Približne v roku 52 Pavol, ktorého kázanie evanjeliového posolstva priviedlo v tej dobe do Korintu, píše malej solúnskej kresťanskej komunite, ktorú krátko predtým založil, aby ju upevnil a povzbudil: tento list je najstarším zachovaným kresťanským dokumentom.

Sotva bol úplne prvý, no ani zďaleka nie je riskantné domnievať sa, že, ak predtým niečo existovalo, nemohlo toho byť veľa. Je skutočne pravdou, že misijné povolanie hnalo hneď prvých príslušníkov kresťanskej cirkvi vyjsť z Jeruzalema do celej Palestíny a neskôr vonku, postupne do Sýrie, Fenície, Egypta, Ázie atď., aby šírili medzi židmi a pohanmi vieru v Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za spásu všetkých ľudí: ale jednoduchosť posolstva, ako aj komunitnej štruktúry, ktorá ho šírila, si nevyžadovala používať zvlášť náročné komunikačné nástroje.

Kázanie kresťanského posolstva sa dialo tak medzi židmi ako aj medzi pohanmi prostredníctvom ústnej komunikácie, spočiatku v aramejčine, ale postupne čoraz viac v gréčtine, ktorú používali aj židia v stredomorskej diaspóre, a len príležitostne bol pociťovaná potreba uchýliť sa k písaniu; na druhej strane, pokračujúca polemika zo židmi, z ktorých väčšina nebola ochotná prijať ukrižovaného Ježiša ako Mesiáša svojho oslobodenia, si nevyžadovala oveľa viac ako len konzultáciu a výklad starozákonných proroctiev.

Tento počiatočný skromný dopyt písomnej komunikácie sa rozvíjal dvomi smermi: na jednej strane, ako ukazuje Pavlov príklad, misionár mohol pociťovať potrebu udržiavať sa v listovom kontakte s komunitami, ktoré zakladal postupne počas svojich ciest a z každej z nich, po viac-menej dlhšom pobyte, odišiel, aby – aspoň vo svojich zámeroch – súčasne pokračoval inde svoju misiu; na druhej strane, kázanie posolstva, pretože bolo založené na postave a diele Krista, ukladalo uchovať z tohto posolstva spomienku a, za takým cieľom, kúsok po kúsku, keďže postupom času ústne svedectvo prvých učeníkov ozrejmovalo čoraz viac svoju neistotu, sa začal vytvárať priestor pre prvé zárodočné zbierky Pánových výrokov a skutkov. Z najstaršej listovej aktivity boli zozbierané a preto zachované rôzne Pavlove listy alebo aspoň jemu pripísané listy, a niekoľké ďalšie, ktoré sa zachovali tiež pod menom dôležitých predstaviteľov prvotnej komunity. V skutočnosti nič nevieme o najstarších zbierkach Ježišových výrokov a skutkov, ale poskytovali materiál, ktorý, postupne rozširovaný a spracovávaný, nadobudol konečnú podobu v štyroch aktuálnych kánonických evanjeliách.

Základným problémom, ktorý sužoval život prvotnej komunity, pričom vyvolal hádky a schizmy, z ktorých sa niektoré zvečnili, bol problém šírenia evanjeliového posolstva medzi pohanmi, pretože rozhodnutie oznámiť ho aj im bolo veľmi ťažké a presadilo sa uprostred živých polemík. Vskutku niektorí z kresťanov prvej hodiny, ktorí boli zviazaní so židovskou tradíciou, verili, že viera v Krista sa musí rozvíjať v rámci dodržiavania mojžišovského zákona, ktorý túto tradíciu zakladal, a preto vzdorovali nerozlišujúcemu prijímaniu pohanov do komunity veriacich; naopak iní, hoci židia ako Pavol, presadzovali oslobodenie od židovských predpisov, pretože ich považovali za už úplne prekonané na účely ospravodlivenia vierou v Krista, a preto nemali zábrany kázať túto vieru aj pohanom.

Tento spor nezostal obmedzený na teoretickú diskusiu, ale presunul sa do evanjelizačného terénu: tam, kde Pavol kázal pohanom vieru v Krista, úplne neprihliadajúc na predpisy židovského zákona, kresťanskí misionári judaizujúceho razenia, ktorí dorazili neskôr, sa usilovali ukladať pohanom, ktorých obrátil už Pavol, spolu s touto vieru aj židovské predpisy, dokonca obrad obriezky, ktorá sa protivila nežidom.

Rozpálená polemika, ktorá nasledovala, je základom takzvaných veľkých Pavlových listov: mojžišovský zákon – píše Pavol svojím charakteristickým štýlom, suchým a nervóznym, takým bohatým na pátos – s obťažnými dodržiavaniami (skutkami), ktoré ukladá, dáva človeku len povedomie o hriechu, ale nie božskú pomoc (milosť), ktorá jediná môže spôsobiť spásu; božská pomoc prichádza z viery v Krista, prostredníctvom krstu, ktorý robí človeka účastníkom na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní a členom Kristovho mystického tela, Cirkvi (Listy Rimanom, Galaťanom).

Hoci je toto Pavlovým prioritným úsilím, nemôže zakryť, že bojuje proti úplne opačnému nebezpečenstvu: slobodu od židovského zákona, ktorú káže, neslobodno zamieňať, ako to robia niektorí, s nerozlišujúcou morálnou neviazanosťou, chápanou ako výsada toho, kto požíva charizmu ducha, a ani ten, kto požíva takúto charizmu, sa nesmie ňou chvastať, ale naopak, kresťanská sloboda ukladá každému, kto má na nej podiel, pretože sa stal duchovným človekom, rigoróznejšie morálne imperatívy (Prvý a Druhý Korinťanom).

Ďalšia veľké téma, uskutočnenie božského tajomstva vďaka jednote židov a pohanov v jedinom tele Cirkvi, bola rozvíjaná o niekoľko rokov neskôr predovšetkým v Listoch Kolosanom a Efezanom, ktorých Pavlovo autorstvo, je, mimochodom, spochybňované. 

Zdroj: Prinzivalli /Simonetti: Letteratura cristiana antica. Antologia di testi, Piemme 1996. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.