„Rúhal sa! ... Čo na to poviete?“ spýtal sa veľkňaz zhromaždeného synedria. A oni odpovedali: „Hoden je smrti.“ A tak Pána Ježiša odsúdili (porov. Matúš 26, 59 – 67). Ale v čom sa údajne rúhal?

Evanjelium to zaznamenáva takto: „Veľkňaz mu (Ježišovi) povedal: ‚Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.‘ Ježiš mu odvetil: ‚Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch‘“ (Matúš 26, 62 – 64).

To, že Kristus je povýšený „po pravici“ Otca, bolo súčasťou najskoršieho kázania apoštolov. Keď Petra predvolali pred to isté synedrium, ktoré odsúdilo Ježiša, vyhlásil: „Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov (Skutky apoštolov 5, 30 – 31). Pre to isté svedectvo bol prvomučeník Štefan odsúdený smrť za výrok: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Skutky apoštolov 7, 55). Niet sa čo čudovať, že tento obraz sa dostal do základných vyznaní viery Cirkvi a kresťania po celom svete ho opakujú každý deň.

Apoštoli a ostatní, ktorí hovorili o Božej „pravici“, vedeli, že používajú metaforu, antropomorfizmus (pripisujú Bohu ľudskú vlastnosť, v tomto prípade „pravú ruku“). Sedenie po pravici pozemského kráľa bolo miestom moci a cti. Ten, kto toto miesto zastával, konal v mene kráľa a mal právo na rovnakú úctu ako kráľ. Keď hovoríme, že Ježiš sedí po „pravici“ Otca, jasne ho staviame ako rovného v sláve so samotným Otcom.

Nanebovstúpenie a intronizácia

Veľký sviatok Kristovho nanebovstúpenia, ktorý sa slávi v štyridsiaty deň po Pasche, je vlastne dvojnásobným sviatkom. V prvom rade je to slávenie pamiatky Kristovho nanebovstúpenia, ako ho slávili apoštoli a ako je zaznamenané vo Svätom písme: „Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ (Lk 24, 50 – 51).

Tento sviatok si všíma aj to, čo bolo neviditeľné: Kristus tróni po Otcovej pravici. Tieto dva aspekty tajomstva sa vždy spájajú v hymnoch sviatku: „Bol si vzatý v sláve z Olivovej hory v prítomnosti svojich učeníkov, Kriste, Bože náš, zaujal si miesto po Otcovej pravici a naplnil si svet svojím božstvom...“ (apostichon pri večierni).

Naše slávenie ďalej rozlišuje ďalší aspekt tajomstva. Na jednej strane večné Božie Slovo bolo vždy po Otcovej pravici so Svätým Duchom v božstve. A tak sa vhodne modlíme: „Ježiš, Darca života, vzal so sebou tých, ktorých miloval, vystúpil na Olivovú horu, požehnal ich a na oblaku sa vzniesol do Otcovho lona, ktoré nikdy neopustil“ (z kánonu na utierni).

Božie Slovo, vtelené v lone Panny, bolo v rovnakom čase s Otcom v jeho božstve. Toto vyjadruje aj tento známy tropár z božskej liturgie: „V hrobe si bol telesne, v podsvetí s dušou, veď si Boh, v raji so zločincom a na prestole si bol s Otcom a Duchom, všetko naplňujúci, neobsiahnuteľný Kriste.“

Vtelením je Kristus teraz bohočlovekom, ktorý priniesol svoju zbožštenú ľudskú prirodzenosť do slávy Otca. Nevrátil sa k Otcovi ako Slovo pred vtelením, ale s ľudskou prirodzenosťou, ktorú prijal, a teraz je vzkriesená a premenená:

„Keď si zostúpil z neba k veciam na zemi a ako Boh si vzkriesil spolu so Sebou Adamovu prirodzenosť, ktorá ležala dolu vo väzení podsvetia, svojím nanebovstúpení si ju vyniesol do neba, Kriste, a usadil si ju so Sebou na tróne svojho Otca, pretože si milosrdný a miluješ človeka“ (stichira na utierni).

„Krista, Darcu života, ktorý vo svojich dvoch prirodzenostiach slávne vystúpil do neba a teraz sedí s Otcom, vy kňazi chváľte, vy ľudia vysoko vyvyšujte po všetky veky" (z kánonu na utierni).

„Naša prirodzenosť, ktorá kedysi padla, bola povýšená nad anjelov a nad ľudské chápanie usadená na Boží trón. Poďte, slávme sviatok a volajme: ‚Vy jeho diela, chváľte Pána a vysoko ho vyvyšujte po všetky veky‘ (z kánonu na utierni).

„Majestát Toho, ktorý sa stal chudobným v tele, bol vyzdvihnutý nad nebesia a naša padlá prirodzenosť bola poctená tým, že sedí s Otcom. Slávme sviatok a všetci svorne volajme a radostne tlieskajme“ (z kánonu na utierni).

Oslávená ľudská prirodzenosť

Božie Slovo, skutočne vtelené v Ježišovi, Synovi Márie, je neoddeliteľne spojené s našou ľudskou prirodzenosťou. Ako taký sa Ježiš usadil na trón našej ľudskej prirodzenosti po Otcovej pravici.

Táto nová a jedinečná skutočnosť je vyjadrená v ikone sviatku. Trón večnej Trojice sa často zobrazuje ako tri sústredné kruhy. Uprostred nich je, vyvýšený anjelmi, Kristus vo svojom človečenstve. Práve tento detail z ikony nanebovstúpenia nachádzame v kupole našich chrámov ako Pantokrátora, Všemohúceho, Hlavu Jeho tela, ktorým je Cirkev.

Sviatok Kristovho nanebovstúpenia je teda aj oslávením našej ľudskej prirodzenosti a spečatením Kristovej služby na zemi. Ako to vyjadrili cirkevní otcovia, Boží Syn sa stal človekom, aby ľudia mohli byť zbožštení. 

Aj my sme vystúpili do neba

V Kristovi teraz naše človečenstvo sedí po Otcovej pravici, ale v skutočnom zmysle Kristus nie je osamelý. Jeho človečenstvo v nebesiach je len prvým z mnohých ľudí, ktorí budú oslávení spolu s ním. Svätý Pavol to opisuje obrazom z poľnohospodárskeho prostredia: Kristus je prvým z úrody a my máme byť zvyškom úrody! „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom, pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi“ (1 Korinťanom 15, 20 – 23).

Ján Zlatoústy, keď hovorí o nanebovstúpenom Kristovi, používa množné číslo: „vystúpili sme do neba“. Ak vystúpila do neba „prvotina“, vystúpil aj zvyšok úrody. „My, ktorí sme sa zdali byť nehodní zeme, sme teraz vyzdvihnutí do neba. My, ktorí sme boli nehodní pozemského panovania, sme boli vyzdvihnutí do Kráľovstva na výsostiach, vystúpili sme vyššie než nebesia, prišli sme obsadiť Kráľovský trón a tá istá prirodzenosť, pred ktorou anjeli strážili raj, sa nezastavila, pokým nevystúpila k Pánovmu trónu.“

„Kristus vystúpil do neba a s Kristom vystúpilo aj naše telo. ... Úžasné! Pozri sa znova, ako Kristus vyzdvihol Cirkev. Akoby ju dvíhal nejakým motorom, vyzdvihol ju do obrovskej výšky a posadil ju na trón. Veď kde je Hlava, tam je aj telo. Medzi Hlavou a telom nie je nijaký interval oddelenia. Veď keby bolo oddelenie, jedno by už nebolo telom a druhé by už nebolo Hlavou.“

Zdroj: https://melkite.org/faith/feast-of-the-ascension Preložil o. Ján Krupa