Na vlnách Rádia LUMEN vám každú sobotu prinášame úvahy pre manželov od jezuitu Ladislava Csontosa. Prijmite aj vy pozvanie nájsť si 10 minút týždenne pre svoju rodinu.

V novom cykle slovenského katolíckeho rádia dostanú priestor krátke úvahy o manželstve, rodine a vzťahoch. Ich autorom je jezuita Ladislav Csontos. „Miloš Lichner, spolubrat jezuita a prorektor pre vonkajšie vzťahy Trnavskej univerzity v Trnave, ma nahovoril urobiť krátke zamyslenie na tému manželstva a rodiny, ako určitý popularizačný výstup z nášho projektu pre rodiny,“ vysvetľuje páter Csontos.  Pri tvorbe zamyslení myslel najmä na rodiny v čase koronavírusu, ktoré potrebujú duchovnú podporu. „Verím, že tieto úvahy budú určitou ponukou duchovnej obnovy pre katolícke rodiny. Okrem načrtnutých tém sa venujem aj vzťahu k starým rodičom a vnútornému životu rodiny,“ dodáva jezuita Ladislav Csontos, ktorý pôsobí aj na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.  

Ide o súbor viac ako 30 zamyslení, v ktorých sa rozoberajú témy z každodenného rodinného života. Poslucháči sa okrem iného dozvedia viac o kresťanskom manželstve, ktoré nie je súkromnou záležitosťou. Viaceré vydania sa dotknú citlivej témy vzájomného odpúšťania si. Autor krátkych povzbudení pre rodiny sa nebráni ani konfrontácii s modernými trendmi a chúlostivými záležitosťami v rodine. Reč bude aj o obývačke a sledovaní televízie, neželanom tehotenstve, zdravotne postihnutom dieťati v rodine alebo o rozvedených katolíkoch, ktorí žijú v novom nesviatostnom manželstve...

Katechéza 16. januára 2021

Pri krste berú na seba rodičia zodpovednosť a úlohu dovzdávať vieru svojmu dieťaťu. Často však nevedia, čo a ako majú robiť. Myslia si, že je potrebné dieťa naučiť náboženské vedomosti a jednoduché detské modlitbičky a bývajú dosť bezradní. Už v samotnom krstnom obrade im Cirkev dáva prvý základný návod s praktickým cvičením. Po vyznaní svojej túžby, aby bolo dieťa pokrstené, vysluhujúci kňaz povie: „Milé dieťa, svätá matka Cirkev ťa prijíma s veľkou radosťou. V jej mene ťa poznačujem znakom kríža.“ A bez slova poznačí dieťa krížom na čele. Potom vyzve rodičov, prípadne aj krstných rodičov, aby aj oni poznačili dieťa znakom kríža. „Aj vy, rodičia a krstní rodičia, poznačte dieťa na čele znakom Krista, nášho Spasiteľa.“ A rodičia a krstní rodičia mlčky poznačia dieťa znakom kríža. Kňaz v mene Cirkvi prvý krát vyjadruje, že dieťa je prijaté jej láskou a od toho momentu začína byť milovaným dieťaťom Božím. To isté urobili rodičia už skôr, keď sa rozhodli dieťa prijať a dať mu život. Rozhodli sa, že ho budú zahŕňať svojou láskou, v ktorej mu budú prejavovať Božiu lásku. Dajú mu pocítiť, že Boh ho miluje a dal svojho Syna, aby malo život a malo ho v plnosti. Na znamenie tejto osobitnej lásky ho prvý krát požehnajú znakom kríža. Prijatie a obklopenie žehnajúcou láskou je prvoradým odovzdávaním viery. Vždy, keď ukladajú dieťa spať, mali by ho poznačiť krížikom na čele a požehnať svojím rodičovským požehnaním v mene Otca Syna i Ducha Svätého. Je dobré, keď sa v rodine zachováva medzi manželmi kresťanský zvyk, že najmä pri lúčení požehnajú krížikom na čelo jeden druhého.

            Keď si dieťa začne všímať okolitý svet, je mu samozrejmé, že ho rodičia milujú a presne také samozrejmé by sa malo stať aj to, že Boh ho miluje. To súvisí s vývinovým obdobím, kedy sa má dieťa začať učiť modlitbe. Aj tu platí od samého malička. Dieťa má byť svedkom toho, že jeho rodičia sa spolu modlia a ono zbadá, že je to pre nich dôležité, že si vedia na modlitbu nájsť čas. Ich modlitba by mala byť celkom jednoduchá no pritom autentická a osobná. Celkom stačí, aby sa skladala z troch častí. Z poďakovania za konkrétne prijaté dary dňa. Za každým darom so spoločnou prosbou: „ďakujeme ti, Pane“. Druhá časť prosby o odpustenie všetkého, čo nebolo povedané, urobené, myslené s láskou. Za každým zlyhaním so spoločnou prosbou: „odpusť nám, Pane.“ Napokon tretia séria prosieb o Božie požehnanie do budúcnosti, za zdravie, za manžela, manželku, za tie najbežnejšie životné dary, v ktorých rozpoznávame Božiu lásku, ktorú za každou prosbou spečatíme spoločnou prosbou: „prosíme ťa, Pane.“ Na záver je spoločne modlitba Otčenáš a znak pokoja, ktorí si môžu všetci vymeniť tým, že si do kruhu podajú ruky a navzájom sa pobozkajú. Keď je dieťa od útleho veku svedkom tejto spoločnej modlitby rodičov, možno aj nie každý deň, no aspoň väčšinu dní, aj ono sa chce pripojiť a celkom spontánne a prirodzene sa naučí Otče náš. Pochopí aj dôležitosť modlitby v živote, lebo veľkí sa modlia a majú na to osobitný rodinný obrad. Učí sa rodinnej liturgii.

            Dieťa sa učí tým, že má zážitok a vidí prejavy viery na svojich rodičoch, od nich sa učí, že Boh ho miluje. Toto je prvé a najzákladnejšie ohlasovanie viery: Boh je láska a miluje človeka. To dieťa nemá iba vedieť, ale aj zakúsiť a to je v tomto období výzva pre samotných rodičov znovu objaviť svoju vieru a naplno ju žiť. Boh miluje každého človeka takého, aký je. Platí to rovnako pre deti i pre rodičov. Preto rodičia ďakujú Bohu za dary lásky, ktorými ich denno-denne obdarúva, preto prosia o odpustenie, lebo neodpovedali vždy láskou na Božiu lásku. Preto aj prosia o nové Božie dary, aby dokázali v budúcom dni milovať viac a plnšie. Viera a rast vo vzájomnej láske sú osobitným Božím darom, o ktorý manželia každý deň prosia. Keď sú deti svedkami takejto úprimnej modlitby, aj ony sa naučia, že Boh ich celkom osobne miluje. Potom aj deti túžia milovať Boha.

            Už v predškolskom veku sa deti môžu naučiť aj modlitbu ruženca, keď sa v októbri rodičia denne spoločne pomodlia aspoň jeden desiatok. Opakujúci sa zdravas sa naučia veľmi rýchlo a chcú sa aj predmodlievať. V odovzdávaní viery je dôležitá motivácia lásky, nie strachu a povinnosti. Deti radi počúvajú rozprávky a príbehy zo života rodičov. Vďaka Bohu existuje už dostatok detskému veku primeraných biblických rozprávaní. Čítanie Svätého písma by malo byť samozrejmou súčasťou prežívania viery v rodine. Manželia si ho nielen spolu čítajú, ale aj uvažujú nad tým, čo prečítaný úryvok znamená pre ich každodenný život a ako by ho mohli plnšie uplatniť v živote, urobia si reálne predsavzatie, ktoré si potom aj pripomenú a snažia sa uskutočniť. Deti vidia, že Božie slovo má v rodine svoje miesto  a celkom prirodzene prijmú túto skúsenosť do svojho života. Ak si s nimi rodičia ešte aj čítajú biblické príbehy, ktoré sú obohatením pre každého, aj ony sami nachádzajú, ako by mali podľa nich žiť a čo znamenajú pre ich každodenný život.

            Takýto proces si dnes od mnohých rodičov vyžaduje znova vstúpiť na cestu viery, ktorá v nich zvetrala, alebo sa oslabila. Odovzdávane viery je výborná príležitosť k osobnej obnove a rastu. Deti často pripomenú rodičom, že nie sú  dôslední vo svojej viere. Nie je to dôvod zlostiť sa na deti, ale spytovať si svedomie a urobiť nápravu. Deti vkladajú do svojho vzťahu s Bohom všetku detskú dôveru a úprimnosť, čo je povzbudením aj pre rodičov, aby boli voči Bohu úprimní a spontánni. V školskom veku tak celkom dobre pochopia, že vyučovanie náboženstva v škole stavia na základe, ktorý položili v rodine. Pochopia aj to, že deťom nestačí školská katechéza, ale potrebujú aj naďalej, aby sa viera v rodine žila a tým aj odovzdávala.  Je dobré, ak zodpovednosť za odovzdávanie cítia rovnako katechéti, rodičia, kňaz a celé farské spoločenstvo. No rodičia majú v tejto veci prvoradé postavenie, v ktorom ich nik nedokáže úplne nahradiť.

Osobne si spomeňme na to, kedy sme sa naučili modliť Otče náš a kto nás ho naučil modliť sa. Spomeňme si, ako sa v každodennom živote prežívala viera v našej rodine, ako sa prežívala na sviatky. Cítili sme sa pred Bohom ako dieťa v matkinom  náručí? Je Boh pre nás tou najväčšou istotou, na ktorej sme si vybudovali svoj život?  Čo nám chýbalo, a čo by sme mali dať svojim deťom?

Spoločne v rodine pouvažujme o záväzku prijatom pri krste našich detí, odovzdať im vieru. Žehnali sme ich, dali sme im okúsiť, že Boh ich nekonečne miluje alebo sme im azda vtlačili falošný obraz Boha, ktorý je síce spravodlivý, ale krutý, podozrievavý? Prežívame aj my to, že Boh je láska a miluje nás v každej situácii ako najdôležitejšie posolstvo evanjelia, nech by sme urobili čokoľvek?    

PREČÍTAJTE SI AJ:

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Katolícke manželstvo (1)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Otvoriť sa a zotrvať v láske (2)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Nežime len v súkromí (3)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Keď nemáme čas na modlitbu (4)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Jedno srdce a jedna duša (5)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Dôležité spoločné stolovanie (6)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Odpúšťanie v rodine (7)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Vedieť požiadať o odpustenie (8)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Ako vyťažiť z rozdielov (9)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Cestovanie s Ježišom (10)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Prečo sledovať televíziu spoločne (11)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Kultivovať jednotu manželov (12)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Dôležitý manželský bozk (13)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Rodina na prvom mieste (14)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Sväté písmo v rodine (15)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Odovzdávanie viery (16)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Prítomnosť muža vo výchove (17)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Povolanie ku svätosti (18)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Neha (19)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Boh je ako otec (20)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Boh je ako matka (21)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Vytvárať spoločenstvo (22)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Neplánované tehotenstvo (23)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Zdravotne postinuté dieťa (24)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Spoločná večerná modlitba (25)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Rozvedení v novom manželstve (26)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Starí rodičia (27)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Viera v židovskej rodine (28)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Kto chce ísť za mnou - kríž (29)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Obnova manželského vzťahu (30)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Boh je láska (31)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Láska je krehká (32)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Práca a život rodiny (33)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Radosť z rodinných slávností (34)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: DARY A DARČEKY (35)

MANŽELSKÉ KATECHÉZY: Život prameniaci z krstu (36)