Kresťanstvo sa na ostrov Cyprus dostalo prostredníctvom apoštola Pavla a jeho spoločníka Barnabáša ešte pred príchodom na európsku pevninu. Prvým biskupom ostrova, ktorého ustanovili Pavol a Barnabáš, bol Ježišov priateľ Lazár. Jeho hrob sa uctieva v Larnake. Hoci medzinárodne uznaný štát Cyprus je teraz súčasťou Európskej únie, ostrov zostáva pre Katolícku cirkev súčasťou Svätej zeme. Jeho osud je od začiatku pokresťančovania úzko spätý so Svätou zemou.

Cyprus zostal po schizme Cirkvi v roku 1054 súčasťou Byzancie. Preto sa jeho vzťahy s Katolíckou cirkvou začali až počas križiackych výprav, keď sa na ostrove v roku 1126 usadili kupci z Benátok a Janova. Po strate Svätej zeme sa tieto vzťahy zintenzívnili, keď v roku 1192 získal ostrov od Richarda Levie srdce titulárny jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan a vybudoval na ňom svoj exil a postavil mnohé veľkolepé kostoly.

Katolíci prišli až v 12. storočí

V roku 1196 bolo v Nikózii prvýkrát zriadené katolícke arcibiskupstvo, ktorému boli priradené biskupstvá Famagusta, Limassol a Pafos. Väčšina obyvateľov ostrova v tomto období zostala grécko-pravoslávna, katolíci tvorili len približne 15 až 20 % celkového počtu obyvateľov, ale predstavovali vyššiu vrstvu. Po páde Akka v Palestíne v roku 1291 sa Cyprus stal baštou západného kresťanstva, obchodným centrom s Levantou a po Benátkach azda najbohatšou krajinou v Európe.

Keď Osmani v rokoch 1570 – 1571 dobyli ostrov Cyprus, ich nenávisť bola namierená najmä proti vládnucim katolíkom, ktorých zmasakrovali alebo vyhnali. Mnohí katolíci utiekli na Rhodos, Maltu alebo do Libanonu, desiatky nádherných gotických katedrál a kostolov boli premenené na mešity, ale dodnes si zachovali svoj cirkevný exteriér ako demonštráciu moci.

Katolícka cirkev bola rozpustená

Katolícka cirkev bola novými vládcami formálne rozpustená, zatiaľ čo autokefálna Cyperská grécko-pravoslávna cirkev sa stala jedinou uznanou cirkvou na ostrove, keďže jej centrum sa nachádzalo v Konštantínopole. Katolíci, ktorí zostali na Cypre, mali na výber konvertovať na islam, alebo sa stať grécko-pravoslávnymi. Niektorí si zvolili tretiu cestu a po stáročia sa skrývali v pohoriach Troodos a Pentadaktypos a na polostrove Karpasia, až kým sa na Cypre v roku 1878 nezačala britská vláda.

Zatiaľ čo bežné katolícke obyvateľstvo bolo vyháňané alebo násilne obracané, františkáni mohli v roku 1596 z Jeruzalema založiť na Cypre dva kláštory, keďže mestský štát Benátky uzavrel s Osmanmi mierovú zmluvu. V tomto období sa opäť objavila malá komunita katolíkov. V roku 1646 bola v kláštore Santa Croce v Nikózii založená škola „Terra Santa“, najstaršia škola v krajine, ktorá existuje dodnes.

Po dosiahnutí nezávislosti opäť nasledovalo vyháňanie

V 18. a 19. storočí sa v Larnake na zvyškoch starej križiackej štvrte dokonca opäť vytvorila „franská štvrť“. V polovici 19. storočia žila na ostrove komunita približne 400 až 600 katolíkov. Pod britskou vládou od júla 1878 sa katolícka komunita stala neoddeliteľnou súčasťou cyperskej spoločnosti. Po vyhlásení nezávislosti krajiny v roku 1960 boli laickí zástupcovia katolíkov členmi parlamentu krajiny, hoci pravoslávna cirkev sa stala akýmsi druhom štátnej cirkvi.

Počas tureckej invázie v roku 1974 bolo zabitých 1 500 ľudí, 162 000 grécko-pravoslávnych kresťanov bolo vyhnaných, 550 pravoslávnych kostolov, kláštorov a kaplniek v severnej časti ostrova bolo znesvätených a niektoré boli premenené na mešity a hotely alebo ponechané napospas skaze. Aj tridsať katolíckych rodín z dnešnej severnej časti ostrova bolo vyhnaných a františkánsky kláštor a škola vo Famaguste boli zatvorené.

V každom prípade niekoľko stoviek katolíckych maronitov mohlo zostať vo svojich dedinách ako jediné uzavreté sídla kresťanskej komunity na severe ostrova. Turecká armáda usadila v opustených gréckych dedinách na severe Cypru radikálnych tureckých osadníkov z Anatólie, ktorí teraz tvoria väčšinu obyvateľstva v severnej časti ostrova. Iba v Rizokarpase/Dipkarpase naďalej existuje malá grécka komunita na severe Cypru.

Hlavný kláštor ostrova v nárazníkovej zóne

Apoštolský vikár („generálny vikár“), ktorý sídli na ostrove od roku 1847 a je podriadený Jeruzalemskému latinskému patriarchátu, sídli vo františkánskom kláštore v Nikózii. Ten sa v súčasnosti nachádza v nárazníkovej zóne, ktorú kontroluje OSN a ktorá oddeľuje obe polovice ostrova. V Nikózii sa nachádzajú aj dve katolícke školy. Ďalšie tri katolícke farnosti v Larnake, Limassole a Pafose sa nachádzajú vo františkánskych kláštoroch.

Napriek rozdeleniu ostrova sa spolu s početným rastom komunity rozrastali aj úlohy a oblasti činnosti Katolíckej cirkvi. V posledných desaťročiach sa tvár ostrovnej katolíckej komunity výrazne zmenila: Keď Cyprus v roku 2004 vstúpil do EÚ, na Cyprus sa presťahovali mnohí Európania. Nasledovali ich veriaci z Ázie, Latinskej Ameriky a najmä v posledných rokoch aj z Afriky. V posledných rokoch vznikli štyri nové katolícke bohoslužobné miesta aj v tureckej severnej časti ostrova, keďže mnohí žiadatelia o azyl a študenti z celého sveta prišli na Cyprus cez turecký sever.

Katolícku komunitu tvoria najmä Afričania

V severnej časti ostrova bolo mesto Kyrenia, ktoré Turci premenovali na Girne, dlho jediným katolíckym bohoslužobným miestom. Už niekoľko rokov študuje niekoľko stoviek katolíckych Afričanov vo Famaguste, tureckej Mağuse, tajnom hlavnom meste severnej časti. Hoci mesto so 40 000 obyvateľmi má tucet zničených kostolov, z ktorých polovicu tvoria mešity, stará kinosála, ktorú Afričanom darovala univerzita, je teraz jediným katolíckym bohoslužobným miestom v meste. Veľkolepá gotická katolícka križiacka katedrála svätého Mikuláša, ktorá je pohrebiskom Lusignanovcov, je od roku 1570 mešitou.

Okrem Kyrénie a Famagusty pribudli v posledných rokoch ako katolícke bohoslužobné miesta aj mestá Lefke a Lefkosa, ktoré sú tureckou časťou Nikózie. Aj tamojšie komunity pozostávajú prevažne z Afričanov. V súčasnosti je v severnej časti ostrova viac rímskokatolíckych komunít ako v období pred tureckou okupáciou, keď bol ostrov ešte nerozdelený.

Zjednotenie ostrova je ešte ďaleko

Katolícke cirkevné spoločenstvá na Cypre, podobne ako v Izraeli, sú čoraz viac tvorené prisťahovalcami, najmä z Afriky, kde kresťanstvo celkovo rastie stále ešte najsilnejšie. Aj v tomto ohľade sa Cyprus čoraz viac podobá situácii vo Svätej zemi.

Rozdelenie ostrova Cyprus a jeho hlavného mesta Nikózia trvá už 50 rokov. Turečtina je naďalej druhým úradným jazykom v južnej časti ostrova, zatiaľ čo na severe sa hovorí už len po turecky. Snahy o zjednotenie ostrova pravidelne stroskotávajú na odpore Ankary.

Zdroj: https://www.die-tagespost.de/leben/aus-aller-welt/auf-zypern-waechst-die-kirche-art-253114