Každoročne, keď sa pripravujeme na Veľký pôst, na božskej liturgii počúvame Pánovo podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). Niektorí komentátori hovoria, že tento príbeh by bolo lepšie nazývať podobenstvom o odpúšťajúcom otcovi, pretože otec je najdôležitejšou postavou v tomto príbehu. Naozaj toto podobenstvo hovorí o charaktere Boha (otec) a o ľudskom stave (obaja jeho synovia). Takto toto podobenstvo pripravuje pôdu pre našu veľkopôstnu cestu pokánia.

Márnotratný syn a náš ľudský stav

Nie je nám povedané, aký bol presný vek mladého muža, keď sa rozhodol vydať na vlastnú päsť, ale mnohí komentátori ho vykresľujú ako adolescenta. Jeho správanie to určite potvrdzuje. Má sebeckú mladícku netrpezlivosť: svoje dedičstvo chce teraz, hoci jeho otec ešte žije. Viac než samotný otec ho zaujíma to, čo si môže kúpiť za otcove peniaze.

Týmto mladý muž zopakoval voľbu našich prarodičov, ktorí uprednostnili chutné, ale zakázané ovocie pred pokračovaním v spoločenstve s Bohom, ktorý poskytol toto ovocie. Mladý muž zároveň zobrazuje voľby, ktoré robíme my všetci, keď svoju pozornosť zameriavame na plody stvorenia namiesto na Stvoriteľa, ktorý nám ponúka vzťah so sebou samým. Každou takouto voľbou sa stávame malicherným adolescentom, ktorého prvé pokusy o dosiahnutie dospelosti si vždy vyžadujú odpor voči rodičom, ak nie priamo vzburu.

Zdá sa, že márnotratného syna jeho novoobjavená nezávislosť pomerne rýchlo priviedla do otroctva. Začal žiť spôsobom, ktorý sa v rôznych prekladoch Svätého písma nazýva „divoký“, „bezohľadný“, „voľný“, „búrlivý“, „bláznivý“, „notorický“, „zhýralý“, „rozmarný“ alebo „márnotratný“. Ostáva nám len predstavovať si, čo to mohlo zahŕňať; určite vieme, aký bol výsledok. Minul všetko, čo mal, a nakoniec nemal nič. Chcel byť nezávislý, ale nepochopil, že nezávislosť nezbavuje človeka zodpovednosti.

Žiadny duševne vyrovnaný človek v našom svete nechce byť závislý od druhého. Často však zabúdame, že naša túžba po ľudskom sebaurčení nás nemôže odviesť od Boha bez katastrofálnych následkov. Nevyhnutne skončíme na duchovej mizine a budeme žiť na prasačom krmive bezbožného sveta.

Na rozdiel od mnohých ľudí márnotratný syn urobí niečo so svojím stavom: vráti sa k svojmu otcovi. Robí pokánie. Ešte stále myslí na seba a svoje potreby a plánuje si vyprosiť najnižšie miesto v otcovej domácnosti. Mladík nevie, s kým má do činenia.

Odpúšťajúci Otec a Božie milosrdenstvo

Otec nečaká, pokým sa mu syn ospravedlní alebo požiada o odpustenie. Privíta ho doma s otvorenou náručou a zvolá oslavu. Otec je obrazom nášho nebeského Otca, ktorý vie, keď jedno z jeho detí žiada o odpustenie, a hneď udelí odpustenie bez toho, aby vyžadoval nejakú formu pokánia alebo zadosťučinenia.

Všimnite si, že otec nejde hľadať svojho syna, keď si chlapec užíva márnotratný život, ktorý si zvolil, alebo keď je nešťastný, ale ešte nie je rozhodnutý vrátiť sa domov. Otcovo milosrdenstvo prinesie ovocie až vtedy, keď po ňom syn skutočne zatúži, a tak otec čaká, kým syn urobí prvý krok. No keď sa syn vráti, otec ho nenúti, aby sa usiloval o odpustenie, ale dobrovoľne mu ho udelí.

V tomto sa otec odlišuje od mnohých, ktorí by chceli, aby sa nevďačnému synovi dala pocítiť neľúbosť predtým, ako bude prijatý späť do domácnosti. Možno by sme sa cítili oprávnení „dať mu lekciu“, ale toto zjavne nie je Boží spôsob. Keď sa pokánie skutočne dotkne srdca, „lekcia“ už bola udelená.

Mimoriadne Otcovo milosrdenstvo nie je ospravedlnením pre využívanie Otca: čiže pre hľadanie požehnania v jeho dome, zatiaľ čo nerobíme pokánie ani slovami ani skutkami. Ako učil svätý Izák Sýrsky: „Skutočnosť, že pokánie poskytuje nádej, by sme nemali brať ako prostriedok na zbavenie sa pocitu strachu, aby sme sa slobodnejšie a bez obáv dopúšťali hriechu“ (Izák Sýrsky, Prvá zbierka: Desiata homília).

Hlásať Božie milosrdenstvo

Naša liturgia neustále zdôrazňuje Božie milosrdenstvo. Obľúbený polyjelejný žalm, ktorý sa tak často spieva v našich chrámoch pri najslávnostnejších príležitostiach, má ako refrén: „Lebo jeho milosrdenstvo je večné, aleluja.“ Každý zo žalmov obednice ohlasuje hĺbku Božieho milosrdenstva voči svojmu ľudu: „Veď on ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, on liečo všetky tvoje neduhy, on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou“ (Ž 102/103, 3. 4).

Druhý žalm obednice je ešte konkrétnejší: „Pán utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb. Pán vyslobodzuje väzňov, Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov“ (Ž 145/146, 7 – 9).

Je nerozumné myslieť si, že my, ktorí na našich bohoslužbách neustále spievame o Božom milosrdenstve, by sme sa nemali navzájom povzbudzovať k návratu k Otcovi účasťou na pôstnych bohoslužbách Cirkvi, pristúpením k tajomstvu spovede...

Ako povedal Pán v podobenstvách, ktoré predchádzajú príbehu márnotratného synovi v 15. kapitole Lukášovho evanjelia: „Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú... Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie“ (Lk 15, 7. 10).

Svätý Cyril Alexandrijský o tomto podobenstve

Čo je teda cieľom podobenstva? Preskúmajme príležitosť, ktorá k nemu viedla, lebo tak sa dozvieme pravdu. Samotný blažený Lukáš krátko predtým povedal o Kristovi, Spasiteľovi nás všetkých: „A všetci mýtnici a hriešnici k nemu prichádzali, aby ho počúvali. A farizeji a zákonníci reptali a hovorili: ‚Tento človek prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.‘“ Keď sa teda farizeji a zákonníci tak pohoršovali nad Kristovou nežnosťou a láskou k človeku a zlomyseľne a bezbožne Krista obviňovali, že prijíma a učí ľudí, ktorých život je nečistý, Kristus im nevyhnutne predložil toto podobenstvo, aby im jasne ukázal práve túto vec: že ... keď je niekto povolaný k pokániu, aj keby to bol človek veľmi zavrhnutiahodný, musíme sa z toho radovať a nesmieme sa nad tým rozčuľovať... 

Lebo niekedy sa ľudia nad tým pohoršujú a dokonca hovoria: „Tento človek, ktorý sa dopustil takých a takých činov... bol zapísaný medzi Božích synov a poctený slávou svätých!“ Takéto sťažnosti pochádzajú z prázdnej obmedzenosti mysle, ktorá sa neprispôsobuje zámeru Otca všetkých. Lebo Otec všetkých sa veľmi teší, keď vidí, že tí, ktorí boli stratení, dosahujú spásu, a znovu ich pozdvihuje k tomu, čím boli na začiatku, a dáva im rúcho slobody...

Je teda našou povinnosťou prispôsobiť sa tomu, čo chce Boh, lebo on uzdravuje chorých... Boh hľadá tých, ktorí sa stratili, kriesi ako z mŕtvych tých, ktorí trpeli duchovnou smrťou. Radujme sa aj my a spolu so svätými anjelmi chváľme Boha, ktorý je dobrý a je priateľom človeka.“

Komentár k evanjeliu svätého Lukáša, 107

Zdroj: https://melkite.org/faith/the-prodigal-son Preložil o. Ján Krupa