Na vlnách Rádia LUMEN vám každú sobotu prinášame úvahy pre manželov od jezuitu Ladislava Csontosa. Prijmite aj vy pozvanie nájsť si 10 minút týždenne pre svoju rodinu.

V novom cykle slovenského katolíckeho rádia dostanú priestor krátke úvahy o manželstve, rodine a vzťahoch. Ich autorom je jezuita Ladislav Csontos. „Miloš Lichner, spolubrat jezuita a prorektor pre vonkajšie vzťahy Trnavskej univerzity v Trnave, ma nahovoril urobiť krátke zamyslenie na tému manželstva a rodiny, ako určitý popularizačný výstup z nášho projektu pre rodiny,“ vysvetľuje páter Csontos.  Pri tvorbe zamyslení myslel najmä na rodiny v čase koronavírusu, ktoré potrebujú duchovnú podporu. „Verím, že tieto úvahy budú určitou ponukou duchovnej obnovy pre katolícke rodiny. Okrem načrtnutých tém sa venujem aj vzťahu k starým rodičom a vnútornému životu rodiny,“ dodáva jezuita Ladislav Csontos, ktorý pôsobí aj na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.  

Na úvod je pripravených 31 zamyslení, v ktorých sa rozoberajú témy z každodenného rodinného života. Poslucháči sa okrem iného dozvedia viac o kresťanskom manželstve, ktoré nie je súkromnou záležitosťou. Viaceré vydania sa dotknú citlivej témy vzájomného odpúšťania si. Autor krátkych povzbudení pre rodiny sa nebráni ani konfrontácii s modernými trendmi a chúlostivými záležitosťami v rodine. Reč bude aj o obývačke a sledovaní televízie, neželanom tehotenstve, zdravotne postihnutom dieťati v rodine alebo o rozvedených katolíkoch, ktorí žijú v novom nesviatostnom manželstve...

Katechéza 9. mája 2020

2. Otvoriť sa a zotrvať v láske

Zvyčajne na začiatku vzťahu, ktorý vedie k uzatvoreniu manželstva býva zaľúbenie. Čo sa pri ňom udeje v tej najhlbšej hĺbke ľudskej bytosti?

Má to určité fyziologické aspekty, ktorým sa venujú rôzne odbory, no my si chceme všimnúť túto skutočnosť ako veriaci ľudia. Zaľúbenie začína akýmsi padnutím si do oka, človek v určitom momente objaví neopísateľnú krásu a hodnotu druhej osoby. Rozochveje sa jeho vnútro a pocíti, že tomuto človeku by sa chcel darovať. Má dojem, že je tým najcennejším na celom svete. Neraz tí okolo, čo nie sú zaľúbení, povedia, čo na ňom / na nej vidí. Práve zaľúbený vidí tú jedinečnosť a neopakovateľnosť druhého človeka a chcel by pre neho žiť i mrieť. Práve toto je dôležitý okamih, keď dostáva príležitosť nemyslieť predovšetkým na seba a svoje šťastie, ale myslieť na druhého a na jeho šťastie. Prežíva čosi veľmi krásne, vnútorné a hlboké, no pritom krehké a riskantné. Pokúsi sa tomu druhému dať nejako na vedomie to, čo k nemu cíti. Aspoň milším úsmevom, pozdravom, drobnou pozornosťou, malou kytičkou snežienok či fialiek. V týchto znakoch sa len slabo vyjadruje to, čo cíti. Ak je zaľúbenie silné, dokáže zaľúbeného motivovať k takým výkonom, o ktorých sa ani nenazdával, že ich bude schopný podať. A keď je začínajúca láska opätovaná, otvoria sa dva životné prúdy jeden pre druhého. Je to úžasný Boží dar, ktorý dostáva človek, aby sa vymanil zo svojho egocentrizmu a stal sa schopným skutočnej lásky. Za to nám treba ďakovať Bohu, že dal túto schopnosť do ľudského srdca.

To najdôležitejšie sa deje v ľudskom vnútri, ktoré je rozochvené, no nebolo by známe druhému, keby sa nevtelilo do vonkajšieho fyzického znaku. Práve v tom je bohatstvo človeka, ktorý je viac ako len jeho telesnosť. Je totiž duch v hmote, bez zmyslov nie je ani vnútorné poznanie, ale bez vnútorného života nie je ani opravdivosť konania navonok. V ľudskom vnútri sa odohráva jeho poznanie. Určitým spôsobom celý vonkajší svet sa stáva jeho vnútorným svetom. Už od samého narodenia sa stretáva so svetom, ktorým však nie sú v prvom rade veci, ale ľudia, je to jeho matka a otec, je to atmosféra, ktorá ho obklopuje. Z tohto materinského objatia sa postupne obhliada aj po širšom a stále širšom svete ľudí a vecí. V jeho vnútornom svete sa rozvíjajú jeho city, predstavy a túžby. Postupne stále viac a viac si uvedomuje, že svoj vnútorný svet má v moci. Je slobodný odhaliť svoje vnútro, alebo si ho nechať iba pre seba. Rastie tak vnútorné ľudské tajomstvo, alebo ešte presnejšie bytostné tajomstvo vlastného ja, kde je človek sám so sebou a so svojím Bohom. Kde nevpúšťa každého, lebo nie každý je dosť citlivý, aby ho bolo možné vpustiť do svojho vnútra. Postupne si človek aj pred tými najbližšími, ktorými sú rodičia, vytvára svoje vnútorné tajomstvo snov a túžob, ktoré sa mu vidia krehké na to, aby ich niekomu prezradil. Svet svojich citov a citových zranení, o ktorých si nie je istý, či budú dobre pochopené a prijaté. 

Práve v Božom dare zaľúbenia objavuje človek druhého, o ktorom nadobúda presvedčenie a istotu, že nebude zranený, keď mu odhalí svoje vnútorné tajomstvo, keď mu dá účasť na svojom najvnútornejšom živote. Postupne mu otvára svoje vnútro, svoje city, sny, túžba a plány. No zároveň stojí s úctou pred tým druhým v očakávaní, že aj on sa mu otvorí. Keď sa zaľúbenie dobre vyvíja a rastie, postupne sa tieto dva životné prúdy jeden druhému stále viac otvárajú, až sú akoby jedným prúdom. Rastie nielen obdiv, ale i dôvera a nežnosť. Aj tvrdý muž objavuje, že nežnosť je oveľa väčšia sila ako fyzická sila, ktorá nemôže otvoriť srdce toho druhého. Empatia sa stáva súčasťou stretávaní, túžbou spoznať, čo by tomu druhému mohlo spôsobiť radosť, po čom v hĺbke srdca túži. Tu dostáva zaľúbenie novú silu, ktorou je nežná láska, ku ktorej sme ako ľudia povolaní, milovať jeden druhého ako nás Boh miloval, keď dal za nás svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale mal život hojnosti (porov. Jn 3, 16). Dvaja zaľúbení v tomto procese postupne rozkvitajú do krásy vzájomne sa darujúcej lásky, ktorá sa má raz stať sprítomnením Kristovej lásky k ľuďom.

Keď zaľúbenie prerastie k láske, ktorá sa naučí nielen hľadieť si do očí a objavovať krásu a bohatstvo toho druhého, ale naučí sa hľadieť aj spoločným smerom, schopnou prekonávať prekážky a námahy, skrátka, keď dozreje, môže byť spečatená sviatostným manželstvom. Sviatosť manželstva je však novým začiatkom v rozvoji vzájomnej lásky, vzájomného darovania sa, starostlivosti o jej rast. V každodennom živote manželov pribudnú k sviatočným chvíľam stretávania sa aj všedné každodenné starosti o domácnosť, prácu a postupne i deti. To všetko sú príležitosti ďalej rásť v láske. Láske, ktorá si musí zachovať všetky dimenzie citu, empatie, nežnosti, darovania sa a aj obety. Manželia dostávajú povolanie rásť v láske, ktorej mierou je miera Kristovej lásky k nám. Kristovej lásky k Cirkvi, v ktorej sa za ňu obetoval. Je to povolanie otcov i matiek, o ktorom by malo platiť, že dnes sa máme ešte radšej, ako sme sa mali včera. Ak láska nerastie, odumiera. O lásku, podobne ako o všetko živé, sa treba každodenne starať, na to treba venovať viac času, ako na sledovanie televízie alebo internetu. Mnohí muži sa ospravedlňujú, že predsa venujú všetok čas svojej rodine, lebo zarábajú na jej živobytie. Zaiste je to dobré, ale prejavy lásky v oblasti citov a nežnosti neslobodno zanedbávať. I ženy sa občas ospravedlňujú, že nemajú čas na manžela, lebo sa musia venovať deťom, no zabúdajú, že ich najstarším synom je manžel a ich vzájomná láska, ktorá vytvára rodinnú atmosféru je najhlavnejším výchovným prostriedkom. Deti sú také, akí sú ich rodičia, napodobňujú ich príklad. Svedectvo vzájomnej lásky manželov je výchovným prostriedkom a aj prehĺbením a každodenným sprítomňovaním sviatosti manželstva.

Zamyslime sa nad svojím manželstvom,  ako sa snažím o rast a prehĺbenie vzťahu v otváraní sa tomu druhému.

Spoločne v rodine popremýšľajme o tom, ako by sa mali oživiť prostriedky, ktorými rastie vzájomná láska manželov.

PREČÍTAJTE SI AJ:

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Katolícke manželstvo (1)