Svätý Otec ho spozná už z diaľky, keďže vie, že na chutné huby zo Slovenska sa má vypytovať u arcibiskupa-metropolitu Jána Babjaka SJ. Najvyšší predstaviteľ Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rozhovore prezrádza svoj pohľad na manželstvo a celibát kňazov a aj to, prečo sa oplatí investovať do mladých ľudí v cirkvi.

Ste jeden z troch gréckokatolíckych biskupov pôsobiacich na Slovensku. Zároveň ste arcibiskupom metropolitom. Ako vyzerá organizácia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v porovnaní s rímskokatolíckou?

Rímskokatolícka cirkev má silné zastúpenie na Slovensku. Žije v 2 metropoliách – Bratislava a Košice. Gréckokatolícka cirkev, ktorá tu bola kedysi len v podobe jednej prešovskej eparchie na celé územie Československa. Vďaka vernosti našich biskupov a kňazov a veriacich v 50. rokoch minulého storočia, Pán Boh dal rozkvet našej cirkvi, že dnes sú tu 4 subjekty z niekdajšej Prešovskej eparchie. V Českej republike v Prahe je apoštolský exarchát. Na Slovensku je prešovské arcibiskupstvo, košické biskupstvo a bratislavské biskupstvo. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku je metropolitná cirkev sui iuris – svojho práva.

Len pred pár týždňami ste si pripomenuli 40. výročie kňazskej vysviacky. Za také dlhé obdobie – zažili ste niekedy aj krízu v kňazstve, alebo krízu viery?

Krízu viery určite nie, ani krízu kňazstva. Skôr som zažil podrazy, čo si myslím, že každý človek i kňaz ich zažije. A najviac bolí, keď je to od ľudí, od ktorých by som to nečakal. Snažím sa žiť svoje kňazstvo naplno, samozrejme, že som hriešnik ako každý iný človek. Snažím sa spolupracovať s Božou milosťou a usilujem sa, aby Kristus stále žil v mojom srdci. S Ním dokážem preniesť celý nápor práce. Kňazstvo je nezaslúžený Boží dar, nie je moje dielo. Ku kňazstvu som sa dostal celkom prirodzenou cestou. Od malička som miništroval u rímskokatolíkov a ešte po latinsky, ale nemal som žiadne mystické zážitky, alebo zjavenia, ktoré by ma predurčovali ku kňazstvu. Jednoducho plánoval som študovať na strojárskej priemyslovke v Snine. V tom čase bola obnovená naša cirkev a začal som miništrovať v gréckokatolíckom chráme. Tu sa ma náš kňaz otec Michal Šutaj opýtal, akú strednú školu pôjdem študovať. Povedal som mu že do Sniny na priemyslovku a on mi dobrácky poradil, aby som išiel na gymnázium do Humenného a ja som ho poslúchol. Počas gymnázia som bol často v Humennom na fare a cez prázdniny som s o. Šutajom navštevoval mnohých kňazov a bol som mu sprievodcom pri mnohých akciách a pohreboch. Na konci strednej školy sa ma opýtal, na akú vysokú školu si podám prihlášku. Povedal som, že na stavebnú fakultu do Bratislavy. Vtedy mi o. Šutaj poradil, aby som si podal aj druhú prihlášku cez dekanský úrad na teológiu. Tak som aj urobil. Bolo to veľmi ťažké obdobie – rok 1973. Bolo to obdobie normalizácie po Poučení z krízového vývoja v strane a v spoločnosti v Československu, teda upevňovanie totalitnej mašinérie. Všetky výdobytky tzv. Pražskej jari boli zrušené až na našu Gréckokatolícku cirkev, ktorá už druhýkrát nebola zrušená, ale tak ju okliesnili, že živorila. Vo svojich chrámoch sme nemohli sláviť liturgie kedy sme chceli, bolo to nadirigované od cirkevného tajomníka. Bolo spoločné užívanie našich chrámov aj s pravoslávnymi. Jedni slúžili, druhí čakali pred chrámom. Keď niektorá cirkev mala dlhšie bohoslužby, už boli nespokojní tí vonku. Dokonca boli aj prípady, že na fare žili dvaja kňazi – jeden náš a jeden pravoslávny. Bolo to veľmi náročné obdobie. Chvalabohu prišla nežná revolúcia v roku 1989 a mnohé problémy sa vyriešili.

Pri výročiach zostaneme aj naďalej, gréckokatolícka cirkev na Slovensku si ich pripomína tento rok hneď niekoľko...

Predovšetkým je to 200. výročie od ustanovenia Prešovskej eparchie. Gréckokatolíci na Slovensku predtým patrili do rozľahlého Mukačevského biskupstva. Ďalším výročím je 50 rokov od obnovenia gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, kedy sa mohla aspoň trochu nadýchnuť. Napokon si pripomíname 10. výročie vzniku Prešovskej metropolie. Toto sú tri nosné výročia.

Ďalej je tu 30. výročie povýšenia farského chrámu v Ľutine na Baziliku Minor. Pripomíname si aj 130. výročie od narodenia bl. Pavla Petra Gojdiča, prešovského biskupa mučeníka. Tých výročí sme spolu napočítali 13.

Výročie máme aj my v Rádiu LUMEN – 25 rokov jeho existencie. Zároveň sa nám tento rok podarila veľká vec, získali sme nové frekvencie na východe Slovenska, ktoré pokryjú oblasti Stropkova, Svidníka a Medzilaboriec spolu s okolím týchto miest.  V týchto krajoch je aj veľa gréckokatolíkov, ako často chodievate navštevovať veriacich do rôznych kútov archieparchie?

Srdečne vám v Rádiu Lumen blahoželám a teším sa, že ste, pretože pomáhate mnohým ľuďom duchovne rásť.

Takmer všetky soboty a nedele som na cestách po farnostiach. Pozývajú ma ak postavia chrám, zrekonštruujú ikonostas, alebo majú inú významnú udalosť. Občas prichádzam do farnosti aj mimo oficiálnych príležitostí, keď je potrebné niečo vyriešiť. Ľudia sa tešia, aj ja som rád, že sa s nimi môžem porozprávať. Niektorí veriaci mi povedia, že si nepamätajú, kedy bol u nich biskup. Počas obedu, alebo na záver obeda sa snažím podať prítomným ruku a ľudia si to mimoriadne vážia. Jeden pán mi povedal, že keď povie chlapom v robote, že mi biskup podal ruku, tak mi to neuveria. Ešte dodal, že si nebude týždeň umývať ruku. (smiech) Pre bežných ľudí stretnutie sa s biskupom znamená veľmi veľa.

V meste kde sídlite, v Prešove, sa konalo pred pár dňami stretnutie P18 – Národné stretnutie mládeže. Pastorácia mladých nie je jednoduchá. Snažíte sa ich nejako špeciálne zaujať?

Hneď po biskupskej vysviacke som hľadal miesto, kde by mohlo vzniknúť centrum pre mladých. Mladí sú budúcnosťou Cirkvi. Preto investovať do mladých má veľký význam a som si istý že do budúcna sa táto investícia znásobene vráti. Centrum pre mladých v Prešovskej archieparchii máme v Juskovej Voli. Na začiatku sme odkúpili školu v prírode v Juskovej Voli, ktorá má vynikajúcu polohu na konci dediny, z troch strán je les. Školu v prírode sme odkúpili od Prešovského samosprávneho kraja za výhodnú sumu, ale potom sme do nej vrazili ťažké milióny. Dnes centrum funguje celoročne.  Slúžia tam dvaja kňazi s rodinami a pracujú tam aj animátori. Za službu animátorov som veľmi vďačný, bez nich by centrum nemohlo tak dobre fungovať. Oni nielen pripravujú akcie, ale sú pri mladých a formujú ich najmä svojím príkladom. Ja osobne do Juskovej Vole chodím hlavne počas leta na niektoré turnusy stretnutia mladých sláviť svätú liturgiu a vtedy mám s mladými aj diskusiu. Dnes si už ani neviem predstaviť, že by sme toto centrum nemali. Okrem mladých sa venujeme v našich centrách intenzívne aj rodinám a Rómom.

Teším sa z toho, že sme pozitívne zareagovali na výzvu Svätého Otca, aby sme poslali jedného mladého človeka na predsynodálne stretnutie so Svätým Otcom. Zúčastnila sa tohto stretnutia naša animátorka Viktória, ktorú potom pozvali aj na riadnu synodu, ako jedinú laičku zo Slovenska, aby bola audítorkou. A to je aj výsledok nášho snaženia, som veľmi vďačný, budeme na synode za Gréckokatolícku cirkev zo Slovenska dvaja.

V Prešove má sídlo gréckokatolícka bohoslovecká fakulta. Niektorí ľudia v Katolíckej cirkvi, alebo často aj mimo nej kritizujú celibát. A občas padne aj poznámka: „Gréckokatolíci to majú dobré, lebo ich kňazi sa môžu ženiť.“ Vy však ako biskup manželku nemáte a žijete v celibáte. Ako to je teda lepšie?

Najprv k tej prvej časti otázky ohľadom Gréckokatolíckej teologickej fakulty v Prešove. Som veľmi rád, že naša fakulta má akreditáciu z Ríma a je teda cirkevnou fakultou, aj keď je vo zväzku štátnej Prešovskej univerzity. Na fakulte pôsobia viacerí docenti a profesori, ktorí sú odborníkmi vo svojom odbore a takto môžu a aj slúžia potrebám našej cirkvi.

Čo sa týka ženatých kňazov, musím povedať, že na jednej strane kňazi, ktorí prijali svätenie ako ženatí muži majú rodinné zázemie a oporu v manželke. Našim kňazom to väčšinou pomáha. Veď veľká väčšina našich kňazov sú ženatí a horlivo spolu s manželkou a rodinou pôsobia vo farnostiach. No na druhej strane ak sa vyskytujú problémy je to ťažšie ako v celibáte. Predstavte si, že napr. kňazova manželka ochorie, alebo sa im prípadne narodí postihnuté dieťa. V takýchto, hoci zriedkavých prípadoch, je kňazská služba o to náročnejšia, aj keď pod ťarchou kríža môže ten kňaz s rodinou vydať veľké svedectvo. Z mojej strany biskupa je náročné prekladanie kňazov, lebo prekladám nielen kňaza ale aj celú jeho rodinu, manželku a deti. Manželka má nejakú prácu, deti majú svojich kamarátov v škole. Všetko si to uvedomujem, preto je prekladanie kňaza mojou najťažšou službou. Ale ja musím kňazov poslať aj do regiónov, kde sa žije ťažko, kde práca nie je, aby som sa postaral o našich veriacich, ktorí tam žijú.

Avšak musím uznať, že pokiaľ kňazova manželka má Božieho ducha a povolanie byť manželkou kňaza je to úžasné. A je veľa takýchto manželiek našich kňazov. Manželka kňaza musí akceptovať, že jej manžel kňaz je otcom nielen svojej rodiny, ale aj celej farnosti. Teda samozrejme tá možnosť tu je, že naši gréckokatolícki bohoslovci si môžu vybrať, či budú žiť v celibáte, alebo budú vysvätení ako ženatí kňazi.

Vo vašej archieparchii máte viaceré pútnické miesta. Snáď najvýznamnejšie sú hora Zvir v Litmanovej a Ľutina. Čo vás osobne priťahuje na týchto pútnických miestach?

Mariánske pútnické miesta ma priťahujú samým faktom, že sú to miesta zasvätené našej Nebeskej Matke. Sú zasadené do nádhernej prírodnej scenérie a sú to premodlené miesta, kde prichádzajú mnohí hľadať riešenia na mnohé svoje otázky. Tam veriaci človek zloží Božej Matke k nohám všetky svoje radosti, ale i bôle a starosti. Na týchto mariánskych pútnických miestach relaxujem duchovne, ale aj fyzicky. Nachádzam tam pokoj, na úrade sú každú chvíľu návštevy, telefonáty... Tieto pútnické miesta využívam aj na prípravu homílií, či prednášok, spokojne sa tam môžem modliť aj riešiť náročné záležitosti. Okrem toho Litmanová je mojím miestom na zber húb.

Dočítal som sa o vás, že ste vášnivý hubár. Stíhate si ešte stále nájsť čas aspoň na chvíľu a vyraziť do lesa na huby?

Odmalička som vyrastal v dedine pod horou. V období môjho dozrievania môj otec pracoval v Prahe a na iných miestach v Čechách. Chýbal mi, ale otca mi nahrádzal strýko, ktorý žil s nami v dome. Kedysi bol lesník, on ma naučil mať vzťah k prírode a k lesu. On poznal každý strom v lese, orientoval sa tam bezchybne. Keď rástli hríby, tak poznal všetky miesta kde rastú. Naučil ma chodiť po lese veľmi ticho a preto som mohol veľa vidieť a pozorovať zvieratá. Na dovolenku nechodím k moru, pre mňa je príroda a najmä les tou najlepšou dovolenkou. Huby nielen zbieram, ale rád ich aj zužitkujem. Zberám asi 20 druhov húb, aj také, ktoré iní ľudia nezbierajú. Napríklad Muchotrávka mäsitá je fantastická huba. Niet lepších raňajok ako huby na cibuľke a slaninke s vajíčkom. Po fyzickej stránke sa pri takejto aktivite zničím – začnú ma bolieť kolená, kĺby, chrbtica. Od pol šiestej som v lese, čistím huby do noci a ráno o pol šiestej som opäť v lese. Pre mňa je to ale neuveriteľný psychický oddych.

Huby od vás vraj končia aj na stole pápeža.

Je to pravda, Benediktovi XVI. som viackrát podaroval sušené hríby, takisto aj Františkovi. Keď idem do Ríma, je to až komické, ako ma Svätý Otec identifikuje. Raz som bol na stredajšej audiencii iba v kňazskom civili v obleku a Svätý Otec kráčajúc z námestia k oltáru pozdravoval zakývaním sediacich biskupov. Keď ma zbadal, prišiel ku mne bližšie a opýtal sa ma: Priniesol si mi huby?  A ja hovorím, Svätý Otče teraz nerastú huby, je apríl, prinesiem vám ich v októbri.

V rámci KBS pôsobíte v environmentálnej subkomisii. Je to pre vás aj takou odmenou?

Áno. Mám vzťah k lesu, k prírode, k zvieratám. Napĺňa ma to a som vždy rád, keď sa stretneme na zasadaní subkomisie, a diskutujú odborníci k takým vážnym otázkam ako je voda, les, pôda, odpad a ochrana životného prostredia. Je mi ľúto, že mnoho ľudí mávne rukou, čo je to tá environmentálna subkomisia a na čo to je. Ale my ľudia nie sme múdri, keď to podceňujeme. Veď produkujeme odpady, ktoré znečisťujú prírodu a nám na tom nezáleží? Chodím už asi 60 rokov po lese a les sa úplne zmenil. Z lesa sme žili, každý kúril drevom, každá suchá haluz bola zužitkovaná. Dnes je les ako džungľa, nedá sa ním prechádzať a veľmi ma mrzí keď tam vidím odpadky. Niekedy chodím po lese s taškou a zbieram odpadky. A ešte keď si pospomínam na detské časy, v katastri našej dediny vyvieralo množstvo prameňov, to všetko bolo čistučké a každý si mohol načrieť. Strýko spomínal, ako jednému grófovi do Maďarska z jedného nášho prameňa každý týždeň vozili dva sudy vody. Dnes keď sa prejdem po chotári nenájdem skoro žiadnu čistú studničku. Je mi to ľúto, že nevieme mať vzťah k prírode, ktorá je naším pozemským domovom.

Okrem vecí, o ktorých sme hovorili sa venujete aj knižnému spracovaniu príbehov gréckokatolíckych kňazov, ktorí trpeli.

Pamätám si, ako Svätý Otec Ján Pavol II. vyzval cirkvi strednej a východnej Európy, aby spísali svoje martyrológiá a tak vydali svedectvo o vyznávaní viery v totalitnom režime. Zameral som sa na osudy našich kňazov po roku 1950, kedy vydali hrdinské svedectvá o svojej viere, o vernosti Svätému Otcovi a o vernosti svojmu svedomiu.  Postupne som napísal 8 dielov malých kníh o týchto kňazoch. A keď som sa stal biskupom, tak som medailóny kňazov doplnil o informácie z biskupského archívu a vydal som knihu Zostali verní v dvoch zväzkoch, ktoré majú spolu 1200 strán. Je tam mnoho zaujímavých príbehov, ťažkých a smutných, ale aj veselých a poučných. Knihy sú k dispozícii v predajni Petra v Prešove.

TRI NAJ otca arcibiskupa:

NAJobľúbenejší žalm

51. žalm – to je žalm, ktorý sa denne kňaz modlí a vždy je inšpiratívny. Človeka stavia do postoja pokory a uvedomenia si svojich slabostí.

NAJobľúbenejšia kniha

V uplynulých rokoch ma najviac oslovuje Denníček sv. sestry Faustíny. Mám ho stále na stole, je takou chutnou duchovnou potravou pre mňa a hlavne inšpirujúcou.

NAJpotešujúcejšia správa akú ste dostali

Je to aktuálna spáva, že Svätý Otec udelí gréckokatolíkom zo Slovenska osobitnú audienciu v sobotu 6.10.2018 vo Vatikáne.

Celý rozhovor si už čoskoro budete môcť vypočuť aj vo vysielaní Rádia LUMEN v zvukovej podobe. O čase odvysielania vás budeme informovať.

text: Ivo Novák

foto: Jaroslav Fabian + archív Prešovskej archieparchie

Prečítajte si aj:

NAŠI BISKUPI: Stanislav Zvolenský

NAŠI BISKUPI: Bernard Bober