je to pre mňa relax tela aj ducha. Som rád, že pri Hrone sú vhodné miesta na dlhšie aj kratšie prechádzky. Pri týchto vychádzkach mám aj niekoľko stálych spoločníkov, s ktorými sa občas stretávame a porozprávame. Toto človeku poslúži aj po osobnej stránke, aj po tej komunikatívnej, spoločenskej.

To znamená, že vás počas prechádzky zrejme niekoľko ľudí aj osobne osloví...

Áno, čím ďalej sa to častejšie stáva, aj keď som oblečený v civilnom odeve, že ma už poznajú a už ma pozdravia a už mi potom povedia - a viete tie naše deti už majú zas toto, a ten môj chlapec takú prácu si našiel... Za Uhliskom sa nachádza jedna veľká záhradnícka osada, kde majú aj naši veriaci svoje záhradky a oni už priamo vedia, že keď som tam, tak mi zakývajú, aj sa porozprávame a tak sa utužujú naše vzťahy. 

Keď sme pripravovali tento rozhovor, dozvedeli sme sa, že ak máte čas, tak oddýchnuť si viete aj pri sledovaní športových prenosov. Ktorý športový tím, alebo jednotlivec má vaše sympatie?

Moje najobľúbenejšie športy sú futbal a hokej, lebo som ich sám hrával. Stále sledujem reprezentáciu aj ligu a teším sa z každej dobrej hry. Nechcel by som však vyzdvihovať nejaký konkrétny tím, lebo by som mohol pohorieť. Predstavte si, komu by som mal držať napr. pri takom hokeji. Hokej na najvyššej úrovni hrá aj Trenčín aj Nitra aj Bystrica. V Trenčíne som vyrastal, v Nitre som 23 rokov slúžil a v Bystrici teraz pracujem. Ak mám favorita, tak len v skrytosti.

Avšak smelo môžem povedať, že najviac sa teším „dobrej hre“ a športovej férovosti, a to je jedno, ktoré mužstvo vtedy naozaj dobre hrá a je športovo na úrovni.

TRI NAJ OTCA BISKUPA MARIÁNA CHOVANCA

NAJmilší zážitok z detstva

Najmilšie sú mi chvíle strávené doma, v rodinnom kruhu, mnohé boli naozaj milé a krásne. Doma sme boli šiesti. Otec, mama, dve sestry a dvaja bratia. Obaja rodičia boli dobrí, veriaci, starostliví a obetaví. Ich ľudské kvality si uvedomujem čím ďalej, tým viac. Nezabudnuteľné boli chvíle, keď otec vzal brata a mňa do lesa na hríby a učil nás, ako na to. Nikdy sme nešli domov naprázdno. Alebo keď ma otec učil bicyklovať. No azda najdramatickejší zážitok sa stal raz v lete pri Váhu.

Vždy sme sa tešili, keď nás otec vzal, aby sme sa išli v letných horúčavách spoločne okúpať. Bolo krásne leto, mal som asi šesť rokov a brat štyri. Otec bol výborný plavec. Viem, že obetavo zachránil viacerých topiacich sa ľudí.

Brat a ja sme mali nafukovacie kolesá. Vtedy sme ešte nevedeli plávať. Pri jednom mojom skoku, hoci to bolo z nízkeho kameňa, sa mi koleso akosi zviezlo a ja som sa potopil v hlbokej vode... Strach a hrôza – všade okolo mňa voda a voda... Vtedy mi prebleslo hlavou: "Topím sa!" No otec dával na mňa dobrý pozor, hneď ma z vody vytiahol.

Potom však kategoricky vyhlásil: "Takto to ďalej nepôjde! Na to koleso sa viacej spoliehať nebudeme! Ja vás naučím poriadne plávať." A naučil. Brat a ja sme si pod otcovým vedením čoskoro osvojili viaceré plavecké štýly natoľko, že koleso sme už viacej nepotrebovali a ja som sa už nikdy potom netopil.  

NAJväčší duchovný vzor (v nejakej osobe, svätcovi)

Svätých mám veľmi rád. Verím, že mi pomáhajú aj vtedy, keď na to nemyslím. Postava naj vzoru rástla spolu so mnou. Spomínam si, že prvým obľúbeným a obdivovaným svätcom bol svätý Dominik Savio.  Čítal som o ňom veľmi dobré knižky, realistické, pútavé, ktoré ma celkom strhli.

Keď som sa stal kňazom, obľúbeným a obdivovaným svätcom sa mi stal arský farár – Ján Mária Vianney. Opäť to spôsobilo dôkladné spoznanie jeho obdivuhodného života. Akosi som cítil, že si rozumieme aj v tom, že on roky túžil, aby sa stal kňazom, pokiaľ sa mu to podarilo. Tak to bolo aj v mojom prípade.

Ale po rokoch sa môj stav opäť zmenil. V r. 1999 som sa stal biskupom. Vtedy som si vybral za vzor sv. ženevského biskupa Františka Saleského. On žil a pracoval v ťažšej dobe, ako žijem ja. A dokázal to vynikajúco, príkladne zvládnuť. Roky trpezlivo prekonával nepredstaviteľné príkoria. Obdivujem ho a často ho prosím, aby mi pomáhal a aj nám všetkým.

NAJobľúbenejší druh hudby (alebo iného prejavu umenia), na ktorý si nájdete čas

Hudbu to ste trafili dobre. Každú peknú hudbu mám rád, no najviac tú klasickú. Vypočujem si aj modernú hudbu, aj populárne piesne, ale len vtedy, keď to je melodické. Klasike a jej kráse sa to však nevyrovná. Ak mám určiť konkrétneho skladateľa a dielo, tak to je Malá nočná hudba od Wolfganga Amadea Mozarta. Spolu s ním si vždy rád vypočujem aj Antonína Dvořáka. Najmä jeho symfónie, deviatu alebo ôsmu. Dvořáka si vážim a oceňujem aj ako človeka: bol to veľmi zbožný muž a láskavá osobnosť. A potom z jeho skladieb sa mi veľmi páči Stabat Mater.

Celý rozhovor si môžete vypočuť aj vo vysielaní Rádia LUMEN v zvukovej podobe v stredu 21.11.2018. Po odvysielaní je relácia dostupná v našom ARCHÍVE. 

text: Ivo Novák

foto: Martin Šajgalík

Prečítajte si aj:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober

NAŠI BISKUPI: Ján Babjak

NAŠI BISKUPI: Ján Orosch