Duchovné cvičenia na vlnách Rádia LUMEN povedie od 25. do 27. marca Mons. Marián Bublinec. V Banskobystrickej diecéze je biskupským vikárom pre katechézu a novú evanjelizáciu. V krátkom rozhovore sme sa rozprávali o tom, ako sa vysporiadať s nedostupnosťou eucharistie alebo aj so strachom z budúcnosti.

Duchovné cvičenia ste už v minulosti viedli niekoľkokrát. Avšak tie s prívlastkom „rozhlasové“ ešte nie...

Táto úloha sa prijíma s veľkou zodpovednosťou, ale aj dôverou k Pánu Bohu. Som aj vďačný, že môžem ohlasovať veľké veci, ktoré urobil Boh pre nás. Duchovné cvičenia by mohli byť tichom, cez ktoré sa chceme zamyslieť nad pravdami viery. Je dôležité nájsť si na to čas. Väčšinou sa to robí tak, že sa odchádza z domova na tiché miesta. Rozhlasové duchovné cvičenia sú špecifické, pretože sa odohrávajú spravidla doma v každodennom živote. Na druhej strane je tu webový archív a dostupnosť prednášok aj po ich odvysielaní, čo otvára celkom iné možnosti.

Pôstne obdobie ide do finále. Mali by sa aj naši poslucháči nejako špeciálne pripraviť na duchovné cvičenia?

Špecifická príprava nie je potrebná. Dôležité je vedieť, že to bude a nájsť si čas v každodennom hluku. Stále prežívame pôstne obdobie a do každodenného života môžeme primiešať viac lásky. Všednosť nášho života môžeme premieňať na niečo zázračné. Ak do obyčajnej veci primiešame lásku Božiu, premení sa to na niečo nádherné a nové.

Čo môžeme vyťažiť zo sebazapierania alebo intenzívnejšej modlitby?

Pôst je slovo, ktoré tak neradi počúvame. Na druhej strane je to dôležité, lebo v tomto období sa môžeme zamyslieť nad tým, za čím sa naháňame. Veci, ktoré sú nám ponúknuté sú často prekážkou na našej životnej ceste. A naopak veci, ktoré potrebujeme, sa bagatelizujú a hovorí sa o nich, že ich nepotrebujeme. Pôst je obdobie, keď sa môžeme zamyslieť, čo áno a čo nie.

V súvislosti s duchovným životom už veľa ľudí uvažovalo nad tým, čo nám pandémia dala, vzala a ako zmenila náš život. Ako sa pozeráte na túto oblasť našej každodennej reality?

Je náročné teraz hodnotiť, čo nám to dalo, lebo ešte stále sme v tom, ešte stále to prežívame a nevieme s istotou povedať, čo všetko to prinesie. No niekedy by sme nemali pozerať len na to, čo sa zatvára, ale aj na to, čo sa otvorilo. Napríklad, zatvorili sa chrámy, ale otvorili sa chrámy rodín, teda mali sa otvoriť. Kresťanstvo takto žilo od začiatku v rodinách a stretávali sa potajomky bez chrámov. Máme šancu vrátiť sa k podstate kresťanstva. Tým nehovorím, že eucharistia nie je dôležitá. No máme šancu uvedomiť si, čo sme robili zle, keď sme prijímali pána Ježiša sviatostne. Dnes sa musíme namáhať žiť lásku v každodennom živote. Boli kresťanské spoločenstvá, ktoré nemali eucharistiu, kňazov 100 alebo 200 rokov a prežili, pretože žili svoj krst. Cirkev sa rodí z krstu a žije z eucharistie. Sviatosť krstu je zabudnutá, sviatosť birmovania je sviatosť, na ktorej sme boli a vôbec z nej nežijeme. Teraz máme príležitosť žiť zo sviatostí, ktoré sme prijali, raz a navždy. Všetky sviatosti pôsobia a my sa niekedy možno upriamime na jednu a nepýtame sa, ako žijeme sviatosť svojho krstu...

Podľa hlavnej témy duchovných cvičení môžeme predpokladať, že reč bude aj o prekonávaní strachu.

Jozef, neboj sa... Takto oslovil anjel svätého Jozefa, keď on premýšľal nad svojou budúcnosťou. Namiesto Jozefa si všetci môžeme dosadiť svoje meno. Všetci máme strach z budúcnosti a je dôležité tento strach spracovať. Chcem sa zastaviť pri evanjeliovom príbehu sv. Jozefa a  nevybočiť do nejakých súkromných zjavení. Zameriam sa tiež na list Svätého Otca Františka, ktorý sa nazýva S otcovským srdcom (Patris corde). Zrazu budeme vidieť sv. Jozefa ako toho, kto sa nebojí premýšľať, snívať, prekročiť hranice. Človek, ktorý je zmietaný bojom a zápasom ako každý z nás a ktorému to vôbec nebolo uľahčené, že by Boh za neho riešil tieto veci. Pápež František má mimoriadny dar vytiahnuť na svetlo sveta také aktuálne veci, a preto sa veľmi teším aj ja osobne z Roku svätého Jozefa. Kto chce hlbším spôsobom hľadať svätého Jozefa, tak duchovné cvičenia budú na to veľmi dobrou príležitosťou. Objavíme nové cesty a nové riešenia pre náš život. Príprava na toto podujatie aj mne pomohla vyriešiť niektoré osobné problémy.

Veľká noc je najvýznamnejším sviatkom liturgického roka. Čo je na nej pre veriaceho človeka také dôležité?

Veľká noc je pre nás všetkých nové svetlo a nový život. Sme pozvaní, aby sa nebáli ani kríža, ani smrti. Keď Ježiš vstáva k životu, zrazu je všetko nové a všetko iné. On je víťaz aj vtedy, keď sa už zdá, že je všetkému koniec, hrob je zavalený kameňom, ale Kristus žije a to je naša nádej a istota. A my sme pozvaní kráčať životom spolu s ním.

Rádio LUMEN pre vás nie je neznáme prostredie, niekoľko rokov (2008-2013) ste pôsobili priamo na biskupskom úrade pár metrov od rádia. Ako blízky spolupracovník zosnulého biskupa Baláža si určite pamätáte na jeho túžby a ciele s našim rádiom...

Biskup Baláž sníval o tom, že rádio sa rozrastie a bude môcť plniť svoje úlohy. Cez takéto médiá môžeme ohlasovať dobrú zvesť. Veriaci ľudia majú právo aj z médií počuť, že ich viera je správna. Každá pravda viery, ktorá hovorí o Bohu, zároveň hovorí o nás ľuďoch a odkrýva nám, ľuďom, seba samých. To nádherné prepojenie medzi vierou a sebapoznaním robí kresťanské posolstvo príťažlivým pre každého človeka a aj v tomto vidím úlohu rádia - - prepájať toto posolstvo s každodenným životom.