Po maďarsky sa naučil celkom nečakane. Najnáročnejšie kňazské obdobie zažil počas komunizmu a inšpiráciu na kázne nachádza v hodnotných filmoch, ktoré si aj rád pozrie. Prečítajte si rozhovor s trnavským arcibiskupom.

Otec arcibiskup, ako biskupa si vás niektorí poslucháči Rádia LUMEN pamätajú ešte z čias vášho pôsobenia v rámci bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Dnes ste arcibiskupom trnavskej arcidiecézy. Zároveň vaša arcidiecéza je sufragánna vo vzťahu k bratislavskej arcidiecéze. Čo to v praxi znamená?

Aby tomu poslucháči dobre porozumeli, je potrebné povedať niečo o cirkevnej provincii. Cirkevná provincia je vysoká jurisdikčná jednotka cirkevnej správy. Poznáme ju už v raných storočiach cirkvi. Niektoré provincie mali určité nadradené postavenie – otcovské postavenie. Provincie pozostávajú zvyčajne z metropolitnej arcidiecézy a niektorých pričlenených sufragánnych diecéz. Teda sú to tie diecézy, ktoré sú pričlenené k tej diecéze, ktorá tvorí tú otcovskú diecézu. Podobne to funguje aj vo farnostiach – je farnosť s farským kostolom a úradom a potom sú filiálne obce a filiálne kostoly. Filia – po latinsky to znamená dcéra, čiže dcérske spoločenstvá okolo materského kostola. Trnavská arcidiecéza bola zriadená 30.12.1977. V tento deň pápež Pavol VI. oddelil územie trnavskej apoštolskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy a povýšil ju na arcidiecézu. Za katedrálu bol určený kostol sv. Jána Krstiteľa v Trnave. Pápež súčasne zriadil aj samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu. Za metropolitné arcibiskupstvo bola vtedy ustanovená Trnava a boli jej podriadené všetky biskupstvá na Slovensku. Po rokovaniach medzi ČSSR a Svätou stolicou bolo 26. júla 1989 zverejnené menovanie arcibiskupa Jána Sokola za prvého arcibiskupa metropolitu. Od roku 1995 vznikla na Slovensku druhá provincia – košická - a zároveň trnavská arcidiecéza sa premenovala na bratislavsko-trnavskú arcidiecézu. A od roku 2008, keď sa reorganizovali slovenské diecézy, sa bratislavsko-trnavská arcidiecéza rozdelila na Trnavskú a Bratislavskú a územie našej arcidiecézy sa značne zmenilo. Metropolitným sídlom sa stala Bratislava a Trnave zostal titul arcidiecézy.

Keď to zhrniem – najprv boli všetky slovenské diecézy sufragánne vo vzťahu k Trnave – všetky patrili pod Trnavu, potom nám vznikli dve provincie, kde bolo Trnave sufragánnych už menej diecéz a dnes je sídlom arcibiskupa metropolitu Bratislava a Trnave ostal titul arcidiecéza a je sufragánna (podriadená) arcibiskupovi metropolitovi v Bratislave.

Ste rodákom z Bratislavy, v ktorom kostole ste duchovne rástli?

Narodil som sa v Bratislave v ťažkých 50-tych rokoch (1953). V tom roku zomrel Stalin a prezident Klement Gottwald. Mne potom otec tak s humorom hovoril: „Janko, v roku keď si sa ty narodil, mnoho ľudí zajasalo.“

Narodil som sa v činžiaku, ktorý sa dodnes volá Avion. A dlhé roky tam bola autobusová stanica a vedľa tohto komplexu budov je kostol Blumentál – tam som bol aj pokrstený. Toto miesto je aj neďaleko nemocnice, kde pracovala bl. sestra Zdenka Schelingová a neďaleko justičného paláca, kde sestričku vypočúvali a kde ju trýznili. Tu som začínal svoj život ako malý chlapec a nemal som ani potuchy, čo sa v justičnom paláci odohráva.

Bývali sme v parádnom dome, kde nám susedkou bola herečka Hana Meličková, jej manžel profesor Rapant, historik, alebo hudobný skladateľ Alexander Moyzes. Tých som ja ako chlapec všetkých poznal. Môj otec tam bol kuričom a údržbárom a mali ho radi, lebo vedel všetko opraviť. Mamička tiež tam robila domovníčku a upratovačku. Mám jednu sestru, ktorá sa volá Helenka.

Otec mi vždy vysvetľoval politickú situáciu. Ja už ako chlapec som vedel, kto sú to komunisti, koľkých kňazov dali pozatvárať, čo je to Jáchymov. Potom sme sa presťahovali do Dunajskej Lužnej, kde bývali otcovi rodičia. No a tam to detstvo bolo úžasné. Prežívali sme to v takej komunite chlapcov a dievčat, z ktorej sa neskôr stala skupina kresťanskej mládeže. Na tom mal zásluhu dp. Ľubomír Sedlák, bol veľmi prísny, ale veľa sa nám venoval. Založili sme bigbítovú skupinu, rok 1968, v škole sme sa venovali zas divadlu, to bolo niečo úžasné... Otcovi Ľ. Sedlákovi nakoniec ale vzali štátny súhlas a prišiel k nám kňaz Dominik Tóth, neskorší pomocný biskup Trnavskej arcidiecézy. On bol mystik, keď rozprával, my sme ho s otvorenými ústami počúvali. Aj jemu potom vzali štátny súhlas a stal sa robotníkom v pneuservise v Trnave. Keď si to tak uvedomíte, že my, vtedy mladí, sme toto zažili a pýtali sme sa: „Ako je toto možné?“ A história to tak zariadila, že potom sme sa tu na úrade stretli s biskupom Dominikom Tóthom. On ako odchádzajúci pomocný biskup a ja ako prichádzajúci.

Ako kňaz ste boli v naozaj rozličných farnostiach vtedajšej bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Pôsobili ste aj v oblastiach, kde sú maďarsky hovoriaci veriaci. Viete teda dobre po maďarsky?

Otec mal otca Nemca a mamičku Maďarku. Mamička bola Slovenka z Lozorna. U nás sa rozprávalo trojjazyčne. Rozumieť som rozumel, s rozprávaním to bolo už trochu ťažšie. Za normalizácie keď som slúžil ako kňaz v Komárne, boli sme tam dvaja kapláni. Jeden pre maďarských veriacich, druhý (ja) pre slovenských. Môj spolubrat však vtedy emigroval, zostal som sám, a musel som sa začať učiť maďarčinu. Keď mi to už išlo, už som ako kňaz slúžil na viacerých maďarských miestach.

Takže podľa vás je dobre ak kňazi rátajú s tým, že raz sa vo vašej arcidiecéze dostanú aj k maďarsky hovoriacim veriacim?

Aj ja som bol v takej situácii v Komárne, keď som mohol povedať, že sa nebudem učiť po maďarsky, že ja tam nejdem, lebo neviem po maďarsky. To je to misijné poslanie kňaza. Keď som bol v Čunove, mali sme aj chorvátske sväté omše. Všetci vedeli aj štyri jazyky (slovensky, maďarsky, nemecky, chorvátsky). Mali sme slávnosť Božieho Tela a pri každom oltáriku sa čítalo Božie slovo v inom jazyku. Tam bolo možné zažiť tú univerzalitu, katolicitu cirkvi.

Vaša arcidiecéza je pomerne rôznorodá. Ako to vnímate Vy, že život napríklad v Novom Meste nad Váhom, kde ešte len pár týždňov vysielame na novej frekvencii je celkom iný od toho, ako žijú veriaci na opačnom konci, napríklad v Komárne?

Ja si myslím, že mňa osobne na to Pán Boh pripravil tým, že som bol v maďarsky hovoriacich farnostiach, bol som na štiavnicku, kde sú baníci, kde boli Nemci, potom Čunovo. Pre mňa je to plus, je to dar. Niektorí kňazi a veriaci, Slováci, ma nepovažujú za dostatočne slovenského biskupa a niektorí Maďari ma nepovažujú za dostatočne maďarského biskupa. Viete, ale to Pán Ježiš chcel, keď apoštoli vyšli z večeradla, keď Pán na nich zoslal Ducha Svätého, tak začali hovoriť rozličnými jazykmi. Hlásili sa k svojmu národu, ale ohlasovali v rôznych jazykoch. Ja mám rodinu v Lozorne, potom v Hamuliakove. Tam ma zdravia po slovensky, tam zase po maďarsky.

Pamätám si na jednu milú príhodu zo Štúrova. Keď som tam bol kaplán, na druhej strane Dunaja, v Maďarsku, žili Slováci. Tam som išiel slúžiť svätú omšu v slovenčine a tam ma vítali s takýmto prízvukom: „Náš drahý duhovný otec, prišli zo slovenskej!“. Potom o pár hodín som mal sv. omšu v Štúrove a tam som musel hovoriť po maďarsky.

Máloktorý biskup sa môže pochváliť tým, že v priebehu jedného týždňa sa mu doslova pod oknami vystriedajú na sv. omšiach zvyčajne takmer všetci biskupi Slovenska. Máme na mysli tradičnú Trnavskú novénu...

Ústrednou postavou je tam Trnavská Panna Mária, ktorá zachránila Trnavu pred Turkami. Taká hmla padla na Trnavu, že zdezorientovala turecké vojská natoľko, až obišli Trnavu. Potom tu bola morová epidémia pred 300 rokmi. Veriaci vtedy pod vedením mestskej rady niesli obraz Panny Márie z Baziliky po námestí okolo trojičného stĺpa, vrátili sa späť a keď na konci zaspievali hymnus Teba Bože chválime, tak sa traduje, že od tej chvíle sa skončila morová epidémia v Trnave. Dodnes tá modlitba zasvätenia sa Panne Márii sa viaže na mestskú radu  a dodržiava sa aj v dnešných časoch.

Keď prídu otcovia biskupi z jednotlivých diecéz na Slovensku, každý samozrejme v iný deň, stihnete s nimi prehodiť aj pár slov?

Sú to spoločné raňajky, častokrát sa porozprávame o rôznych veciach, ktoré sa dobre rozoberajú medzi štyrmi očami. Utužuje to naše bratstvo.

Váš hovorca mi počas telefonátu ešte pred realizáciou tohto rozhovoru prezradil, že v kázňach sa niekedy zvyknete vrátiť k hodnotným filmom. Ktoré z nich sa vám osobne najviac páčili a ako ste ich využili napríklad v kázni?

Bolo obdobie, keď som veľmi chcel byť režisérom. Písal som scenáre, fantazíroval o svojich dielach. Keď ma raz otecko poslal kúpiť cigarety do krčmy, vtedy to bolo bežné, lebo sme sa všetci poznali, tak za ten čas, čo ma obslúžili, tak ja som si z tých štamgastov vyberal také zaujímavé postavy, ktoré by som rád vo svojich divadelných predstaveniach obsadil. A toto ma akosi tak aj motivovalo, aby som medzi tými filmami vyhľadával také, ktoré možno iných ľudí nezaujímali, ale boli krásne spracované po umeleckej stránke. Napríklad Zbojnícka mladosť Jerguša Lapina, tam ani nebolo nejako prítomné akési náboženské posolstvo, nie je to náboženský film. Ale to umenie stvárniť skutočné detské charaktery postáv, nie umelo ako sa to deje dnes, to je skutočne hodnotné. Zo svetovej kinematografie obľubujem film Prázdniny v Ríme. Keď niekde predávajú staré filmy, čo nemôžu predať, tak ja vtedy prídem a kúpim si takých filmov aj dvadsať. Ľudia o to nemajú záujem, ale sú to filmy s úžasnými posolstvami.

Podľa mňa, až keď je naše vnútro citlivé na takéto kultúrne podnety, a to nemusia byť len filmy, až potom môže prísť niečo náboženské, alebo duchovné. Aby sa to malo kde usadiť. A to je dnes problém. Tvrdý a bezcitný človek, ktorému nič nehovorí ani príroda, ani film, ani báseň, ako absorbuje niečo duchovné? Toto sa pokúšam ilustrovať aj vo svojich kázňach.

Náš rozhovor realizujeme krátko po udalosti blahorečenia Anny Kolesárovej. Na blahorečení v Košiciach ste boli aj vy. S akými pocitmi ste sa vrátili do Trnavy?

Ja som bol ako kňaz na jednom blahorečení dievčaťa, ktoré dopadlo tak ako Anka za prvej svetovej vojny v poľskom Tarnove. Ona sa volala Karolina Kózkówna, ktorú z prvej svetovej vojny prichádzajúci Rusi chceli znásilniť. Teda to nie je záležitosť len Márie Goretti, to je záležitosť každého dievčaťa každej krajiny. Toto ma oslovilo aj na blahorečení Anny Kolesárovej.

TRI NAJ OTCA ARCIBISKUPA:

NAJnáročnejšie kňazské obdobie

Určite to bolo obdobie v čase komunistického režimu. Nás kňazov vypočúvali, niekedy nás odviezli na neznáme miesta. Tam vás mohli dobiť. A dnes niekto povie, že za komunizmu bolo lepšie. Taký človek nezažil komunizmus taký, aký bol. Na druhej strane komunisti si neuvedomili, že nás vychovávali k tomu, že sa oplatí pre evanjelium obetovať sa aj takýmto spôsobom.

NAJdostupnejší spôsob relaxu hoci aj hneď blízko arcibiskupského úradu

Mám aj bicykel, občas si idem zajazdiť, samozrejme nejazdím tak ako niektorí moji bratia biskupi, ktorí odjazdia aj stovky kilometrov, ale skôr tak relaxačne.

NAJmilšia spomienka na detské / mládežnícke časy

Detstvo bolo krásne, ale skôr by som spomenul mládežnícke časy. Keď sme chodili v zime na koledu, z národného divadla sme si vypožičali kroje a u nás to vôbec nebola tradícia. Hoci sme boli z rozličných národností, vytvorili sme spoločnú vianočnú hru, s ktorou sme navštívili všetky domy v Dunajskej Lužnej. V niektorých rodinách nemali ani stromček a vôbec nebolo cítiť, že sú Vianoce. A bolo tam cítiť takú veľkú radosť z toho, že sme im zvestovali narodenie Pána Ježiša.

Celý rozhovor si môžete vypočuť aj vo vysielaní Rádia LUMEN v zvukovej podobe v stredu 10.10.2018. Po odvysielaní je relácia dostupná v našom ARCHÍVE. 

text: Ivo Novák

foto: Martin Šajgalík (1.-3. fotografia), Dušan Kolenčík (4. fotografia)

Prečítajte si aj:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober

NAŠI BISKUPI: Ján Babjak